Výber z koncertu študentov VŠMU v Bratislave a AU v Banskej BystriciSelection from the concert of students of the Academy of Performing Arts in Bratislava and the Academy of Arts in Banská Bystrica

[ Ján Fulla: ]
Hrdinský básnický epos Mor Ho! predstaviteľa slovenského literárneho romantického slohu Sama Chalupku sa stal primárnym inšpiračným zdrojom Fantázie na Mor Ho! op. 60b Terezy Jaďuďovej. Orchestrálne dielo vzniklo pre potreby dnešného koncertu úpravou autorkinej rovnomennej symfonickej básne pre tenor, bas, zbor a orchester (op. 60). Podľa slov skladateľky, aj skrátená podoba diela zachováva väčšinu originálnych tém tak, že je možné sledovať zamýšľaný príbeh i pôvodný umelecký zámer skladby. V jej priebehu skladateľka stavia naproti sebe dva heterogénne svety. Slovanov zhudobňuje prostredníctvom tonálnych zákonitostí, respektíve pracuje s modálnymi princípmi írečitého slovenského koloritu podhalanskej a oktatonickej stupnice. Na druhej strane barbarský svet Rimanov hudobne vykresľuje rytmickou komplementaritou, mnohonásobným striedaním metra a odklonom od tonality k chromatizmom a klastrom. Tieto dva protipóly sa v priebehu diela predstavia najskôr samostatne a napokon sa stretnú v niekoľkých epizódnych „bojoch“.

Premiéra ikonickej opery Carmen francúzskeho skladateľa Georgesa Bizeta (1838 – 1875)sa v Paríži nestretla s prijatím publika ani odbornej kritiky. Nevídané využívanie exotických rytmov a melodiky skladateľ podčiarkol prekypujúcou erotickou vitalitou legendárnej hlavnej postavy. Iný pohľad na operu mal filozof Friedrich Nietzsche. V liste svojej sestre píše: „Predvčerom som si vypočul Carmen, operu Francúza Bizeta, a zostal som úplne ohromený. Taká silná, taká vášnivá, taká pôvabná, taká južanská! … skutočný francúzsky talent, ktorý Wagner nestiahol nesprávnym smerom. Nemyslel som si, že niečo také je ešte vôbec možné.“ Bizetovo majstrovské dielo rozpráva príbeh o krásnej slobodomyseľnej cigánke Carmen, ktorá z nudy zvádza vojenského desiatnika Josého. Operu prerýva viacero ikonických melódií. Medzi nimi je najznámejšia barytónová ária Les Toreadors, tenorová ária Josého La fleur que tu m’avais jeté, i ária Micaëly z tretieho dejstva, vzletná Je dis que rein ne m’épouvante (Hovorím, že ma nič nedesí), ktorá dnes zaznie spolu s recitatívom C’est des contrebandiers (Sú to pašeráci). Mladá úprimne zamilovaná Micaëla v nich vstupuje do pašeráckeho tábora, aby presvedčila Josého na návrat domov – k nej a jeho umierajúcej matke. V árii vyjadruje svoje silné odhodlanie zachrániť svojho milého, no zároveň zvádza svoj vnútorný boj s obavami, či sa jej to podarí.

Hoci hudobný vývoj kontinentálnej Európy v 19. storočí paralelne s geopolitickými zmenami vyústil do sformovania národných skladateľských škôl, myšlienka národnej hrdosti v hudbe na americkom kontinente prichádzala až o niekoľko dekád neskôr. V mexickej hudbe je to práve skladateľ Manuel María Ponce (1882 – 1948), ktorý je považovaný za jedného z prvých priekopníkov hudobného národovectva. Jeho dielo zahŕňa množstvo komornej hudby, klavírnych kompozícií, diel pre symfonický orchester a niekoľko koncertov – medzi nimi aj jedno z jeho majstrovských diel Concierto del Sur pre gitaru a orchester, považovaný za jeden z najmarkantnejších koncertov pre tento nástroj, ktorý vznikol v latinskej Amerike. Dobové kritiky podávajú bližší obraz o tom, ako bolo dielo prijaté: „Concierto del Sur, hispánsky svojím duchom, moderný svojím spracovaním, mimoriadne jemný a elegantný svojou estetikou. Sólistický part vynikajúco zahral Andrés Segovia a orchester dirigoval sám skladateľ s absolútnou precíznosťou, udržiavajúc rovnováhu dômyselných hudobných dialógov. Publikum bolo bez výhrad spokojné.“ Ponce v koncerte zachováva tradičnú trojčasťovosť. Po štyroch taktoch úvodného Allegro moderato orchester vzápätí prerušuje sólista sériou sonórne zaujímavých akordov. Následne sa svižne pohráva s hudobným materiálom, ktorý mu ponúkli úvodné orchestrálne takty. Po pôvabnom a nežnom Andante sólista s orchestrom prednesú záverečné, tanečne dravé Allegro.

