Klavírny recitál IV – Miroslav BeinhauerPiano Recital IV – Miroslav Beinhauer

[ Mária Gavalová: ]
Kreativita si vždy nachádza cestu z najhlbšieho vnútra na povrch – často aj v nepatrných nuansách každodennosti či v spôsobe akým sa dívame na svet okolo nás. Veď práve odlišnosť vnímaní a vynaliezavosť pri riešeniach sú skutočnosťami odlišujúcimi nás navzájom. Minimalizmus ako štýl, postupne sa etablujúci od polovice minulého storočia môže byť povrchne vnímaný ako niečo jednoduché, nudné, monotónne či nezáživné. V skutočnosti je však minimalizmus nádherným zhmotnením statickosti – nie bežnej skutočnosti vo svete hudby. Tá je primárne dynamickým umením, veľmi rýchlym a pohyblivým. Hudba plynie, nezastavíme ju, nevidíme ju, len počujeme. Minimalizmus svojou charakteristickou repetitívnosťou dokáže hneď od začiatku upriamiť pozornosť poslucháča na detaily, dať mu dostatočný čas, aby sa s nimi zžil a následne sledoval ich postupný vývoj naprieč dianím. Nepatrná, do priestoru zasadená motivicko-tematická práca vytvára dojem akoby vnímania obrazu ušami v rôznych farebných odtieňoch. A tak, ako cieľom sochárstva je vyjadrenie pohybu prostredníctvom statickosti, tak minimalizmus pohybom zhmotňuje statickosť.

Multižánrový a polyštýlový Erkki-Sven Tüür patrí medzi frekventovaných autorov súčasnej hudby uvádzaných na koncertných pódiách. Rozvetvenosť hudobných aktivít a smerovaní potvrdzujú prirodzenú tvorivosť a jeho snahu objaviť čo najviac možných variant zhmotňovania svojich myšlienok. Od ranej detskej improvizácie pri klavíri, cez štúdium bicích a flauty na Taliinskej hudobnej škole, až k štúdiu kompozície v triedach troch významných estónskych skladateľov – Antiho Margusta, Jaana Räätsa a Lepu Sumera. 90. roky priniesli vďaka oslabeniu politickej moci Sovietskeho zväzu značné uvoľnenie, slobodu a možnosť prenikať stále viac pod kožu „zlým západným živlom“. V roku 1979 založil progresívnu rockovú kapelu In Spe a bol jej skladateľom, inštrumentalistom a spevákom. Zoskupenie sa v krátkom čase dostalo do povedomia ľudí a získalo popularitu. Až koncom 80. rokov sa Tüür naplno usadil na pôde klasickej hudby, dokonca vyučoval kompozíciu v období rokov 1989 – 1992 na Estónskej hudobnej akadémii v Talline. Kvôli nedostatku času na skladateľskú činnosť opúšťa dráhu vysokoškolského pedagóga a naplno sa ponára do kompletizovania svojich partitúr. Je to úplne pochopiteľné, keďže jeho objednávateľmi sú poprední svetoví interpreti a orchestre akými sú napríklad Berlínska filharmónia, Royal Concergebouw orchestra, Wiener Symphoniker, Tonhalle Orchester Zürich a ďalší. Je stále aktívny v organizovaní hudobného života estónskej metropoly ako dramaturg festivalu Nyyd, venovaného súčasnej estónskej tvorbe. Tüür už počas svojich štúdií prejavoval túžbu vyskúšať všetko, čo hudobný svet ponúka. Zaujímal sa o americký minimalizmus, ale aj o dielo Ligetiho a Xenakisa, pričom odozvu oboch tradícii je možné dodnes nájsť v jeho hudbe. Rád buduje svoje štruktúry na princípe rozmanitých antagonizmov týkajúcich sa všetkých hudobných parametrov. Tonalita verzus atonalita, pravidelne sa opakujúce rytmy verzus nepravidelné zložité polyrytmy, pokojná meditatívnosť verzus výbušná teatrálnosť. „Hudba musí mať všetko ohromujúcu silu, osvetľujúce svetlo, nekonečnú jemnosť aj najhlbšiu temnotu. Zúrivosť, bolesť, výčitky. Všetko, čo nás robí ľuďmi. A nežný dotyk vykupiteľskej lásky.“ Vo svojich raných dielach skúma najrozmanitejšie možnosti výdobytkov artificiálnej hudby. Od gregoriánskeho chorálu až po minimalizmus, od vokálnej polyfónie, cez mikrotonalitu a dvanásťtónovosť až k sonórnym estetikám.

