Slovenská filharmónia

Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.

>>   APROGRAM BULLETIN CV LIBRETO


Piesňový večer I – Tomislav Jukić / Lana Bradić

Utorok 18. 2. 2025, 19.00 h
P – Piesňové večery
Malá sála Slovenskej filharmónie


Účinkujú

Tomislav Jukić tenor
Lana Bradić klavír


Program

Franz Schubert (1797–1828)
Schwanengesang, D. 957
Ständchen
Franz Schubert (1797–1828)
Winterreise, op. 89, D. 911
Frühlingstraum
Franz Schubert (1797–1828)
Die Forelle, Op. 32, D. 550
Stefano Donaudy (1879–1925)
O del mio amato ben
Mikuláš Schneider-Trnavský (1881–1958)
Slzy a úsmevy, op. 25
Pieseň
Prsteň
Josip Hatze (1879–1959)
Majka
Josip Hatze (1879–1959)
Serenada
Francesco Paolo Tosti (1846–1916)
Ideale
Francesco Paolo Tosti (1846–1916)
Marechiare
Francesco Paolo Tosti (1846–1916)
Vorrei morire
Francesco Paolo Tosti (1846–1916)
L’ultima Canzone
Dora Pejačević (1885–1923)
Život cvijeća / Život kvetov, op. 19
Visibabe / Snežienky
Ljubice / Fialky
Ruža
Potočnice / Nezábudky
Crveni karanfili / Červené karafiáty
Ruggero Leoncavallo (1857–1919)
Mattinata
Gioachino Rossini (1792–1868)
Les soirées musicales
La Danza
Stanislao Gastaldon (1861–1939)
Musica proibita, op. 5
Gaetano Donizetti (1797–1848)
„Una furtiva lagrima“, romanca Nemorina z 2. dejstva opery Nápoj lásky
Eduardo di Capua (1865–1917)
’O Sole Mio

>>   APROGRAM BULLETIN CV LIBRETO


Pieseň, das Lied, Song, chanson, una canzone, un canción, pésnja – jedno z magických slov v našom slovníku, považujeme ho za samozrejmosť, nevenujeme mu zvýšenú pozornosť, všetko v jeho súvislosti akoby bolo jasné. Pojem „pieseň“ je do istej miery synonymom pojmu „hudba“. Je súčasťou ľudových hudobných tradícií, ľudová pieseň je všeobecne známym a rešpektovaným fenoménom. Stáva sa dokonca, že človek neznalý hudobnej terminológie označí akésiveľké dielo za „pesničku“. Nepozná pojmy „sonáta“, „symfónia“, „ária“, sú mu vzdialené… Slovo pieseň je jeho duchovným vlastníctvom od útleho detstva. Aj moderná pop kultúra disponuje pojmom „pieseň“ (song) ako jedným zo základných ukazovateľov hudobnej produkcie.

Mnohé hudobné žánre postupne vznikali v dôsledku cieľavedomých aktivít človeka – tvorcu, niektoré vzápätí zanikali a upadali do zabudnutia ako vyčerpané. Pieseň si neochvejne kliesni cestu dejinami celkom suverénne a spontánne. Prvotne ju vnímame ako majstrovsky štylizovanú a umeleckú. V zásade je produktom pôsobnosti hlbinných mýtických energií, ktoré jednoducho nútia človeka v istých situáciách konať „hudobne“ – spievať, pospevovať si. Hudba jesúčasťou duchovnej výbavy každého z nás a závisí len od okolností, akým spôsobom sa jej prítomnosť bude realizovať. Je skromným, tichým hudobným médiom, avšak zároveň je nezlomným živlom, naberá na seba množstvo štýlových, žánrových, významových kostýmov, preniká do iných žánrových úrovní a všade pôsobí výnimočne, sugestívne, očistne. Stojí v zárodku akéhokoľvek iného žánru. Piesne či canzony, chansony, songy, lieder tu boli vždy a navždy sčlovekom ostanú.

Pieseň je zväčša koncipovaná a aj vnímaná ako významovo nenáročné, lyrické dielo určené viac na relax, než na hlbšie úvahy. Bolo to tak aj v minulosti, piesne čiromance mali prinášať pocity blaženosti z reflexie lásky, krás prírody či šteklivých zábavných situácií. Bolo to tak až do nástupu 19. storočia, kým sa na scéneobjavil Franz Schubert. Učebnice hudobnej náuky aj obdivuhodné muzikologické traktáty vyzdvihujú tohto autora ako jedného z najproduktívnejšíchtvorcov piesne. Toto kritérium zaradenia Schuberta do pelotónu hudobných dejín je určite oprávnené a správne. V zákulisí však ostáva skromne stáť informáciao tom, že Schubert vo svojich piesňach neskoršieho tvorivého obdobia vykonal zásadnú reformu v oblasti vnímania významu piesne (a hudby vo všeobecnosti). Rakúsky skladateľ nesmierne obdivoval Ludwiga van Beethovena, uvedomoval si však, že po Beethovenovi akoby bola „cesta zarúbaná“ a že akýmkoľvekspôsobom nadväzovať na jeho sonátový evolucionizmus je len ilúzia. Východisko našiel práve v skromnej strofickej piesni, respektíve v epickej balade. Položiltak základ novej poetickej línii, ktorá sa rýchlo šírila Európu a podmaňovala si skúsených hudobníkov. Okrem toho Schubert ako prvý vnášal do hudby temné,možno chvíľami až nihilistické námety. Výrazové spektrum týchto komorných skvostov je veľmi široké, pestré a rôznorodé. Stále viac však do poprediaprenikali doslova psychoanalytické momenty (napríklad fascinujúca pieseň Dvojník o rozpoltenej osobnosti). Pocity beznádeje, rezignácie, hrôzy boli v danejdobe veľmi populárne (gotický román, Lord Byron, Ernst Theodor Amadeus Hoffmann, Edgar Allan Poe a podobne). Hudba v zásade zaostávala v zmyslepreferencií pozitívnych emócií. Schubert otvoril novú kapitolu. On sám trpel množstvom chorôb a jednou z nich bola trauma zo smrti. Približne po roku 1820začal Schubert hŕstke svojich priateľov rozprávať o predtuche blížiacej sa smrti. Námet ničoty a zmaru stále silnejšie a zreteľnejšie ovplyvňoval jeho myslenie(napríklad balada Kráľ duchov na Goetheho baladu alebo pieseň Smrť a dievča). Poslednými Schubertovými piesňovými cyklami sú Zimná cesta a Schwanengesang (Labutia pieseň). Zimná cesta je „cyklom hrôzostrašných piesní“ (tak sa o nej vyjadril samotný autor) o neúprosnej ceste osamelého pútnika vústrety smrti. V dramaturgii cyklu sa nachádza pieseň Frühlingstraum (Jarný sen, resp. Sen o jari); ten je horúčkovitou víziou jari, ktorej sa už pútniknedožije… Ständchen (Serenáda) z kolekcie Schwanengesang je horúčkovitou ilúziou šťastia a vrúcnych citov. Sú známe nespočetné úpravy tejto piesne vštýle „sweet music“.

