Hommage à Bohdan WarchalHommage à Bohdan Warchal

[ Mária Gavalová: ]
Ani tie najväčšie talenty, nielen v kontexte hudobného umenia, sa nezaobídu bez poctivého štúdia a cieľavedomého zdokonaľovania sa. Osobitosť poetiky väčšiny umelcov sa zakladá na symbiotickom prepojení poznatkov tradície a novátorsky vlastnej invencie. Napodobňovanie koketuje s popretím, striktne dodržiavané pravidlá nahrádzajú „len“ nuansy jedinečne prispôsobené tvorcom, počiatočná technická dokonalosť ustupuje kryštalizujúcej sa výrazovej hĺbke a bezchybné nasledovanie vyústi až vo vedomé, no zároveň vkusné porušovanie. Hudba je plná antagonizmov, vzájomne sa dopĺňajúcich a vo finálnej podobe vytvárajúcich lineárny vývoj od známeho – overeného k jedinečnému.

Felix Mendelssohn Bartholdy potvrdzoval svoje brilantné nadanie už od útleho veku. Vyrastal v kultivovanej, vzdelanej rodine, so silnými spoločenskými väzbami na intelektuálne vrstvy. Spríjemňujúc večierky svojou klavírnou hrou, presviedčal svojho otca stále viac o možnom profesionálnom hudobnom smerovaní. Ako bankárovi mu kariéra hudobníka nebola veľmi po vôli. Presvedčilo ho až odporúčanie Luigiho Cherubiniho, vtedajšieho riaditeľa parížskeho konzervatória.

Ako jedenásťročný začal písať sériu svojich trinástich symfónií pre sláčikový orchester, pričom poslednú dokončil len dva roky po sfinalizovaní prvej. Táto erupcia tvorivosti bola zhmotnením jeho talentu a poctivého štúdia pod vedením Carla Friedricha Zeltera. Významný pedagóg tej doby ho spoločne s jeho sestrou Fanny učil láske k tradícii. Vďaka nemu si vypestovali silný vzťah k hudbe Lipského velikána. Neskôr, keď už ako profesionálny hudobník pôsobil v tom istom meste ako dirigent Gewandhaus orchestra, spätého so samotným Johannom Sebastianom Bachom, opätovne naštudoval jeho Matúšové pašie, čím sa nie úplne celkom správne pokladá za „objaviteľa“ jeho „zabudnutej“ hudby. Dobre temperovaný klavír bol základnou literatúrou pre všetkých adeptov klavírnej hry ako i kompozície, a to aj dlho po Bachovej smrti. V tej dobe boli však hudobné produkcie úzko späté s tvorbou žijúcich skladateľov, pre ktorých komponovanie znamenalo stabilný príjem a nie činnosť v rámci voľného času. Až 19. storočie prichádza s „pohľadom späť“ a reflektovaním hudby nežijúcich skladateľov aj v rámci podujatí. Bach sa vďaka tomuto „znovuobjaveniu“ preniesol zo salónov meštianskych domov na koncertné pódiá. Mendelssohn Bartholdy nepoznal vďaka Zelterovi len hudbu Johanna Sebastiana, ale aj poetiku jeho syna Carla Phillippa Emanuela v znamení preň charakteristického Empfindsamer Stil. A práve súbor trinástich symfónií pre sláčikový orchester je akousi anticipáciou galantného štýlu ako výsledok poznania a pochopenia opusov elegána 18. storočia.