Svoju Sonátu pre klavír napísal vo svojom ranom tvorivom období v roku 1985 a venoval ju Anne Tüür. Pôdorysom odráža typickú tektoniku koncertu. Rýchle okrajové časti zvierajú pomalšiu subtílnu časť Lento. Tá v sebe zahŕňa zvukovo zaujímavú idiomatiku zvonov, dosiahnutú okorenením rezonančných možností klavíra. Naopak úvodné Presto a záverečné Allegro con moto je vystavané na plynulých, akoby nekonečne vyvíjajúcich sa arpeggiách, variovaných v čase a priestore. Dominuje im však výrazná pulzácia, ktorá je efektným protipólom voči neuchopiteľnej, akoby rozplývajúcej sa zvukovosti Lenta.

Petr Bakla, rodák z Prahy, sa po svojich gymnaziálnych štúdiách rozhodol pokračovať sociológiou, no napokon skončil na Hudobnej fakulte AMU. Je absolventom odboru hudobná teória a jeho skladateľská činnosť je výsledkom vlastnej tvorivej potreby. Zaujíma ho predovšetkým koexistencia rôznych hudobných situácií, ich vzájomné koexistencie, strety a súvislosti, pričom ide mnohokrát o jasné a nie komplikované motívy a štruktúry. Jednoduché rytmické a tonálne riešenia následne vrství a nabaľuje, najčastejšie však spôsobom dvoch dominantných štrukturálnych rovín „flgúry a pozadia“. Sú vzájomne rovnocenné a rovnako dôležité a práve vďaka ich antagonizmu je generované špecifické napätie a pocit nejednoznačnosti. Ten však vyviera možno trochu paradoxne zo značnej konceptuálnej prísnosti a zvukového purizmu práve východiskových, menej expresívnych hudobných tvarov. „Vo svojich skladbách využíva základné, schématizované hudobné útvary, ako sú napríklad štandardné stupnice či akordy. Zaujímajú ho situácie, v ktorých sa táto ešte „nie-hudba“ stáva „už-hudbou“, vyhľadáva polohy a súvislosti, v ktorých zdanlivo banálne a prázdne útvary môžu dosahovať zvláštnu expresivitu a energiu.“

Prvé snahy komponovať sa pri mnohých skladateľoch spájajú už s detstvom. K takýmto komponistom patrí aj Adrián Demoč, slovenský skladateľ žijúci v Španielsku. Už od útleho veku, popri tom ako sa učil hrať na klavíri, písal svoje prvé skladbičky. V tom období ho fascinovala „iná hudba“ , konkrétne black metal 90. rokov, slovenský folklór či jazz. Počas gymnaziálnych štúdií naďalej tvoril a taktiež pokračoval aj v trende „inakosti“, ktorú ako mladý človek nehľadal len v hudbe, ale aj v ostatných umeniach. Práve v tomto stredoškolskom období objavil dielo Stravinského, Lutoslawského či Góreckého, čo malo silný vplyv na postupné kreovanie jeho vlastnej osobitej poetiky. Ďalším zásadným impulzom bolo spoznanie tvorby Messiaena. Ako sa o nej vyjadril samotný Demoč, „jednoducho som miloval tie akordy a statické momenty.“ Na konci tohto „poznávacieho oblúka“ skladateľských jazykov sú Pärt a Feldman. Ich hudba ho inšpirovala k názoru, že „môžete hovoriť potichu a pokojne, bez ostrých kontrastov vo forme, že môžete vytvoriť úžasnú hudbu s tichom a len niekoľkými tónmi“.

Poznanie a následná inšpirácia hudbou významných predstaviteľov klasiky 20. storočia spolu s vlastnou integritou a tvorivosťou stoja za originálnym skladateľským jazykom Adriána Demoča, ktorý je absolventom skladby na Janáčkovej akadémii v Brne. Osobitosť jeho poetiky tkvie v mimoriadnej krehkosti. Subtílna meditácia hraničiaca s transcendentálnom. Zvukovosť jeho skladieb spočíva v kompaktnosti a vzájomnej previazanosti hlasov. Ich obohacovaním (napr. využívaním rôznych hráčskych techník) a kombinovaním vytvára expresívne zvukové plochy vyvierajúce zo spoločného tematického jadra.

„A Luca Marenzio II“ (2018) bola pôvodne napísaná, ako ,A Luca Marenzio‘ pre tri nástroje, pričom violončelo (alebo viola da gamba) je požadovaným nástrojom a ďalšie dva sú flexibilné.“ Inšpirácia vyviera z pera majstra renesančného madrigalu, avšak len v znamení akéhosi espritu, náznaku či esencie. Harmónie svojím vlastným vnútorným životom postupne vytvárajú zvukové polia plné farieb zaobalené do ambientu a meditácie.

