Sibelius / Grieg / MendelssohnSibelius / Grieg / Mendelssohn

[ Zuzana Buchová-Holičková: ]
Mimoriadne inteligentný Johan Julius Christian Sibelius, známy svetu ako Jean Sibelius, sa v detstve neprejavoval ako zázračný hudobník. Na klavíri sa začal učiť až v deviatich rokoch a rodina mu vzhľadom na jeho bystrosť plánovala kariéru právnika. Napokon však uňho zvíťazila hudba a hoci sa zároveň pustil aj do štúdia práva, rodičia mu nakoniec dovolili študovať na konzervatóriu v Helsinkách. Sibelius veľmi rýchlo pochopil, že na dráhu virtuózneho huslistu sa pustil príliš neskoro, a tak s podporou pedagógov zmenil zameranie na kompozíciu. Po skončení konzervatória pokračoval v štúdiách v Berlíne a vo Viedni. V tom období však Fínsko čelilo tvrdému útlaku zo strany Ruska. Keď sa po stáročiach švédskej nadvlády stalo ruským veľkovojvodstvom, fínske nacionalistické hnutie začalo naberať na sile. Sibelius sa síce v politike nikdy priamo neangažoval, no svojím umením podporoval silnejúce vlastenecké snahy. Symfonická báseň Finlandia vznikla ako záverečná časť hudobného sprievodu k sérii obrazov fínskej histórie. Obraz s názvom Fínsko sa prebúdza prostredníctvom scény matky obklopenej hladujúcimi deťmi v snehových závejoch symbolizoval devastáciu Fínska počas Veľkej severnej vojny v 18. storočí. Dielo zožalo okamžitý úspech. Vďaka nemu sa podarilo pritiahnuť medzinárodnú pozornosť boja za fínsku nezávislosť a vyvolalo takú silnú vlnu vlastenectva, že cárske úrady jeho uvádzanie, ako inak, zakázali. Napriek politickému podtextu hovorí dielo univerzálnym jazykom a zo Sibelia spravilo vo svojej dobe najslávnejšieho Fína. Finlandia zatienila aj jeho ostatnú orchestrálnu tvorbu, do ktorej patria diela ako Karelská suita, Valse triste, Koncert pre husle a orchester d mol či chorálová symfónia Kullervo. Veľkú časť jeho diela tvorí viac ako sto piesní pre spev a klavír, scénická hudba pre veľké množstvo hier, opera Jungfrun i tornet (Panna vo veži), veľké množstvo komornej hudby, skladby pre klavír a 21 zväzkov zborovej literatúry.

Podobne ako Sibelius vo Fínsku, je Edvard Grieg podstatnou osobnosťou v procese formovania podoby národnej hudby v Nórsku. Napokon, zmysel pre lojálnosť k národnej identite mal takpovediac v krvi. Z matkinej strany bol vnukom regionálneho politika, z otcovej potomkom jedného zo starých škótskych rodov, ktoré sa aktívne zúčastňovali na bojoch za nezávislosť Škótska. Jeho prastarý otec Alexander Greig opustil ostrovy po bitke pri Cullodene, keď anglická armáda definitívne zničila stuartovské nároky na anglický trón. V Nórsku sa z Greigovcov stali Griegovci a v priebehu 19. storočia starý otec aj otec Edvarda Griega pôsobili ako britskí konzuli v Bergene. Okrem všeobecného vzdelania bol Edvard od malička v živom kontakte s hudbou, hrať na klavíri ho ako šesťročného začala učiť mama. V ich domácnosti boli pravidelnými návštevníkmi profesionálni hudobníci, vrátane hviezdneho huslistu Oleho Bulla, ktorý presvedčil Edvardových rodičov, aby talentovaného tínedžera poslali študovať na vychytené konzervatórium do Lipska. Mladý Edvard nebol z nemeckého vzdelávania práve nadšený. Dril postavený na etudách Czerného a Clementiho považoval za suchopárny, o niečo lepšie to bolo u nového učiteľa, ktorý mu ukázal čaro Schumannovej tvorby. Náročnosť školského systému však čiastočne vyvažoval lipský hudobný život. Edvard navštevoval koncerty slávneho orchestra Gewandhaus (ktorý kedysi viedol Mendelssohn), bol prítomný na predstaveniach Wagnerovho Tannhäusera a najmä, mal možnosť počuť Schumannov klavírny koncert v podaní jeho vdovy Clary Schumannovej.