Mravoučnú pieseň Forelle (Pstruh) Schubert s úspechom implantoval aj do slávneho Klavírneho kvinteta A dur. Strofická pieseň zaujala odborníkov umným prepojením cyklickosti s evolučným procesom – čo je napokon typická črta množstva Schubertových piesní.

Franz Schubert položil základy novej epoche, ktorú nazývame „romantizmom“. Pieseň už sa usadila na tróne a ovplyvňovala v Schubertovom duchu aj rozsiahle symfonické, sonátové diela a takisto operu. Opera zasa spätne ovplyvňovala svet piesne. Neprávom obchádzanou postavou dejín opery je v tomto smere šarmantný, hrdý Sicílčan Stefano Donaudy, potomok francúzskeho otca a talianskej matky. Opera bola jeho vysnívanou métou a napokon sa mu stala osudnou. Podobne ako Georges Bizet s jeho Carmen zažil aj Donaudy trpké fiasko na premiére jeho opery La flamminga (1922). V tom čase už dlhé roky diktoval operný vkus suverénny Giacomo Puccini, takže menej priebojný Donaudy strácal v súboji o priazeň operného diváka na dychu. Škandál na premiére ho zlomil a priviedol k rezignácii, celkom prestal komponovať a o tri roky zomrel vo veku iba 46 rokov. Roky pred touto osobnou tragédiou však boli produktívne, čo ocenili aj prieberčiví vydavateľskí magnáti z Casa Riccordi. Už ako 13 ročný napísal Donaudy svoju prvú pieseň Vaghissima sembianza. Pieseň ho následne sprevádzala počas celého krátkeho života. Textami ho zabezpečoval talentovaný brat Alberto. Kolekcia 36 antických árií (1918, revízia 1922) je azdanajslávnejším Donaudyho titulom. Revidovaná verzia mapuje jeho piesňovú tvorbu od útlej mladosti (1892) vrátane piesne O del mio amato ben.

Duch schubertovskej piesne sa vznáša aj nad rozsiahlou piesňovou tvorbou Mikuláša Schniedera-Trnavského. Pieseň bola v podstate alfou a omegoujeho skladateľskej produkcie. Počas štúdií v Budapešti a vo Viedni mal prístup k piesňovej literatúre 19. storočia, ktorá bola silne pod Schubertovým vplyvom. Aj Schneider-Trnavský sa nechal týmito skvostmi inšpirovať a vo svojej tvorbe ponúkal množstvo pôsobivých piesní, radených do rozsiahlejších cyklov:Drobné kvety, Zo srdca, Piesne o matke, Nad kolískou a iné. Majstrovským spôsobom štylizoval slovenský folklór v niekoľkých unikátnych cykloch Slovenské ľudové piesne, Slovenské národné piesne a podobne. Využíva v nich hudobnú rétoriku neskorého 19. storočia – teda kvetnatú harmóniu a zvukovosť. No v rámci tohto systému rešpektuje črty jednoduchej melodiky ľudového charakteru. Európskym unikátom je Jednotný katolícky spevník, ktorý Schneider Trnavský zostavil a skomponoval na objednávku Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Dlhé roky pôsobil ako regenschori v chráme sv. Mikuláša v Trnave, kde hoobklopovala magická energia sakrálnej hudby. Viac ako 500 spevov (226 autorských) zaujme prepojením úcty voči chrámovej tradícii a umnej skladateľskej práce. Aj v tomto ojedinelom titule skladateľ využil jeho skúsenosti s tvorbou piesne. Azda najznámejším piesňovým cyklom slovenského skladateľa sú Slzy a úsmevy, op. 25 (1908). V roku 1908 Schneider Trnavský účinkoval ako klavirista so spevákom Božom Urminovom na koncertnom turné v Nemecku (Berlín, Lipsko). Tam bol ešte intenzívnejšie ako predtým v kontakte s hudbou nemeckých skladateľov, odpozerané postrehy implantoval práve do tejto zbierky, najviacsa približuje vtedajším európskym piesňovým štandardom. Na Slovensku si za tento tvorivý čin síce vyslúžil aj ostrejšiu kritiku, Slzy a úsmevy sú však dodnes dielom európskeho formátu.