„Zjednodušovanie“ tematických prvkov pre potreby minimalistickej estetiky so sebou ruka v ruke prinášajú aj silnejší dôraz na štruktúru, tektoniku a celkovú architektúru diela. Sofistikovanosť formy minimalistov dokazuje aj klavírna skladba Phrygian Gates Johna Adamsa. Sám ju považuje za svoj „opus one“, keďže podľa jeho slov je písaná už v inštanciách jeho uceleného osobného štýlu. Ten je možné v primárnej jednoduchosti chápať ako nasledovanie minimalistickej poetiky, avšak súbežne aj vzďaľovanie sa od jej konvenčných techník. Skladby s ambíciou predstaviť všetky funkčné prostredia klasickej harmónie nie sú invenčnými senzáciami od čias Mozartovej Jupiterskej symfónie. Avšak Adams sa rozhodol podobný nápad „cestovania“ naprieč prostrediami zasadiť do modálnej harmónie, čím si výrazným spôsobom obmedzil tematické možnosti, ktoré zároveň ešte viac okresal osciláciou tematického materiálu medzi frygickým a lydickým modom.

Základný motív putuje naprieč radom nad sebou usporiadaných čistých kvínt, pričom vždy zastáva najprv frygický a následne lydický charakter. Tým vzniká 14 úsekov tvoriacich celkový štrukturálny rámec diela. Ide až akoby o monolitický oblúk, pevne zviazaný štrukturálnou logickosťou a racionálnym vrstvením hudobného materiálu. Práve protikladnosť oboch modov, keďže frygický má dôrazný molový charakter, lydický pre zmenu durový, vytvára touto dualitou silné výrazové pnutie, prejavujúce sa najmä vo finálnej zvukovosti. „Zjavným nebezpečenstvom takéhoto prístupu je, že výsledok môže na poslucháča pôsobiť skôr ako mozaika, než ako skutočne jednotná výpoveď. V snahe vyhnúť sa tejto disproporcii som na skladbe pracoval vždy s ohľadom na širšiu formu, v ktorej skutočne dôležité zmeny v priebehu skladby boli naozaj veľmi postupné. V tomto zmysle hudba spadá do jednoduchého štvorčasťového pôdorysu.“

Skladba pomaly vyviera z nevinnej repetitívnosti, postupne naberá na intenzite, proces sa zrýchľuje a zahusťuje až vrcholí mohutným crescendom akordov. Následne sa výraz upokojuje, paradoxne zrýchlením rytmickej pulzácie. Vystrieda ju temný pokoj tretej časti, v ktorej sa bezstarostná pulzácia mení na tiché, slávnostné, v niečom záhadné a tajuplné zvonenie. Pohyb poslednej časti, nielen rytmicky výrazným, ale aj samotným postupným ascendentným a descendentným prelievaním sa po všetkých oktávach klavíra je efektným zavŕšením tohto kompozičného monolitu.

MIROSLAV BEINHAUER

Mladý český klavirista sa zameriava na interpretáciu súčasnej hudby a hudby 20. storočia. Spolupracuje so skladateľmi ako napríklad Phill Niblock, Klaus Lang, Bernhard Lang, Georg Friedrich Haas, Marc Sabat, Adrián Demoč či Petr Bakla. Vystúpil po boku orchestrov a ansámblov ako PKF – Prague Philharmonia, Filharmónia Brno, Janáčková Filharmónia Ostrava, Filharmónia Hradec Králové, Moravská filharmónia Olomouc, Brno Contemporary Orchestra, S.E.M Ensemble, Ensemble for New Music Tallinn, Kubínove kvarteto, Prague Quiet Music Collective či String Noise. Medzi jeho významné koncertné počiny patrí naštudovanie a uvedenie koncertov pre klavír skladateľov Magnusa Lindberga (H. M. Förster), Johna Adamsa (Must the Devil Have All the Good Tunes?, A. S. Weiser) a Esa-Pekku Salonena (M. Ivanović). Beinhauer je taktiež vyhľadávaným komorným hráčom, je členom Ostravskej Bandy (spolupráca s dirigentmi ako B. Ferrandis, J. Kalitzke, P. Kotík, J. Rožeň, O. Underhill). V posledných rokoch sa podieľal na niekoľkých štúdiových nahrávkach vrátane CD so skladbami Petra Baklu, Adriána Demoča a Milana Knížáka či dvoch CD so skladbami pre šestinotónové harmónium. Pravidelne tiež nahráva pre Český rozhlas.

Ako jediný na svete hrá na unikátne šestinotónové harmónium Aloisa Hábu. Jeho záujem o tento nástroj začal v roku 2018 premiérou Hábovej šestinotónovej opery Přijď království Tvé. Odvtedy vzniká nový repertoár pre tento špeciálny nástroj, nové kompozície preň napísali skladatelia ako napríklad Phill Niblock, Bernhard Lang, Klaus Lang, Marc Sabat, Georg Friedrich Haas či Arash Yazdani.

Miroslav Beinhauer študoval na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne u Heleny Weiser, na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni, kde bol jeho profesorom Jan Jiracek von Arnim a na Kráľovskom konzervatóriu v Gente u Daana Vandewalleho.