Spoločensko-kultúrne zmeny poháňané dynamickým ekonomickým a technickým rozvojom amerického prostredia dali umelcom nové, dovtedy nepredstaviteľné možnosti uplatnenia a ocenenia. Mladý George Gershwin (1898 – 1937) sa včas chopil tejto príležitosti a už vo veku 20 rokov sa presadil ako skladateľ broadwayských inscenácií. Azda najznámejším koncertným titulom spájaným s jeho menom je jeho debut na pôde symfonického orchestra – Rhapsody in Blue. Vskutku pozitívne reakcie kritiky a verejnosti ho presvedčili, aby pokračoval v žánri klasickej hudby. Dva roky po premiére ikonického diela začal pracovať s myšlienkou skomponovania opery na námet vtedajšieho bestselleru DuBose Heywarda Porgy. Prácu na opere Porgy a Bess však začal až v roku 1933 po zdokonalení svojho kompozičného remesla. Gershwin vytvoril rozsiahlu trojhodinovú hudobnú drámu, v ktorej synkretizoval tradičné operné princípy s prvkami amerického folklóru, populárnej piesne, music-hallu, spirituálu a jazzu. Opera rozpráva príbeh mrzáka Porgyho, ktorý sa snaží ochraňovať svoju lásku Bess pred jej násilným milencom. Dnes zaznie ária My Man’s Gone Now z prvého dejstva opery, kedy postava Sereny trúchli nad smrťou svojho zavraždeného manžela. Gershwin v nej zhudobňuje hlbokú bolesť a žiaľ ženy využívajúc najmä bluesové a jazzové prvky podporené dramaticky vystavanou orchestráciou. Predmetná ária sa do dnes označuje za jednu z najdojímavejších v Gershwinovej tvorbe.

Rané koncerty pre kontrabas sa datujú už od obdobia rodiaceho sa klasicistického štýlu v druhej polovici 18. storočia. Jeho postupné etablovanie poskytlo v ďalšom storočí príležitosť Giovannimu Bottesinimu (1821 – 1889) pokračovať v rozširovaní doposiaľ len strohého repertoáru. Popri operách, komornej hudbe či dielach pre orchester sa nadmieru orientoval na kompozície pre kontrabas, ktoré významne posúvali technické a výrazové možnosti nástroja na novú úroveň. Vychádzal pri tom z vlastnej skúsenosti mimoriadne zdatného virtuóza, čím si vyslúžil pseudonym „Paganini kontrabasu“. Medzi jeho najrezonujúcejšie diela sa radí práve Koncert pre kontrabas č.1 fis mol, ktorý dodnes ostal základným pilierom profesionálneho kontrabasového repertoáru. Dielo napísal počas pobytu v Petrohrade, kde ho spolu s filharmonickým orchestrom prvý krát predstavil publiku. Dramatický charakter úvodného Allegro moderato prerývajú lyrické úseky, v ktorých kontrabas vstupuje mimoriadne expresívnymi virtuóznymi pasážami. Bohaté melodické línie skladateľ kombinuje s oslnivými arrpegiami a flažoletmi. Emocionálne jadro koncertu tkvie v temne pomalom Andante. Kontrabas v ňom dostáva výrazný sólový priestor na prezentovanie spevne dlhých fráz pripomínajúcich operný štýl bel canto. Záverečné Allegro con fuoco je virtuóznou exhibíciou sólistu. Časť definuje silný rytmický náboj a viaceré dynamické súboje sólistu s orchestrom, ktoré vrcholia vo vzrušujúcom závere.