Duch Franza Schuberta sa vznáša aj nad piesňovou tvorbou chorvátskeho skladateľa a dirigenta Josipa Hatzeho. V jeho aktivitách prevládali dramatické a piesňové žánre. V talianskom Pesare bol žiakom slávneho operného skladateľa Pietra Mascagniho, čo pochopiteľne zanechalo stopy na jeho hudobnom myslení a kompozičnom štýle. Mascagniho verizmus či dokonca naturalizmus typu Émile Zolu podnietil Hatzeho k mimoriadne expresívnemu výrazu. V prvých dvoch dekádach 20. storočia sa sústredil predovšetkým na piesne a piesňové cykly: Romance a melódie, Jarné vánky, Nové kvety, Noc nad riekou Una, Veľký pán a iné skladby. Hatze si v nich získaval srdcia hudobníkov a poslucháčov emočnou priamočiarosťou, podobne ako piesne Schneidra-Trnavského aj Hatzeho skladby často spontánne zľudoveli. Pieseň Majka s jej zdravou sentimentalitou, zádumčivosťou a nostalgiou patrí k týmto autorských úspechom. Svedčí o tom okrem iného množstvo úprav pre rôzne ansámble. Serenáda prináša opojnú atmosféru a naozaj sa „vkráda“ do srdca a mysle celkom spontánne.

Taliansky skladateľ a pedagóg Saverio Mercadante rýchlo diagnostikoval u svojho zverenca Francesca Paola Tostiho výnimočné hudobné dispozície. Poveril ho dokonca vedením niektorých lekcií. Tosti už vtedy cítil príležitosť, no presadiť sa na veľmi náročnom teréne opery a hudobného divadla, ktoré boli presýtené tvrdou konkurenciou bolo náročné. Avšak salóny a banketové siene žiadali vhodnú hudobnú ponuku v podobe šarmantných piesní či odľahčených„árií“. Šťastná, akoby bezstarostná epocha tzv. Belle Époque hrala talentovanému Tostimu do karát, čoskoro si tískal priazeň vplyvných osobností, vrátane budúcej talianskej kráľovnej Margherity Savoyskej. V roku 1875 sa na dlhší čas presídlil do Londýna. Netrvalo dlho a stal sa miláčikom kráľovskej rodiny. Pieseň For Ever and For Ever sa stala absolútnym hitom v britskej spoločnosti. V roku 1894 mu kráľ a dobrý priateľ Edward VII. udelil britské občianstvo. Tosti vstúpil do pedagogických radov na Royal Academy of Music. Aj naďalej však lámal srdcia svojimi piesňami – svojou melodikou, sviežou invenciou i námetmi piesní. Na vrchole slávy sa však vrátil do Talianska. Tosti sa zaoberal aj úpravami starých talianskych piesní (Canti popolari Abruzzesi).

„Nechápem, ako sa dá žiť bez práce… Je však pravda, že sa nespájam s príslušníkmi svojej spoločenskej vrstvy, vo všetkom hľadám podstatu a hodnotu a aninormy, ani tradície, ani rod ma neoslepia pieskom v očiach. V skutočnosti som len fyzicky prítomná. Všetko, čo cítim ako živé a prežívané, sa vznáša nad prítomnosíou a všetkým viditeľným; v hlbokom a krásnom nekonečne vidím ako v zrkadle svojich pocitov hnaciu silu v podobe milovaných bytostí a tisíce spomienok sa vynárajú ako lekná na hladkej hladine jazera. V tomto nekonečne sú pocity nasledované myšlienkami a tam rozjímam lebo všetko dobré a veľké rastie z lásky. Vznášam sa do toho najneviditeľnejšieho sveta najvnútornejšieho bytia, stávam sa úplne svojím vlastným ja, a to ja, ktoré sa potom cíti prílišnaplnené sebou samým v tom vzdialenom nebeskom ústraní, hľadá výraz, hľadá úľavu od toho vysokého mentálneho tlaku, ktorý je sám osebe istým druhomnadšenia – a to oslobodenie sa dosiahne, keď sa zrodí kompozícia!“ Chorvátska grófka Maria Teodora Paulina Pejačevič, ktorá účinkovala na scéne ako skladateľka, klaviristka a huslistka pod pseudonymom Dora Pejačević takýmto sugestívnym spôsobom hodnotila vlastnú tvorbu. Hoci je autorkou rozsiahlej Symfónie fis mol či Klavírneho koncertu, jej doménou bola pieseň. Je prvou chorvátskou osobnosťou, ktorá v nadväznosti na Richarda Wagnera a Gustava Mahlera ponúkla orchestrálne piesne. V oblasti komornej lyriky preferovala texty chorvátskych básnikov, ale siahla aj po náročných textoch Rainera Mariu Rilkeho či Friedricha Nietzscheho.

Taliansky skladateľ Ruggero Leoncavallo je všeobecne známy a obdivovaný za svoju veristickú operu Komedianti (1892). Iný jeho opernýtitul – Bohéma, je síce dielom vysokých hudobných a divadelných kvalít, nemohol (a dodnes nemôže) konkurovať rovnomennému titulu Giacoma Pucciniho. Leoncavallo však vstúpil do dejín aj celkom odlišným spôsobom, odlišným skladateľským gestom. V roku 1904 u neho spoločnosť Gramphone Company objednala ľahší piesňový titul, pohotový Leoncavallo ponúkol doslova „nákazlivú“ melódiu nazvanú Mattinata (Ráno), ktorú venoval legendárnemu tenoristovi Enricovi Carusovi. Spolu s tenorovou super star aj dielo v úlohe klaviristu nahral, išlo o prvú gramofónovú nahrávku v dejinách. Matinatta je paradoxne jeho najslávnejším dielom a dočkala sa množstva úprav a verzií.