Vynaliezavosť, žartovnosť, esprit spontánnosti a podmanivú výstrednosť neprejavoval Wolfgang Amadeus****Mozart len spôsobom života. S obľubou vnášal rôzne nekonvenčnosti a anomálie aj do svojich partitúr. Ako je tomu aj v prípade Koncertu pre lesný roh a orchester ******č. 4 Es dur, KV 495. Sám Mozart ho v katalógu označil ako: „Ein Waldhorn Konzert für den Leutgeb“ (koncert pre Leutgeba). Popredný hornista tej doby, známy európskemu publiku, sa po ukončení svojej aktívnej koncertnej kariéry usadil v rakúskom Salzburgu. Spoznal Leopolda Mozarta a jeho nadaného syna. Postupný úpadok dvorného orchestra miestneho arcibiskupa znamenal pre Josepha Leutgeba hľadanie nového pôsobenia. Nasmeroval si to do habsburskej Viedne, do vtedajšieho epicentra umeleckého života Rakúsko-Uhorska, čo si vyžadovalo aj nemalý finančný kapitál. Ten mu neposkytol nik iný ako Leopold Mozart. Slávny hornista mu to „oplatil“ priateľstvom s jeho synom, ktorého taktiež existenčné problémy vyvolané situáciou v rodnom meste, vyhnali do hlavného mesta. Listy Mozartovej manželky potvrdzujú jeho prítomnosť v živote bohéma až do jeho posledných dní. Joseph Leutgeb bol popredným interpretom, rešpektovaným a vyhľadávaným, čo dosvedčuje aj pravdepodobná dedikáciaKoncertu pre lesný roh a orchester Josephom Haydnom o niekoľko desaťročí neskôr. Avšak ani táto skutočnosť, podobne ako ani samotný rešpekt spojený s detstvom a dospievaním, nezabránili Mozartovi si vždy nepatrne vystreliť z talentovaného hudobníka. Prejavovalo sa to drobnými poznámkami v partitúrach alebo, ako v prípade v poradí štvrtého koncertu pre lesný roh, štyrmi rôznymi farbami atramentu. Zrejme to bola snaha zmiasť skúseného sólistu, ktorý ale dôverne poznal Mozartov rukopis. Ten totižto hneď po presťahovaní do Viedne napísal Rondo Es dur, KV 371 a napokon aj svoje štyri hornové koncerty, všetky reflektujúce interpretačné umenie Josepha Leutgeba.

Krásy minulosti sú späté aj s nepamätaním si osobností tvoriacich životodarný základ pre veľké mená, poznané a do dnešných dní reflektované. Tieto osobnosti vytvárajúce tmel doby a jej štýlovosť sú častokrát „objavené“ až príliš dávno po smrti a niekedy až na niekoľký opätovný pokus svojich zanietených obdivovateľov.

Turínsky rodák Leone Sinigaglia sa narodil do prominentných kruhov zámožnej rodiny. Od útleho detstva sa stýkal s poprednými osobnosťami intelektuálneho života, akými boli fyzik Galileo Ferraris, psychiater Cesare Lombroso či sochár Leonardo Bistolfi. Takmer neobmedzené možnosti osobného rozvoja pretavoval do poznávania umenia, najmä literárneho, hudobného, a to hlavne v období prázdnin, ktoré trávil v neďalekej Cavorette, v blízkosti Turína. Z tohto turínskeho obdobia pochádza aj Romanza, op. 3 pre lesný roh a sláčikové kvarteto, neskôr transkribovaná aj pre sláčikový orchester. Optimistické dielo mladíckych rokov priam dýcha pohodou slnkom zaliatej krajiny. Poznajúc výdobytky klasickej hudby spájal vycizelovanú kompozičnú techniku s temperamentnou spontánnosťou a spevnou lyrickosťou rodného kraja.

Aj napriek sľubne vyvíjajúcej sa kariére v duchu všestranne nadaného človeka, postupne stále viac a viac upúšťal od komponovania. Po svojich cestách naprieč Európou, na ktorých spolupracoval s velikánmi akými boli Johannes Brahms, Antonín Dvořák, po štúdiách u jedného z najprominentnejších pedagógov skladby vtedajšej doby Jevsevija Mandyčevského, sa vrátil do rodného Turína. Za mlčanie v hudobnej tvorbe boli zrejme zodpovedné turbulentné zmeny v estetickom smerovaní hudobného umenia a jeho postupného rozpadu. Pompézny, pátosu plný romantizmus sa postupne štiepil na rôznorodé štýly od Debussyho impresionizmu, cez Stravinského neoklasicizmus až po Schönbergov expresionizmus. A hudba nebola jedinou oblasťou života vystavenou značnému tlaku. Napätím prekypujúca prvá polovica minulého storočia vyústila až do beštiálnej druhej svetovej vojny. Pre svoj židovský pôvod mal byť Leone Sinigaglia aj napriek pokročilému veku poslaný na nútené práce do Nemecka. Zabránil tomu okamžitý infarkt po zatknutí. Renesanciu tvorby turínskeho rodáka započal už slávny Artur Toscanini uvádzaním jeho symfonických kusov, dvoch Piemontských tancov, op. 31 a Suity „Piemonte“, pričom obe diela silne manifestujú Sinigagliovu previazanosť na rodný kraj.