Jedným z problémov hudobných dejín je absencia definovateľných kritérií posudzovania diel menej etablovaných skladateľov. Okrem notoricky známych autorov existuje nespočetné množstvo tých, ktorí sa aj napriek porovnateľnej kvalite svojich kompozícií radia do kategórie skladateľov druhého sledu. V nej sa ocitol aj Alexander Glazunov (1865 – 1936), počas života označovaný za nádejného skladateľa, ktorý však jednoducho nebol taký „ruský“ ako jeho známi predchodcovia. Vo svojej tvorbe slobodne čerpal inšpirácie zo západnej hudby, otvorene obdivoval Beethovena a písal diela viac inšpirované nemeckou tradíciou, ako tou ruskou. Zanechal obsiahlu, no málo uvádzanú tvorbu. Jeho Koncert pre saxofón a sláčikový orchester Es dur, op. 109 je jedným z jeho posledných a zároveň najprepracovanejších diel. Jednočasťový koncert Glazunov člení na tri samostatné diely, čím zachováva tradičnú koncertnú triádu. Úvodné Allegro moderato otvára široká, sólistom niekoľkonásobne rozvíjaná zádumčivá téma. Andante začína podobne hlboký motívom z úvodu diela, následne však zaznievajú dva nové tematické úseky smerujúce k rozsiahlej saxofónovej kadencii. V poslednom diele Fugato skladateľ poslucháča presvedčí, že ho čaká veľkolepý záver v podobe fúgy – ten sa však nekoná. Miesto neho poslucháčovi naservíruje tému s nepravidelným rytmickým členením v dvanásťosminovom metre so vzletným hravým charakterom, definujúcim celý posledný diel koncertu.

ALŽBETA REHÁKOVÁ

Alžbeta Reháková, študentka magisterského štúdia na VŠMU v speváckej triede Dagmar Podkamenskej Bezačinskej. V roku 2019 získala I. cenu na Súťaži študentov konzervatórií SR v Žiline a v tom istom roku I. cenu v III. kategórii na Medzinárodnej speváckej súťaži I. Godina Iuventus Canti vo Vrábľoch. 

K jej ďalším úspechom patrí aj účasť vo finále a 2. cena na Medzinárodnej talentovej súťaži Virtuosos V4+ v Budapešti (2020). Aj počas komplikovaného obdobia sa v apríli 2021 zúčastnila Medzinárodnej speváckej súťaže Lav Mirski (Chorvátsko), kde obsadila I. miesto v II. kategórií. V apríli 2022 sa stala finalistkou Medzinárodnej speváckej súťaže Ferruccia Tagliaviniho (Rakúsko), kde získala aj štipendijnú cenu v II. kategórií. Koncertne vystúpila v Lizstovej Akadémií na Gala koncerte finalistov Virtuosos V4 + v Budapešti (február 2022) a Royal College of Music v Londýne (apríl 2022). 

V novembri 2022 získala II. Cenu v kategórií JUNIOR, cenu Carangelo Belcanto Academy a čestné uznanie za výnimočný spevácky výkon v kategórií PIESEŇ na Medzinárodnej speváckej súťaži Antonína Dvořáka v Karlových Varoch. Zúčastnila sa na majstrovských kurzoch Dalibora Jenisa a Pavla Bršlíka. Získala cenu Laureáta na medzinárodných majstrovských kurzoch Schola Arvenzis v Dolnom Kubíne (2022). V tom istom roku účinkovala ako sólistka na koncerte Symfonického orchestra Konzervatória v Bratislave v Slovenskej filharmónii a v rámci Bratislavských hudobných slávností v roku 2023 vystúpila na koncerte s názvom Mladé hlasy, kde sa predstavila s dielami Ottorina Respighiho a Dezidera Kardoša.

V októbri 2023 získala na 25. ročníku Medzinárodnej speváckej súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského II. cenu v 1. kategórii a cenu mesta Trnava pre talent do 21. rokov. 

Na Medzinárodnej speváckej súťaži Rudolfa Petráka v Žiline získala I. Cenu v kategórii 3A Opera, I. cenu v kategórii 3A Pieseň, a tiež cenu primátora mesta Žilina za interpretáciu romantickej árie. Medzi jej posledný úspech patrí ocenenie – Študentská osobnosť Slovenska (2023/2024) v kategórii Kultúra a umenie. Aktuálne sa Alžbeta Reháková venuje naštudovaniu náročnej sopránovej postavy Lady Billows v opere Albert Herring skladateľa Benjamina Brittena. Toto dielo uvedie Katedra spevu Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU v máji 2025.