Talianska operná scéna bola počas 19. storočia presýtená slávnymi menami a nemenej slávnymi titulmi. Aj na symbolickom kráľovskom opernom piedestálibola tlačenica. Kto je skutočným panovníkom náročného žánru? Medzi adeptami sa v popredných líniách suverénne ocitol Gioaachino Rossini. Upísal svojživot a svoju tvorbu opere a ponúkol svetu ojedinelé tituly. Po roku 1817 vyvolal v Európe doslova rossiniovskú horúčku a jeho diela sa stali kultovými titulmi. Rossini zaznamenal prvý úspech hneď svojou prvotinou La cambiale di matrimonio (1810). Úspech ho povzbudil a v nasledujúcich rokoch chŕlil jeden titul za druhým. V roku 1824 sa podnikavý Rossini presídlil do francúzskej metropole, aby tam pokračoval v úspešnom ťažení, musel však zmeniť štýl aj žánrový záber k duchu parížskeho publika odchovaného na tradícii grand opery. Rýchlo sa stal miláčikom publika, pohyboval sa v najvyšších kruhoch. V roku 1829 savšak po premiére opery Guillaume Tell náhle odmlčal a začal „vychutnávať“ slobodu. Vo svojej rezidencii však pravidelne organizoval hudobné večierky, naktorých sa zúčastňovali kultúrni umeleckí prominenti a on sám písal pri tejto príležitosti salónne skladby, tance a piesne – označil ich za Hriechy staroby (Péchés de vieilesse). Kolekcia vyše 150 titulov je suverénna, poihráva sa s hudbou v najlepšej vôli šíriť vôkol seba radosť.

„Aká to bola invázia! Aké to bola záplava! Aké to bolo ohlušujúce! V každom dome, na každej ulici, v každej kaviarni chcel každý bozkať havranie vlasy v každom štýle,akýmkoľvek spôsobom, hoci aj falošným, rozladeným…“ Recenzia či skôr retrospektíva v Gazzetta musicale di Milano vystihuje účinok piesne Musicaproibita od Stanislaa Gastaldoneho*. Pieseň o zakázanej láske naozaj spôsobila mimoriadny rozruch a Gastaldone sa stal miláčikom verejnosti. Často sa prezentoval pod humorným pseudonymom Flick-Flock (najmä ako autor textov). V roku 1888 vypísal renomovaný vydavateľ Sonzogno skladateľskú súťaž na jednodejstvovú operu. Gastaldone sa zúčastnil s titulom Mala Pasqua na námet poviedky (neskôr divadelnej hry) Giovanniho Vergu. Ten istý námet spracoval Pietro Mascagni v legendárnej opere Cavalleria rusticana.Gastaldone preto svoju účasť v súťaži zrušil a operu (rozšírenú na tri dejstvá) ponúkol Sonzogovmu rivalovi Riccordimu. Dielo malo na premiére v Ríme frenetický úspech (1890). Predpokladá sa, že populárna Musica proibita* pochádza práve z Gastaldoneho opery, a tá doslova prevalcovala taliansku verejnosť svojou hudobnou aj obsahovou sugesciou.


>>   APROGRAM BULLETIN CV LIBRETO


TOMISLAV JUKIĆ

Chorvátsky tenorista, ktorý sa preslávil svojimi víťazstvami na medzinárodných speváckych súťažiach vrátane Mikuláša Schneidera-Trnavského, Antonína Dvořáka a Stojana Stojanova Gančeva. Získal aj špeciálne ocenenia, ako napr. angažmán v Slovenskom národnom divadle, v opere v Plzni a Cenu Jána Kiepuru za umeleckú tvorbu.

V súčasnosti stvárňuje postavu Gora v Pucciniho Madama Butterfly v opere Národného divadla v Ľubľane. V minulej sezóne účinkoval aj s Dubrovníckym symfonickým orchestrom na Medzinárodnom opernom festivale Tino Pattiera v Dubrovníku. Mladý tenorista sólovo vystúpil na festivale Allegretto v Žiline a Humpolci. Medzi jeho významné vystúpenia patrí aj úloha sólového tenora v opere Claudia Monteverdiho Vespro Della Beata Vergine, ktorú uviedol so zborom Chorvátskeho rozhlasu a televízie a Ensemble Concerto dei Venti pod taktovkou Tomislava Fačiniho. Toto predstavenie sa uskutočnilo na rôznych miestach vrátane Chorvátskeho domu v Splite, Divadla I. pl. Zajc v Rijeke a v sále Lauba v Záhrebe, s priamym prenosom v Chorvátskom rozhlase a televízii. Roku 2023 Tomislav debutoval v produkcii záhrebskej Hudobnej akadémie v Národnom divadle v Záhrebe pod vedením Matiju Fortunu, pričom stvárnil postavu Merkúra v opere B. Papandopula Amfitrion. Tomislav študoval na Hudobnej akadémii v Záhrebe pod vedením Martiny Zadro. Svoje zručnosti si zdokonaľoval na majstrovských kurzoch s uznávanými spevákmi, ako sú napr. Renata Pokupić, Dunja Vejzović, Nikola Kitanovski, Alexei Tanovitski, Snežana Nena Brzakovid i dirigentom Michailom Sinkevičom. Tomislav sa narodil v Splite a jeho úspechy odrážajú jeho oddanú snahu o dosiahnutie dokonalosti v oblasti operného umenia a klasickej hudby. Aktuálne je členom operného štúdia v Opernhaus Zürich, kde spieva postavy v tituloch ako Ariadna na Naxe (Strážnik), Manon Lescaut (Ninetta), Fidelio (Väzeň), Il viaggio a Reims (Don Luigino), Lohengrin, Salome a ďalšie.


LANA BRADIĆ

Uznávaná hudobníčka zo Záhrebu prejavovala už od útleho veku pozoruhodný vzťah ku komornej hudbe. Absolvovala Hudobnú akadémiu v Záhrebe v odbore klavír pod vedením Stjepana Radića. Jej snaha o umeleckú dokonalosť ju roku 1997 priviedla k ďalšiemu štúdiu na Vysokej škole múzických umení v Grazi, kde sa pod vedením Gerharda Zellera ponorila do interpretácie piesní (Vokalliedbegleitung).