Dielo v ňom muselo zanechať hlboký dojem, vo svojom Koncerte pre klavír a orchester a mol, op. 16 z roku 1868 mu vzdáva hold výberom rovnakej tóniny a veľmi podobným, impozantným úvodom. Dielo písal ako dvadsaťpäťročný, v radostnom období života. Rok predtým sa oženil s milovanou Ninou a spolu s koncertom prišla na svet aj jeho dcéra Alexandra. V koncerte sa na klasickom trojčasťovom pôdoryse vynára Griegova individualita a nezávislosť v harmonickom cítení: „Harmónia bola vždy mojím snovým svetom a môj zmysel pre harmóniu bol záhadou aj pre mňa samého. Zistil som, že ponurá hťbka našej ľudovej hudby má svoj základ v netušených harmonických možnostiach.“ Koncert mal premiéru 3. apríla 1869 v Kodani bez účasti jeho autora, ktorý bol vtedy viazaný povinnosťami v Osle. V podaní Edmunda Neuperta zožal úspech nielen u kritiky a verejnosti, ale aj u známych mien vtedajšieho hudobného sveta, vrátane Antona Rubinsteina. Neupert po premiére Griegovi napísal: „Som rád, že Ti môžem poslaí pozdrav od Rubinsteina a povedaí, že je ohromený, že počul takú geniálnu skladbu. Rád by sa s Tebou zoznámil.“ V podobnom duchu sa vyjadril aj Liszt, keď mu Grieg počas návštevy v Ríme ukázal rukopis koncertu. Svoju legendárnu hru z listu pred študentmi a ďalšími prítomnými Liszt sprevádzal prejavmi uznania a obdivu.

Dramatický úvod koncertu v podobe vírenia tympanov a náhleho vpádu sólového klavíra, s témou vychádzajúcou z klesajúceho melodického motívu typického pre nórsku ľudovú hudbu, nasledujú ďalšie témy vychádzajúce z folklórnej melodiky, s ktorými neúnavne pracuje až do krátkeho návratu úvodného motívu v samom závere časti. V druhej časti prinášajú hlavnú tému sláčikové nástroje, violončelá vytvárajú snovú mäkkosť, ktorú sa sólový klavír sprvoti akoby zdráha narušiť a len postupne do nej vplynie so sprievodom v lesnom rohu. Tanečnému finále dominujú ponášky na folklórne rytmy hallingu či na melodiku hardangerských huslí, no najmä virtuózne sólové pasáže a výrazný orchestrálny sprievod vedúci ku grandióznemu finále. Napriek úspechu koncertu, Grieg dielo zrevidoval aspoň sedemkrát, zamietol aj Lisztove návrhy k orchestrácii a len pár týždňov pred svojou smrťou dokončil jeho poslednú verziu, ktorá získala celosvetovú popularitu.