CRISTIAN ROTARU

Cristian Rotaru, kontrabasista pochádzajúci z Moldavska. Absolvoval Strednú hudobnú školu „Ciprian Porumbescu“ v Kišiňove, kde študoval pod vedením Nichitu Comendanta, strýka slávneho cimbalistu Marcela Comendanta. V štúdiách pokračuje na Akadémii umení v Banskej Bystrici pod vedením známeho pedagóga a inštrumentalistu Jána Krigovského. V súčasnosti študuje na magisterskomstupni, momentálne je na študijnom pobyte v rámci programu Erasmus+ na Musik und Kunst Privatuniversität der Stadt Wien pod vedením profesora Jana Georga Lesera. Cristian sa zúčastnil rôznych národných a medzinárodných súťaží. Získal 1. cenu na K. D. von Dittersdorf International Competition 2023. Okrem toho spolupracoval s orchestrami ako Moldova National Youth Orchestra, Youth Symphony Orchestra of Ukraine, Capella Istropolitana a Austrian-Korean Philharmonic Orchestra. Vďaka svojmu profesorovi Jánovi Krigovskému mal Cristian príležitosť osobne sa stretnúť a bližšie spoznať renomovaných kontrabasistov ako Roman Patkoló, Thomas Martin, Thierry Barbé, Alberto Bocini a ďalších, čo výrazne prispelo k jeho umeleckému rozvoju.

Koncert pre kontrabas a orchester č. 1 fis mol od Giovanniho Bottesiniho považuje Cristian Rotaru za kľúčové dielo kontrabasovej literatúry a jeden z najnáročnejších koncertov napísaných pre tento nástroj. Skomponovaný „Paganinim kontrabasu“ kombinuje extrémnu technickú virtuozitu s lyrickým vyjadrením inšpirovaným talianskou operou 19. storočia. Toto dielo nielenže zdôrazňuje technické a umelecké možnosti nástroja, ale predstavuje aj test majstrovstva pre každého kontrabasistu. Prostredníctvom interpretácie tohto koncertu chce vzdať Rotaru hold histórii a romantickej tradícii, demonštrujúc krásu a komplexnosť nástroja, ktorý je zriedka postavený do popredia.

FILIP BABIĆ

sa na medzinárodnej umeleckej scéne profiluje ako klasický gitarista. Vystúpil na viac ako 20 medzinárodných gitarových súťažiach, kde získal popredné ocenenia, vrátane titulov laureáta i prvých a druhých cien. Vo svojom repertoári sa sústreďuje najmä na gitarovú hudbu 20. a 21. storočia, pričom sa pravidelne predstavuje ako sólista a člen komorných súborov v rôznych európskych krajinách ako sú Slovensko, Rakúsko, Poľsko, Srbsko, Nórsko a Fínsko. 

V roku 2024 ukončil štúdium hry na klasickej gitare na Vysokej škole múzických umení v Bratislave pod vedením Karola Samuelčíka. Svoje vzdelanie rozširoval v rámci programu Erasmus+ vo Viedni na Universität für Musik und Darstellende Kunst Wien (mdw), kde študoval u Alexandra Sweteho, a na Hudobnej akadémii v Krakove pod vedením Michała Nagya a Ewy Jabłczyńskej. 

Filip sa predstavil v prestížnych koncertných sálach ako sú Helsinki Music Centre (Musiikkitalo), Koncertná sieň Kolarac v Belehrade, Koncertná sieň Dvorana v Bratislave, Národné múzeum v Krakove, Festsaal vo Viedni a ďalšie. V rámci svojich umeleckých aktivít absolvoval majstrovské kurzy s uznávanými gitarovými pedagógmi, medzi ktoré patrí Sérgio Assad, Zoran Dukić, Aniello Desiderio, Joaquín Clerch, Dušan Bogdanović, Hubert Käppel a Carlo Marchione. 

Okrem svojej koncertnej činnosti sa aktívne angažuje v rozvoji kultúrnych podujatí a gitarovej komunity. Od roku 2018 je členom organizačného tímu Guitar Art Festival v Belehrade, kde sa podieľa na dramaturgii a organizácii festivalu. V súčasnosti pokračuje v štúdiu manažmentu umenia a kultúry na Sibeliovej akadémii v Helsinkách.

ANDREI SIMANCHUK

začal svoje hudobné vzdelávanie v roku 2012 na Štátnej hudobnej škole Im. M. I. Glinku v Minsku, ktorú v roku 2016 ukončil s ocenením riaditeľa školy. V štúdiách pokračoval na Bieloruskej štátnej akadémii hudby v triede Nikitu Petrova. Po presídlení na Slovensko študoval u Alexandra Stepanova na Fakulte múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Magisterské štúdium ukončil v roku 2024 s cenou rektora.