Lana sa stala neoddeliteľnou súčasťou katedry sólového spevu Hudobnej akadémie ako umelecká poradkyňa. Spolu s profesormi Giorgiom Surianom a Alexejom Tanovitskim vychováva a vedie mladých a talentovaných operných spevákov, z ktorých mnohí dosiahli pozoruhodné úspechy na medzinárodných súťažiach. Ako profesorka na Hudobnej akadémii v Záhrebe na katedre spevu sa delí o svoje bohaté skúsenosti, formuje budúcnosť mladých talentovaných hudobníkov. Lana pravidelne vystupuje po boku operných spevákov, spolupracuje s Giorgiom Surianom, Martinou Zadro, Vitomirom Marofom, Lanou Kos, Dubravkou Separovič Musovič, Domagojom Doroticom a Leonom Kosavičom. Pripravuje ich na rozmanité úlohy v operách, oratóriách a koncertoch. Je známa svojou všestrannosťou, vystupovala na prestížnych festivaloch a spolupracovala so súbormi ako Záhrebskí sólisti, Chorvátska komorná filharmónia a Záhrebská filharmónia pri príprave vokálnych koncertov. Je oficiálna klaviristka Medzinárodnej súťaže operných spevákov Zinka Milanova v Rijeke a Medzinárodnej speváckej súťaže Stojana Stojanova Gančeva v Záhrebe.


>>   APROGRAM BULLETIN CV LIBRETO


Franz Schubert – Ständchen (Ludwig Rellstab)

Serenáda (Magdaléna Stýblová)

Leise flehen meine Lieder
Durch die Nacht zu Dir;
In den stillen Hain hernieder,
Liebchen, komm’ zu mir!

Jemne moja pieseň vzlietne
uprostred noci k tebe;
háj už ticho drieme,
Miláčik, príď ku mne!

Flüsternd schlanke Wipfel rauschen
In des Mondes Licht;
Des Verräters feindlich Lauschen
Fürchte, Holde, nicht.
Hörst die Nachtigallen schlagen?
Ach! sie flehen Dich,
Mit der Töne süssen Klagen
Flehen sie für mich.

Šepot štíhlych vrcholkov šumí
vo svetle luny;
Zradca nepriateľsky načúva
Neboj sa, milá.
Počuješ slávičí spev?
Prosia ťa,
Nárekom sladkým
prosia za mňa.

Sie verstehn des Busens Sehnen,
Kennen Liebesschmerz,
Rühren mit den Silbertönen
Jedes weiche Herz.
Lass auch Dir die Brust bewegen,
Liebchen, höre mich!
Bebend harr’ ich Dir entgegen!
Komm’, beglücke mich!

Rozumejú mojej túžbe,
poznajú bolesť lásky,
tíšia striebornými tónmi
každé srdce mäkké.
Náhli sa, miláčik,
Mňa počúvaj!
Na teba čakám chvejúc!
Príď, poteš ma!

Franz Schubert – Frühlingstraum (Wilhelm Müller)

Jarný sen (Magdaléna Stýblová)

Ich träumte von bunten Blumen,
So wie sie wohl blühen im Mai,
Ich träumte von grünen Wiesen,
Von lustigem Vogelgeschrei.

Sníval som o krásnych kvetoch,
čo kvitnú v máji,
sníval som o lúkach v stráni,
o veselom speve vtákov v háji.

Und als die Hähne krähten,
Da ward mein Auge wach;
Da war es kalt und finster,
Es schrieen die Raben vom Dach.

Keď kohút zaspieval,
prebudil som sa zas;
mrak a mráz ma zvítal,
zhora znel havranov hlas.

Doch an den Fensterscheiben,
Wer malte die Blätter da?
Ihr lacht wohl über den Träumer,
Der Blumen im Winter sah?

Ale tie kvety na okennom skle,
Kto ich namaľoval?
Je vám ten rojko na smiech,
že kvety v zime videl?

Ich träumte von Lieb’ um Liebe,
Von einer schönen Maid,
Von Herzen und von Küssen,
Von Wonn’ und Seligkeit.

Sníval som o láske vernej,
o krásnej dievčine,
o srdciach a bozkoch,
o rozkoši a šťastí.

Und als die Hähne krähten,
Da ward mein Herze wach;
Nun sitz’ ich hier alleine
Und denke dem Traume nach.

Keď kohút zaspieval,
v srdci svital deň;
a teraz sám vôkol pozerám
A v mysli zas mám ten sen.

Die Augen schließ’ ich wieder,
Noch schlägt das Herz so warm.
Wann grünt ihr Blätter am Fenster?
Wann halt’ ich dich, Liebchen, im Arm?

Znova oči zatváram,
Srdce mi hreje hlas.
Kedy zazelenajú tie kvety?
Kedy ťa objímem zas?

Franz Schubert – Die Forelle (Christian Schubart)

Pstruh (Michal Vincent)

In einem Bächlein helle,
Da schoß in froher Eil‘
Die launische Forelle
Vorüber wie ein Pfeil.
Ich stand an dem Gestade
Und sah in süßer Ruh
Des muntern Fischleins Bade
Im klaren Bächlein zu.

V potôčiku čírom,
tam v radostnom zhone
rozmarný pstruh okolo
ako šíp preletel.
Na brehu som stál
a v sladkom pokoji videl
kúpeľ čulej rybičky
v čistom prúde.

Ein Fischer mit der Rute
Wohl an dem Ufer stand,
Und sah‘s mit kaltem Blute,
Wie sich das Fischlein wand.
So lang dem Wasser Helle,
So dacht ich, nicht gebricht,
So fängt er die Forelle
Mit seiner Angel nicht.

Celkom na kraji brehu
rybár s prútom stál
a chladnokrvne hľadel,
ako sa rybička krúti.
Pokým je voda číra,
myslel som si, že sa nepoddá,
že pstruha na svoj prút
len tak nedonúti.

Doch endlich ward dem Diebe
Die Zeit zu lang. Er macht
Das Bächlein tückisch trübe,
Und eh ich es gedacht,
So zuckte seine Rute,
Das Fischlein zappelt dran,
Und ich mit regem Blute
Sah die Betrogene an.