„Za súmraku sme sa dnes vybrali do paláca, kde žila a milovala kráľovná** Mária. Je tam malá miestnosí s točitým schodiskom pri dverách… Kaplnka vedľa nej už nemá strechu. Je zarastená trávou a brečtanom a pri rozbitom oltári bola Mária korunovaná za škótsku kráľovnú. Všetko je zničené, rozpadnuté a presvitá doň nebo. Myslím, že som tam našiel začiatok svojej Škótskej symfónie,“ napísal Felix Mendelssohn Bartholdy svojim rodičom z výletu do Škótska v lete 1829. Zapísal si aj melódiu, ktorú mu ponuré prostredie vnuklo, no zostala nedotknutá až do roku 1841 a hoci ju za „škótsku“ označil v liste rodine, oficiálne tento prívlastok nebol nikdy publikovaný. Po jeho smrti však verejnosť začala Symfóniu č. 3, op. 56 vnímať ako hudobný obraz romantickej a divokej škótskej krajiny, keďže po hudobnej stránke neobsahuje žiadne konkrétne odkazy na miestny folklór. A vzhľadom na to, že ju dokončil až trinásť rokov po svojom výlete, zrejme zobrazuje skôr odtlačok pocitov, ktoré v ňom Škótsko vo všeobecnosti zanechalo, než čo tam naozaj videl a zažil. Symfónia je o niečo ponurejšia ako väčšina skladateľových diel, no v čase svojho vzniku priniesla novinku – požiadavku hrať všetky štyri časti attacca, čo neskôr prebrali ďalší skladatelia, aby vznikol jednoliaty hudobný tok. Prvá časť sa začína temným úvodom, ktorý reflektuje romantickú ponurú atmosféru Holyroodu s nasledujúcim dramatickým Allegrom, obrazom búrky. Druhá časť je strhujúca, radostná tanečná skladba, s plynulým prechodom do pomalej tretej časti. Ňou sa vinie mendelssohnovská poetická spevnosť oscilujúca medzi romantickým snením a skrytou, stále prítomnou pochmúrnosťou. Posledná časť, pôvodne označená ako Allegro guerriero, prináša v dvoch vnútorných dieloch najprv strhujúcu bojovnú energiu a napokon triumfálne fanfáry v závere. Chmáry a hmla nad podmanivou škótskou scenériou sa rozplynuli a zasvietilo slnko. Symfónia mala veľmi úspešnú premiéru 3. marca 1842 v Lipsku. Následne na londýnskej premiére vzbudila také nadšenie, že kráľovná Viktória dovolila Mendelssohnovi, aby jej symfóniu venoval.

MAREK KOZÁK

Meno klaviristu Mareka Kozáka je obvykle spájané s neomylnou technikou, zmyslom pre proporciu a gradáciu, s bohatou paletou registrov, obrovskou muzikalitou a s vnútornou pokorou k notovému zápisu. Na koncertné pódiá vnáša noblesnú interpretačnú kultúru a poslucháčov si podmaňuje schopnosťou odovzdať s veľkou pokorou a bez okázalých gest to, čo chcel skladateľ vyjadriť.

Hudobná cesta Kozáka sa dlhodobo spája s úspechmi na medzinárodných súťažiach. V júni 2021 sa stal laureátom medzinárodnej klavírnej súťaže Gézu Anda v Zürichu, jednej z najprestížnejších a najťažších. V roku 2019 bol finalistom Busoniho súťaže v Bolzane, v roku 2018 sa stal víťazom Európskej klavírnej súťaže v Brémach, kde získal aj cenu publika. Na súťaži Pražská jar 2016 získal druhé miesto a ocenenie za prevedenie súčasnej skladby Žonglér Adama Skoumala. O rok skôr bol semifinalistom Medzinárodnej klavírnej súťaže Fryderyka Chopina vo Varšave s elitnou konkurenciou. Medzi najčerstvejšie umiestnenia patrí 2. miesto z Bachovej súťaže v Lipsku, ktorej finále sa konalo 22.3.2025.

Marek Kozák pravidelne vystupuje po boku popredných orchestrov doma aj v zahraničí. V sezóne 2024/25 uviedol Dvořákov Klavírny koncert g mol s Moravskou filharmóniou Olomouc (Z. Hamar) na otváracom koncerte sezóny a následne na turné v Poľsku. Griegov koncert odohral v októbri so Symfonickým orchestrom hl. m. Prahy FOK a v decembri so Symfonickým orchestrom mesta Friedrichshafen. S Filharmóniou Hradec Králové uvedie aj Čajkovského Koncert pre klavír č. 1.

