Gershwin / Bernstein / ChačaturjanGershwin / Bernstein / Khachaturian

[ Andrej Prachár: ]
„Často počujem hudbu priamo uprostred hluku.“ Tak sa vyjadril americký skladateľ George Gershwin, keď opisoval vznik svojho najznámejšieho diela, Rapsódie v modrom. Gershwin bol mimoriadnou osobnosťou americkej hudby začiatku 20. storočia a stelesním jazzového veku. Svojou tvorbou stieral hranice medzi hudbou klasickou a populárnou. Všetky rozdielne prúdy tohto obdobia dokázal zjednotiť do pôvabnej harmónie. Dôležité vedomosti nadobudol mladý Gershwin u svojho učiteľa Charlesa Hambitzera, kde sa zoznámil s hudbou Debussyho, Ravela či s ranou tvorbou Arnolda Schönberga. Dôkladné štúdium hudobnej teórie absolvoval u maďarského imigranta Edwarda Kilenyiho. Práve Kilenyi odporučil Gerswhinovi, aby si urobil meno najskôr vo sfére populárnej hudby. Gershwin začal príležitostne pracovať pre Broadway a venoval sa najmä tvorbe piesní. Svojimi ranými piesňami ohlásil príchod novej, prepracovanejšej americkej populárnej piesne, ktorú charakterizovali predovšetkým elegantnejšie a komplexnejšie harmónie. Postupne sa ponáral aj do kúzla černošskej hudby, popritom však pozorne sledoval kroky európskych modernistov, spomedzi ktorých ho najviac fascinoval Alban Berg. Po kompozične mimoriadne plodných dvadsiatych rokoch, v západnej kultúre označovaných aj ako „roaring twenties“, pokračoval v nastolenom trende aj v úvode nasledujúcej dekády.

V roku 1932, inšpirovaný dovolenkou v Havane, komponuje Kubánsku predohru. Nepretržitý vír tanca a radovánok upriamil skladateľovu pozornosť na osobité rytmické a inštrumentálne vlastnosti rumby. V orchestrálnej predohre využil okrem tradičných hudobných nástrojov aj nástroje typické pre kubánsku či celkovo latinsko-americkú hudbu – maracas, bongá, claves a guiro. V partitúre predpísal, aby boli tieto nástroje umiestnené priamo pred dirigentský pult. Predohra je skvelým a zvukovo bohatým, farebným orchestrálnym kúskom. Gershwin v nej spája kubánske rytmy s vlastným tematickým materiálom. Výsledkom je symfonická predohra, ktorá stelesňuje podstatu kubánskeho tanca.

Predohra má tri časti. Prvej časti (Moderato e molto ritmato) predchádza výrazný úvod s tematickým materiálom. Nasleduje trojdielna kontrapunktická epizóda vedúca k druhej téme. Prvá časť končí návratom prvej témy, ktorá je kombinovaná s fragmentmi druhej témy. Sólová klarinetová kadencia vedie do strednej časti (Sostenuto), ktorá plynie v smutnej nálade. Ide o postupne sa rozvíjajúci kánon polytonálnym spôsobom. Túto časť uzatvára vyvrcholenie založené na ostináte témy v kánone, po ktorom nás náhla zmena tempa privedie späť k rytmom tanca rumba. Finále (Allegretto ritmato) je rozvinutím predchádzajúceho materiálu, ktorý nás opäť privádza k hlavnej téme. Skladba vrcholí v duchu neutíchajúceho kubánskeho temperamentu. Kubánska predohra bola prvýkrát uvedená na koncerte Newyorskej filharmónie pod vedením dirigenta Alberta Coatesa, ktorý sa uskutočnil 16. augusta 1932 na dnes už neexistujúcom štadióne Lewisohn. Koncert, zostavený iba z diel Gershwina, mal obrovský úspech. Dielo, ktoré bolo pozitívne prijaté aj kritikou, si pri jeho premiére vypočulo viac ako 17 000 ľudí.

Osobnosť Georgea Gershwina, ako aj jeho hudobný odkaz sa stali inšpiráciou a vzorom pre ďalších mladých skladateľov a umelcov. Jedným z nich bol aj americký skladateľ a dirigent Leonard Bernstein. Práve „gershwinovské“ kombinovanie prvkov klasickej a populárnej hudby sa stalo predznamenaním mnohého, čo chcel Bernstein svojou hudbou docieliť. Vo svojej dizertačnej práci na Harvardovej univerzite si Bernstein predstavoval fúziu všetkých hudobných tradícií: európskych a amerických, černošských a belošských, ako aj vážnych a populárnych. Na realizácii svojej vízie začal pracovať hneď po presťahovaní do New Yorku. Aplikovať ju začal predovšetkým na pôde divadla, najskôr v balete Fancy Free a následne v muzikáli On the Town. Titulná pieseň z tohto muzikálu sa začína stúpajúcou štvortónovou figúrou pripomínajúcu úvodné takty Piatej symfónie Jeana Sibelia. Rovnaký motív sa objavuje aj v Bernsteinovej opere Trouble in Tahiti. Spolu s ním počujeme prvky jazzu či lúskanie prstami. K najoslnivejšej premene hudobných tradícií dochádza v piesni Somewhere v muzikáli West Side****** Story. V nej Bernstein využíva hlavný motív druhej časti Beethovenovho „Cisárskeho“ Klavírneho koncertu č. 5 a rozvíja ho do podoby milostnej piesne. Práve muzikál West Side Story možno považovať za jeden z vrcholných prejavov Bernsteinovej predstavy o fúzii tradícií v hudbe. Klasická hudba, jazz, bebopové melódie, latinsko-americké rytmy, k tomu kvalitné broadwayské texty Stephena Sondheima… to všetko West Side Story ponúka.