Nakoniec však zlodejovi
čas pridlhý bol. Potôčik
zákerne zamútil,
A kým som si pomyslel,
prútom zatriasol,
rybička sa strhla,
a ja som s hrôzou
podvedeného zahliadol.

Stefano Donaudy – O del mio amato ben (Anonym)

Ach, mojej milej čaro (Adriana Sekelská)

O del mio amato ben perduto incanto!
Lungi e dagli occhi miei
chi m‘era gloria e vanto!
Or per le mute stanze
sempre la cerco e chiamo
con pieno il cor di speranze?
Ma cerco invan, chiamo invan!
E il pianger m‘e si caro,
che di pianto sol nutro il cor.

Ach, mojej milej stratené čaro!
Ďaleko od mojich očí
bola mi pýchou a slávou!
Teraz ju v tichých izbách
so srdcom plným nádeje
hľadám a volám stále?
Hľadám však zbytočne, volám márne!
A plač mi je taký vzácny,
že slzami kropím srdce svoje.

Mi sembra, senza lei, triste ogni loco.
Notte mi sembra il giorno;
mi sembra gelo il foco.
Se pur talvolta spero
di darmi ad altra cura,
sol mi tormenta un pensiero:
Ma, senza lei, che faro?
Mi par cosi la vita vana cosa
senza il mio ben.

Bez nej sa mi zdá každé miesto smutné.
Noc sa mi zdá byť dňom;
Zdá sa mi, že aj oheň zamrzol.
Aj keď občas dúfam,
že sa možno vyliečim,
jedna myšlienka ma umorí:
Ale čo robiť budem bez teba?
Taký márny sa mi život zdá,
keď mi láska uniká.

Mikuláš Schneider-Trnavský – Pieseň (Ivan Krasko)

Tak tíško dvíha mesiac biele čelo
nad vrcholami hôrnych balvanov.
Hlava mi hučí mysľou nezvanou
o zlostne, a zlostne by sa usmiať chcelo.
Ó, hlava mi hučí mysľou nezvanou
a ťažko, a ťažko vonia rezeda,
v záhrade známej iný usedá,
a veľký mesiac svieti z balvanov.
Tak ťažko rezeda, viem, ťažko vonia
a zmysly mámi v sladkej únave.
Ó, dôjde niekto v noci po tráve,
bo zlostné mysle zvonia hlavou, zvonia.
Zaiste dôjde, avšak smutný, váhave
za noci mesačnej a rosou po tráve.

Mikuláš Schneider-Trnavský – Prsteň (Janko Jesenský)

Natiahli na prštek tenučkú obrúčku,
obkrútili prštek, zaputnali rúčku;
zaputnali rúčku, srdce zaviazali,
moje potešenie do klietky mi dali,
moje potešenie do klietky mi dali,
Do klietky mi dali piera trblietanie,
očiek ligotanie, piesne štebotanie.
Ústa sladké cudzím bozkom spečatili,
chodník zakázali, vrátka zatvorili;
aby sa už viacej nikdy nezviazalo,
čo bolo zviazané, čo sa rado malo:
aby ma už viacej nikdy neobjala
najkrajšia obrúčka - rúčka tvoja malá,
rúčka tvoja malá.

Josip Hatze – Majka (Hugo Badalić)

Matka (Ivana Tanovitski)

Ja ne znam, što je majka mila
Nit majčin što je srca plam
Ja ne znam, što je sve mi bila
Ta da je bila jedva znam
Ko san mi lebdi slika pusta
Kad zadnji put me k sebi zva
Kad zadnji cjelov s milih usta
I blagoslov mi zadnji da
A ja sam plako, Bože sveti
I proplako sam cijelu nod
O majko slatka, nemoj mrijeti
Ti ne sm’ješ, ne deš od nas pod!
O ludo li sam bio čedo!
Zar mari smrt za srca jad?
Drugačije sam svijet taj gledo
Neg što ga gledam bolan sad!

Neviem, kto je matka milá
Ani matčino, čo je srdce plam
Neviem, čo všetko mi bola
Ale že bola, takmer neviem
Ako sen mi lúdi prázdny obraz
Keď ma naposledy k sebe zvala
Keď mi naposledy dala bozk z milých úst
A posledné mi dala požehnanie
A ja som plakal, svätý Bože
A preplakal som celú noc
O sladká matka, nesmieš zomrieť
Ty nesmieš, neopúšťaj nás!
Ó, aký som bol blázon!
Či smrť zaujíma srdce smútku?
Inak som videl svet ten
Nech ako bolestne teraz pozriem!

Josip Hatze – Serenada (Anonym)

Serenáda (Ivana Tanovitski)

Kad u veče nodi tajne,
pozove me san,
gledajudi zvezde sjajne,
zaboravljam dan,
tad se setim oka tvoga kolika je mod
pa ti velim, srce moje, laku, laku nod!
A kad taman oblak dođe, pokrije svet,
onda tvoje kose crne jedan sviloplet,
onda mislim, čedo moje,
kad deš meni dod,
pa ti velim uzdišudi, laku, laku nod.

Keď v taji noci
zavolá ma sen,
pozorujúc lesk hviezd,
zabúdam na deň,
spomenka na tvoje oči, aká mocná
vravím ti, srdce moje, dobrú noc!
A keď oblak zakryje svet,
tvojich čiernych vlasov hodvábny vrkoč,
potom premýšľam, dieťa moje,
či ku mne prídeš,
a hovorím vzdychajúc, dobrú, dobrú noc.

Francesco Paolo Tosti – Ideale (Carmelo Errico)

Dokonalá (Lucia Luknárová)

Io ti seguii come iride di pace
Lungo le vie del cielo:
Io ti seguii come un‘amica face
De la notte nel velo.
E ti sentii ne la luce, ne l‘aria,
Nel profumo dei fiori;
E fu piena la stanza solitaria
Di te, dei tuoi splendori.
In te rapito, al suon de la tua voce,
Lungamente sognai;
E de la terra ogni affanno, ogni croce,
In quel sogno scordai.
Torna, caro ideal, torna un istante
A sorridermi ancora,
E a me risplenderà, nel tuo sembiante,
Una novella aurora.