Marek Kozák je absolventom klavírnej triedy profesora Ivana Klánskeho na HAMU v Prahe, v súčasnosti sa venuje pedagogickej činnosti na Gymnáziu a hudobnej škole hlavného mesta Prahy. V roku 2018 vydal svoje prvé profilové CD (ArcoDiva). Obľuba v objavovaní prehliadaných klavírnych skladieb vyústila do albumu Zabudnuté české klavírne koncerty (Supraphon, 2024), na ktorej ožili diela Karla Kovařovica, Vítězslavy Kaprálovej a Pavla Bořkovca.

PETR ALTRICHTER

Jeden z najvýznamnejších českých dirigentov, ktorý získal medzinárodnú reputáciu svojou dynamickou a hlbokou interpretáciou symfonickej hudby. Pochádza z hudobníckej rodiny a hre na hudobných nástrojoch sa venoval od raného detstva. Absolvoval konzervatórium v Ostrave (lesný roh, dirigovanie). V štúdiách pokračoval na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne v odboroch dirigovanie orchestra (O. Trhlík, F. Jílek) a dirigovanie zboru (J. Veselka, L. Mátl).

Počas štúdia na JAMU spolupracoval ako zbormajster a dirigent s Brnianskym akademickým zborom, s ktorým získal mnohé ocenenia na zahraničných zborových súťažiach a festivaloch (Middlesbrough, Debrecín a ď.). Roku 1976 sa zúčastnil slávnej dirigentskej súťaže v Besançone, kde obsadil druhé miesto a získal zvláštnu cenu Francúzskeho zväzu skladateľov. Po absolvovaní JAMU (1978) nastúpil najprv ako asistent dirigenta do Filharmónie Brno. V nasledujúcich rokoch pôsobil v Českej filharmónii, vo Filharmónii Bohuslava Martinů v Zlíne, v Komornej filharmónii Pardubice, v Symfonickom orchestri hl. m. Prahy FOK, v Juhozápadnej nemeckej filharmónii v Kostnici (1993– 2004), v Kráľovskej liverpoolskej filharmónii (1997–2001) i vo Filharmónii Brno (2002–2009). V sezóne 2018/2019 zastával post hosťujúceho dirigenta orchestra Slovenská filharmónia. Petr Altrichter viedol orchestre po celom svete, vrátane Berlínskych symfonikov, Londýnskych filharmonikov, Japonského symfonického orchestra, Krakovskej filharmónie, Milánskeho orchestra, Symfonického orchestra v Rige, Symfonického orchestra RTL Luxemburg, Symfonického orchestra v Baden-Badene a Orquesta Filarmonica de Gran Canaria. V špičkových anglických telesách sa uplatňoval predovšetkým ako propagátor českej hudby. Medzinárodní sólisti s Altrichterom radi spolupracujú najmä pre jeho pohotovosť v orchestrálnych sprievodoch. Naposledy sa na pôde filharmónie predstavil v máji 2024, kedy v rámci Roku českej hudby uviedol Smetanov cyklus Má vlast.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

V roku 2023 bol orchester Slovenská filharmónia na turné v Japonsku s klaviristkou O. Scheps a violončelistom T. Sasanumom. Na konci roka absolvoval turné v Južnej Kórei s klaviristom Y. Sunwoom. Vo februári 2024 koncertoval s klaviristom L. Marušićom v Záhrebe a Maribore.

V sezóne 2024/2025 realizuje Slovenská filharmónia niekoľko nahrávok z diel F. Schmidta, E. Dohnányiho a J. N. Hummela. Opätovne vystúpila na švajčiarskom festivale Murten Classics. K významným zahraničným aktivitám patrili koncerty v Liederhalle Stuttgart, Kolínskej filharmónii a Dóme sv. Štefana vo Viedni. Slovenská filharmónia vystúpi aj na koncertoch v slovenských mestách (Piešťany, Ružomberok, Nitra) a sezónu ukončí na festivale v Českom Krumlove so svetoznámym huslistom Maximom Vengerovom.