Nocturno H dur, op. 40 napísal Antonín Dvořák pôvodne ako pomalú časť svojho raného Sláčikového kvarteta e mol, ktoré za jeho života nebolo vydané. Tlačou vyšlo až v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. O päť rokov neskôr, teda v roku 1875 ju opätovne upravil a začlenil do Sláčikového kvinteta č. 2 g mol ako druhú pomalú časť. Avšak ani v tejto podobe nebol spokojný s naplnením jej potenciálu. Až tretí pokus vdýchnutia identity tejto hudbe bol úspešný. Stiahol ju z druhého kvinteta a rozvinul do podoby samostatnej skladby (nokturna) vydanej Simrockom v roku 1883.

Samozrejme, inštrumentálna variabilita hudby českého majstra je úzko spojená s jeho obľubou muzicírovania v kruhoch svojej rodiny a priateľov. Po verzii pre sláčikový orchester napísal úpravu aj pre husle a klavír a klavír štvorručne. Ako už samotným názvom Dvořák naznačuje, opus je písaný v umiernenej, pokojnej nálade. Subtílna introdukcia ústi do ťahavej melódie nad tonálnou zádržou smerujúcou ku kontrastnej živšej epizóde. Záver svojím návratom k úvodnej téme príjemne rámcovo uzatvára túto elegantnú, šarmantnú kompozíciu.

Symfonické opusy Josepha Haydna, ako i Wolfganga Amadea Mozarta patrili medzi najdôležitejšie piliere symfonizmu 19. storočia. Vďaka svojim opusom kodifikovali podobu sonátového cyklu, zrkadliaceho sa v štyroch častiach. V rýchlom energickom sonátovom Allegre, pomalom subtílnom Adagiu, tanečnej tretej časti a v záverečnom burlesknom Finale.

Pre Josepha Haydna netypicky presné pomenovania tempa ako i charakteru, resp. výrazu jednotlivých častí neodrážajú žiadne programové pozadie, ale čistú absolútnu inšpiráciu. Nosnosť tematického materiálu, jeho priam asketické spracovanie, v ktorom sa prejavuje Haydnovo kompozičné majstrovstvo, plynie spontánne celým priebehom symfónie, logicky na seba nadväzuje a pútavo sa neustále obmieňa bez narušenia celistvosti. Kompaktný sled myšlienok je geniálne a priam psychologicky presne obohatený o dramatické pnutia a završujúce vrcholy.

Vznešená prvá časť Moderato e maestoso je umnou fúziou pre Haydna typickej pomalej introdukcie a briskného Allegra, typického na úvod sonátového cyklu. Pomalé Andantino e cantabile sa nesie v spevnosti hlavnej i kontrastnej témy. Oddychová, no zároveň vtipná tanečná časť Menuet – Trio: Allegretto plynule preklenie vývoj k záverečnému Finale: Scherzando e presto. V nej využíva rondo, taktiež veľmi obľúbené Mozartom v kontexte záverečných častí. Túto najzrozumiteľnejšiu formu, ale transformuje z jej jednoduchej podoby striedania refrénu a kontrastnej časti k sofistikovanému prepojeniu jej výdobytkov so sonátou. Symfónia č. 42 D dur, Hob. I:42 je jedným z prvých opusov, v ktorých využíva tento svoj formový novotvar. Joseph Haydn v kompozíciách s veľkou obľubou prepájal výdobytky rôznorodých štrukturálnych usporiadaní. Skúmal ich možnosti a spojenia a vďaka tomu nepoložil základy pôdorysov len v symfonickom žánri, ale aj v rámci najpopulárnejšieho komorného – sláčikového kvarteta.

Živá a pre sláčiky mimoriadne vyhovujúca tónina D dur dodáva symfónii osobitý lesk života a optimizmu. Mnohí autori dokonca o nej hovoria, ako o veselej symfónii, čo sa prejavuje od prvého taktu po posledný.