Sledoval som ťa ako dúhu
na nebeských cestách:
sledoval som ťa ako priateľku
zahalenú nocou.
Cítil som ťa v každom svetle, vo vzduchu,
vo vôni kvetov;
Opustená izba sa zrazu zaplnila
tebou a tvojím zvonivým smiechom.
Pohrúžený do teba, do mäkkosti tvojho hlasu,
dlho som sníval;
V tom snení som zabudol
na všetko pozemské trápenie, ktoré ma súži.
Vráť sa, drahá Dokonalá, vráť sa aspoň na chvíľu, ešte sa na
mňa usmej,
svojou prítomnosťou
vo mne zažneš novú nádej.

Francesco Paolo Tosti – Marechiare (Salvatore Di Giacomo)

Marechiaro (Lucia Luknárová)

Quanno sponta la luna a Marechiare,
Pure li pisce nce fanno a ll‘ammore.
Se revotano ll‘onne de lu mare,
Pe‘ la priezza cagnano culore.
Quanno sponta la luna a Marechiare.
A Marechiare ce sta ‚na fenesta,
La passiona mia ce tuzzulea.
‚Nu garofano addora ‚int‘a ‚na testa,
Passa ll‘acqua pe‘ sotto e murmulea.
A Marechiare ce sta ‚na fenesta.
Chi dice ca li stelle sò lucente
Nun sape ‚st‘uocchie ca tu tiene ‚nfronte.
‚Sti ddoje stelle li ssaccio io sulamente,
Dint‘a lu core ne tengo li pponte.
Chi dice ca li stelle sò lucente?
Scetate, Carulì, ca ll‘aria è ddoce!
Quanno maje tantu tiempo aggi‘aspettato?
P‘accumpagnà li suone cu la voce
Stasera ‚na chitarra aggio purtato.
Scetate, Carulì, ca ll‘aria è ddoce!

Keď v Marechiaro svitne nový deň,
i ryby prepadnú láske.
Morské vlny špliechajú a šantia,
hrajú všetkými farbami, aby nás potešili,
keď v Marechiaro vychádza mesiac.
V Marechiaro poznám jedno okno,
vodí ma k nemu vášeň,
zdobia ho čerstvé kvety vo váze,
zurčí pod ním potôčik.
V Marechiaro poznám jedno okno.
Ten, kto hovorí, že hviezdy žiaria,
ešte nespoznal jas tvojich očí.
Nepoznám krajšie hviezdy,
len tie svietia v mojom srdci.
Kto hovorí, že hviezdy žiaria?
Vstávaj, Carulì, vzduch je omamný!
Či som už niekedy tak dlho čakal?
Dnes večer si kúpim gitaru,
a spevom budem sprevádzať tvoje sny.
Vstávaj, Carulì, vzduch je omamný!

Francesco Paolo Tosti – Vorrei morire (Leonardo M. Cognetti)

Chcel by som umrieť (Lucia Luknárová)

Vorrei morir ne la stagion dell‘anno
Quando e tiepida l‘aria e il ciel sereno
Quando le rondinelle il nido fanno
Quando di nuovi fior s‘orna il terreno;
Vorrei morir, vorrei morir quando tramonta il sole
Quando sul prato dormon le viole
Lieta farebbe a Dio l‘alma ritorno
A primavera e sul morir del giorno
Vorrei morir, vorrei morir
Lieta farebbe a Dio l‘alma ritorno
A primavera e sul morir del giorno
Ma quando infuria il nembo e la tempesta
Allor che l‘aria si fa scura scura:
Quando ai rami un foglia piu non resta
Allora di morire avrei paura

Chcel by som umrieť vtedy, keď
vzduch bude hriať a nebo bude jasné,
keď si lastovičky budú stavať nové hniezda,
keď krajinu pokryje farebný koberec kvetov;
Chcel by som umrieť, chcel by som umrieť,
keď bude zapadať slnko,
keď na lúkach zaspia voňavé fialky
I Boha by potešil návrat duše,
ktorá opustila telo práve na jar
Chcel by som umrieť, chcel by som umrieť
I Boha by potešil návrat duše,
ktorá opustila telo práve na jar
No keď sa na nebo stiahnu čierne mračná,
búrka prejaví svoj hnev a vzduch oťažie:
keď na stromoch nezostane ani jediný lístok,
vtedy by som sa umrieť bál

Francesco Paolo Tosti – L’ultima canzona (Francesco Cimmino)

Posledná pieseň (Kristína Gotthardtová)

M’ han detto che domani
Nina, vi fate sposa
Ed io vi canto ancor la serenata.
Là, nei deserti piani
Là, ne la valle ombrosa
Oh, quante volte a voi l‘ho ricantata!

Povedali mi, že zajtra
Nina, sa vydávaš
Znova ti zaspievam serenádu.
Tam, v púšťach rovinatých
Tam, v doline tienistej
Ach, koľkokrát som ti spieval!

Foglia di rosa,
o fiore d‘amaranto
Se ti fai sposa
Io ti sto sempre accanto.

List ruže,
či kvet amarantu
Ak sa vydáš
Vždy som tu pre teba.

Domani avrete intorno
Feste sorrisi e fiori
Nè penserete ai nostri vecchi amori.
Ma sempre, notte e giorno
Piena di passione
Verrà gemendo a voi la mia canzone.

Zajtra vás obklopia
Oslavné úsmevy a kvety
Ani nebudete myslieť na staré lásky.
Ale vždy, vo dne v noci
Plná vášne
Príde k tebe zastonať moja pieseň.