V rámci programu Erasmus+ absolvoval študijný pobyt na Hudobnej akadémii v Katoviciach h pod pedagogickým vedením Bartłomieja Duśa. Je laureátom viacerých medzinárodných súťaží. Spolupracuje v Duo DeSima s klaviristom Petrom Dekrétom, s ktorým v roku 2024 zvíťazili na medzinárodnej súťaži komornej hry InterComp. Okrem toho sa aktívne venuje komornej hre v saxofónovom kvartete Pressburg Saxophone Quartet, s ktorým vydal album Musica Slovaca. Album obsahuje premiérové nahrávky slovenskej tvorby pre saxofónové kvarteto. Ako sólista koncertuje na Slovensku i v zahraničí (Rakúsko, Poľsko, Nemecko) a pravidelne spolupracuje ako orchestrálny hráč s orchestrom Slovenskej filharmónie, Slovenského rozhlasu, Slovenského národného divadla, Filharmóniou Sliezska a Národným symfonickým orchestrom Poľského rozhlasu (NOSPR). Pedagogicky pôsobí na Konzervatóriu Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici.

ONDREJ OLOS

Ondrej Olos absolvoval štúdium dirigovania na Konzervatóriu v Žiline u Milana Seidla a na brnenskej Janáčkovej akadémii múzických umení u Emila Skotáka. V roku 2006 získal Cenu Leoša Janáčka za naštudovanie komornej verzie opery Příhody lišky Bystroušky v Komornej opere JAMU. V rámci festivalu Janáček Brno 2008 naštudoval operu Jej pastorkyňa v pôvodnej verzii z roku 1904.

V SND dirigoval okrem iného opery Věc Makropulos, Salome, Don Giovanni, Così fan tutte, Sadko, La traviata, Predaná nevesta a balet Popoluška. V súčasnosti pôsobí v Národnom divadle Brno, kde dirigoval Čajkovského Eugena Onegina a Pikovú dámu, Verdiho Macbetha, Don Carla, Sicílske nešpory, Nabucca a Falstaffa, Janáčkove Příhody lišky Bystroušky, Káťu Kabanovú, Šárku a Jenůfu, Straussovho Netopiera, Leoncavallových Komediantov, Pucciniho opery Gianni Schicchi, Turandot, Tosca a Manon Lescaut, Offenbachove Hoffmannove poviedky a mnohé ďalšie. Ondrej Olos sa predstavil aj na ďalších scénach operných domov – Grécka národná opera v Aténach (Příhody lišky Bystroušky, Věc Makropulos, Don Giovanni, Bohéma), Den Jyske Opera v Aarhuse (Káťa Kabanová), Opéra de Rennes, Opéra de Limoges a Opera de Reims (Jenůfa). V Národnom divadle v Prahe dirigoval koncert nazvaný Mozartove narodeniny, Slávnostný koncert k 100. výročiu vzniku ČSR a opery Rusalka a Tosca (tie tiež v Štátnej opere Praha). Spomeňme ďalej Divadlo J. K. Tyla v Plzni (Sedliacka česť a Komedianti) a Národné divadlo v Košiciach (Gianni Schicchi, Il Tabarro, Dialógy Karmelitánok, Samson a Dalila) a Divadlo F. X. Šaldu Liberec (okrem iného Dialógy karmelitánok, Jolanta, Bábky majstra Pedra, Norimberská panna). Pravidelne spolupracuje so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, so Štátnou filharmóniou Košice, s ŠKO Žilina, Pražskou komornou filharmóniou, Filharmóniou Brno, Moravskou filharmóniou Olomouc, Filharmóniou Bohuslava Martinů, Filharmóniou Hradec Králové a s ďalšími telesami. Je tiež vyhľadávaným klaviristom a komorným hráčom.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

V roku 2023 bol orchester Slovenská filharmónia na turné v Japonsku s klaviristkou O. Scheps a violončelistom T. Sasanumom. Na konci roka absolvoval turné v Južnej Kórei s klaviristom Y. Sunwoom. Vo februári 2024 koncertoval s klaviristom L. Marušićom v Záhrebe a Maribore. V sezóne 2024/2025 realizuje Slovenská filharmónia niekoľko nahrávok z diel F. Schmidta, E. Dohnányiho a J. N. Hummela. Predstavila sa na otváracom koncerte Festivalu Špilberk a opätovne vystúpila na švajčiarskom festivale Murten Classics. K významným zahraničným aktivitám patrili koncerty v Liederhalle Stuttgart, Kolínskej filharmónii a Dóme sv. Štefana vo Viedni. Slovenská filharmónia vystúpi aj na koncertoch v slovenských mestách (Piešťany, Ružomberok, Nitra) a sezónu ukončí na festivale v Českom Krumlove so svetoznámym huslistom Maximom Vengerovom.