RADEK BABORÁK

„Keď hrá Radek na lesný roh, znie to ako krásny spev – bel canto! Poslucháč má pocit, že je to ten najľahší nástroj na svete. O opaku sa presvedčí každý, kto si naň skúsi zahrať!“ (Rolando Villazón)

Radek Baborák patrí medzi najvýraznejšie osobnosti medzinárodnej hudobnej scény. Sólovo koncertuje so svetovými orchestrami a spolupracuje so špičkovými dirigentmi a hudobníkmi. Je hosťom prestížnych festivalov, jeho koncerty sú nahrávané a prenášané rozhlasovými a televíznymi stanicami. Rozsiahla diskografia zahŕňa cenené nahrávky realizované u popredných vydavateľstiev klasickej hudby. Baborák je šéfdirigentom Západočeského symfonického orchestra, vedúcim súboru Pražských komorných sólistov, pravidelne diriguje Symfonický orchester Yamagata a Mito Chamber Orchestra, s ktorým spolupracuje vďaka svojmu mentorovi Seijimu Ozawovi. V roku 2024 debutoval ako dirigent s Oxford Philharmonic Orchestra v Londýne a Národnou filharmóniou v Ľvove. Odborná kritika a poslucháči oceňujú jeho elegantný, nenásilný prednes, spevný tón i virtuóznu techniku, ktorá mu dovoľuje prekračovať limity lesného rohu – rozširovať a obohacovať hornový repertoár. Ako jediný na svete vystupuje na recitáloch s klavírom, harfou, organom, orchestrom a sláčikovým kvartetom. V rámci dirigovania je známy svojou precíznosťou, muzikálnosťou a hlbokým porozumením naštudovaného diela.

Ako sólista vystúpil s Berlínskou filharmóniou vedenou Danielom Barenboimom a Simonom Rattlom. S Mníchovskou filharmóniou pod taktovkou Jamesa Levina. Pravidelne vystupoval so Seijim Ozawom. Neodmysliteľnú súčasť Baborákovho hudobného života tvorí komorná hudba. Je umeleckým vedúcim a dirigentom Českej sinfonietty, Pražských komorných sólistov, Českého hornového súboru, Afflatus Quintet a Baborak Ensemble. Osem sezón zastával post sólového hornistu Berlínskych filharmonikov, následne sa rozhodol venovať sólovej kariére, pedagogickej činnosti a dirigovaniu.

EWALD DANEL

študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u K. Österreichera, kurz zborového dirigovania u J. Wierszyłowského a doktorandské štúdium u B. Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. V rokoch 1985 – 2023 bol koncertným majstrom Slovenskej filharmónie a od roku 2001 umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra.

Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od r. 1986, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (na violovom poste), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Je držiteľom Ceny Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha.

Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval spomienkové koncerty Hommage à Bohdan Warchal, cyklus koncertov v chrámoch, koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, koncerty bez potlesku, vznik nových skladieb a ďalšie mimoriadne projekty. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.

SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER

vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu B. Warchal (1930 – 2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Od roku 2001 vedie orchester huslista E. Danel.

Okrem pravidelných koncertov na pôde Slovenskej filharmónie a účinkovania na domácich a zahraničných festivaloch, orchester uskutočňuje aj mimoriadne koncertné projekty. Pre slovenské publikum objavil mnohé na Slovensku neuvedené diela svetových autorov. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaní slovenskej hudobnej tvorby, od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat skladieb.

Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne organizovaným slávnostným koncertom Hommage à Bohdan Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa pre slovenskú hudobnú scénu. Z ďalšej pozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Katedrále sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.

Na začiatku sezóny 2024/2025 sa orchester predstavil na Svatováclavskom hudobnom festivale v Českej republike i v Stephansdome vo Viedni. Počas roku tiež vystúpi vo viacerých slovenských mestách (Stupava, Žilina, Piešťany, Banská Bystrica), kde obohatí miestne hudobné podujatia. V sezóne po boku orchestra vystúpia poprední sólisti ako hornista Radek Baborák, huslista Václav Hudeček, violončelista Ján Bogdan, speváci Adriana Kučerová a Pavol Bršlík, klavirista Leo de Maria, čembalistka Judith Izsák či zoskupenie Moyzesovo kvarteto.