Foglia di menta,
o fiore di granato
Nina, rammenta
i baci che t‘ho dato!

List mäty,
alebo granátový kvet
Nina, rozpamätaj sa
na bozky, ktoré som ti dal!

Ah! ... Ah! ...

Ach! ... Ach! ...

Ruggero Leoncavallo – Mattinata

Ranná (Kristína Gotthardtová)

L’ Aurora, di bianco vestita,
Già l’uscio dischiude al gran sol,
Di già con le rose sue dita
Carezza de’ fiori lo stuol!
Commosso da un fremito arcano
Intorno il creato già par,
E tu non ti desti, ed invano
Mi sto qui dolente a cantar:
Metti anche tu la veste bianca
e schiudi l’uscio al tuo cantor!
Ove non sei la luce manca,
Ove tu sei nasce l’amor!

Aurora v bielom odetá,
už dvere otvára slnku veľkému,
ružovými prstami
hladí kvetov dav!
Záhadné chvenie
narúša prírodu celú.
Neprebúdzate sa a márne
tu v bolestiach stojím a spievam:
Tiež sa odejte do bieleho rúcha
a otvorte dvere svojmu spevákovi!
Kde nie ste, tam svetlo chýba,
Kde ste, tam sa láska rodí!

Gioachino Rossini – La Danza (Carlo Pepoli)

Tanec (Oto Bohunický)

Già la luna è in mezzo al mare,
mamma mia, si salterà!
L’ora è bella per danzare,
chi è in amor non mancherà. (bis)
Già la luna è in mezzo al mare,
mamma mia, si salterà!

Morská hladina mesiac už bozkáva
mama moja, poďme už do kola!
hodina na tanec ako stvorená
každý milovaný nech tu dnes nechýba.
Morská hladina mesiac už bozkáva
mama moja, poďme už do kola!

Presto in danza a tondo, a tondo,
donne mie venite qua,
un garzon bello e giocondo
a ciascuna toccherà,

Čochvíľa začíname v tanci
dámy moje poďte sem!
už idú mladí prekrásni mládenci
pre každú z vás ako sen.

finché in ciel brilla una stella
e la luna splenderà.
Il più bel con la più bella
tutta notte danzerà.

Kým jas belie sa oblohou hviezdnou,
a mesiac bude sa ligotať,
najkrajší s najkrajšou dievčinou
celú noc budú spolu tancovať.

Mamma mia, mamma mia,
mamma mia, in mezzo al mare,
mamma mia, mamma mia,
mamma mia, si salterà.
Frinche, frinche, frinche,
frinche, frinche, frinche,
mamma mia, si salterà.

Mama moja, mama moja
Morská hladina mesiac už bozkáva
Mama moja, mama moja
mama moja, poďme už do kola!
Rýchlo, rýchlo, rýchlo, rýchlo
rýchlo, mama moja, poďme už do kola
rýchlo, rýchlo, mama moja, do kola!

Salta, salta, gira, gira,
ogni coppia a cerchio va,
già s’avanza, si ritira
e all’assalto tornerà.

Toč sa, krúť sa, sem i tam,
všetky páry krúžia,
od nás a zas bližšie k nám
vráť sa späť do kola.

Serra, serra, colla bionda,
colla bruna va qua e là
colla rossa va a seconda,
colla smorta fermo sta.

Objím pevne blondínu,
vyzvŕtaj brunetku,
vykrúť i ryšavku,
nejednu dievčinu.

Viva il ballo a tondo, a tondo,
sono un Re, sono un Pascià,
è il più bel piacer del mondo
la più cara voluttà.
Mamma mia, mamma mia...

Nech žije tanec dokola,
som kráľ i paša zároveň,
ver´ najkrajšia zábava
aj najväčšia vášeň!
Mama moja, mama moja...

Stanislao Gastaldon – Musica proibita (Flick-Flock)

Zakázaná pieseň (Lucia Luknárová)

Ogni sera di sotto al mio balcone
Sento cantar una canzone d’amore,
Più volte la ripete un bel garzone
E battere mi sento forte il core.
Oh quanto è dolce quella melodia!
Oh com’ è bella, quanto m’ è gradita!
Ch’io la canti non vuol la mamma mia:
Vorrei saper perché me l’ha proibita?
Ella non c’è ed io la vo’ cantare
La frase che m’ha fatto palpitare:
Vorrei baciare i tuoi capelli neri,
Le labbra tue e gli occhi tuoi severi,
Vorrei morir con te, angel di Dio,
O bella innamorata tesor mio.
Qui sotto il vidi ieri a passeggiare,
E lo sentiva al solito cantar:
Vorrei baciare i tuoi capelli neri,
Le labbra tue e gli occhi tuoi severi!
Stringimi, o cara, stringimi al tuo core,
Fammi provar l’ebbrezza dell’amor.

Každý večer pod balkónom
počujem spievať ľúbostnú pieseň,
pohľadný mladík ju opakuje dookola,
a ja cítim, ako sa mi pri nej zakaždým rozbúcha srdce. Och,
aká sladká melódia!
Och, aká je krásna, ako mi lahodí!
Mama nechce, aby som ju spievala:
Neviem, prečo mi ju zakázala spievať?
Teraz tu nie je a ja si ju túžim zaspievať
Tie slová, ktoré mi tak zasiahli srdce:
„Chcel by som bozkávať tvoje čierne vlasy,
Tvoje pery a prísne oči,
Chcel by som zomrieť vedno s tebou, boží anjel, Ó nádherná
milenka, ó poklad môj.“
Včera znovu prechádzal okolo nás,
a ja som opať začula tú jeho pieseň:
„Chcel by som bozkávať tvoje čierne vlasy,
Tvoje pery a prísne oči, Pevne ma objím, moja drahá, objím
ma vo svojom srdci,
Daj mi ochutnať opojnosť lásky.

© 2025 Slovenská filharmónia

Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.

www.filharmonia.sk