Moderná adaptácia tragického príbehu lásky Romea a Júlie sa odohráva v štvrti West Side na Manhattane, v ktorej vládnu pouličné gangy Tryskáčov a Žralokov. Uprostred ich nikdy nekončiaceho konfliktu stojí láska Tonyho a Marie, portorikánskeho dievčaťa. Muzikál mal premiéru v auguste 1957 a zožal mimoriadny úspech. V roku 1960 zostavil Bernstein z muzikálu orchestrálnu suitu s názvom Symfonické tance z West Side Story, ktoré nadväzujú na hlavné epizódy drámy. Partitúra spája najznámejšie piesne muzikálu (Somewhere, Maria), tance (Mambo, Cha-cha), orchestrálne časti (Meeting Scene), úvodnú konfrontáciu Tryskáčov a Žralokov (Prológ) a záverečné Finále.

Podobne ako kompletné dielo, aj táto suita je prehliadkou štýlovej rozmanitosti a kompozičných zručností autora. Obzvlášť pozoruhodné sú zložité, tanečné rytmy, jazzová synkopácia a ich prelínanie sa s klasickými technikami ako je napríklad fúga (pieseň Cool). Jadrom celej partitúry sú dva intervaly, tritonus a kvinta, ktoré sa objavujú aj v najznámejších melódiách, vrátane piesne Maria. Bernstein tieto ústredné intervaly majstrovsky využíva, pracuje s nimi v obratoch a pod. Tritonom sa začína aj úvodný Prológ. Rovnako ako muzikál aj suita končí napätým, nevyriešeným a priam mrazivým akordom, podčiarkujúcim nezmyselnosť nenávisti a neznášanlivosti dvoch gangov, ktorá vyústila v tragickú smrť mladých ľudí. Symfonické tance mali premiéru 13. februára 1961 na galakoncerte s názvom „Valentín pre Leonarda Bernsteina“ v podaní Newyorskej filharmónie pod vedením Lukasa Fossa. Táto orchestrálna suita sa stala jedným z najpopulárnejších a najuvádzanejších diel Leonarda Bernsteina.

Aram Chačaturian, pôvodom arménsky skladateľ, bol spolu so Šostakovičom, Prokofievom a mnohými ďalšími skladateľmi obvinený z „formalizmu“ v neslávne známom Ždanovovom dekréte z roku 1948. Chačaturianova hudba neobsahovala v porovnaní s niektorými kolegami také množstvo nežiaducich čŕt a nekorektných „modernistických“ kompozičných techník, ktoré sovietskemu režimu prekážali. Miesto na čiernej listine mu s najväčšou pravdepodobnosťou prinieslo členstvo, ako aj administratívne pôsobenie v Sovietskom zväze skladateľov. Stalinov režim považoval tento zväz za baštu politicky nekorektnej hudby. Na základe obvinení Ždanovovho dekrétu sa Chačaturian rozhodol ospravedlniť za svoje „umelecké chyby“. Jeho hudobný štýl však neprešiel žiadnymi výraznými zmenami. V roku 1950 začal Chačaturian pôsobiť na kompozičnej fakulte Moskovského konzervatória a Ruskej akadémie hudby. V tom istom roku debutuje aj ako dirigent. Počas tohto obdobia začína komponovať aj jedno zo svojich najznámejších diel, balet Spartakus.

Chačaturian venoval baletu Spartakus pomerne veľa energie. S komponovaním začal v roku 1950, dielo dokončil v roku 1954. O rok neskôr pracuje na troch orchestrálnych suitách z baletu. V roku 1967 vzniká v poradí štvrtá orchestrálna suita, teda v období, kedy sa chystal kompletný balet upraviť. Balet zachytáva príbeh o otrokoch, ktorí sa vzbúrili proti útlaku krutých vládcov. Spartakus bol trácky bojovník. Viedol vzburu otrokov proti Rímu, ktorá vypukla v roku 73 p. n. l., ich snahy sa však skončili v roku 71 p. n. l. v krvavej bitke neďaleko Neapola. Šesťtisíc zajatých otrokov bolo následne ukrižovaných pozdĺž cesty Appia. Posolstvo príbehu by bolo možné vzhľadom na vtedajší komunistický režim interpretovať aj ako vzburu sovietskeho ľudu voči svojim vodcom. Sovietskymi autoritami však bolo zjavne vnímané skôr ako alegória ruského ľudu zhadzujúceho cárskych predstaviteľov. Väčšina hudby v balete, ako aj v jeho suitách má príchuť Ďalekého východu. Práve tým sa Chačaturian vo svojej tvorbe tak preslávil. Jeho hudba spájala východné rytmy a harmónie arménskej, gruzínskej a azerbajdžanskej hudby so západnými hudobnými tradíciami. Ako príklad východných vplyvov v balete môžeme uviesť Tanec egyptského dievčaťa či Tanec pirátov skomponovaný na štýl šabľového tanca. K najznámejším hudobným číslam z baletu patrí Adagio Spartaka a Frýgie. Podmanivá hudba, akási „exotika v romantike“, vykresľujúca príbeh lásky hlavného predstaviteľa by sa nestratila ani na filmových plátnach hollywoodskych veľkofilmov.

Štyri orchestrálne suity (extrahované z baletu) obsahujú viac ako polovicu hudby z kompletného diela, ktoré tvorí viac ako 50 čísel. Chačaturian nám prostredníctvom baletu Spartakussprostredkoval svoj melodický, exotický, farebný a ľudovo ochutený hudobný štýl plný kontrastných nálad, pulzujúcej energie, ako aj jemnej lyriky. Pôvodná verzia baletu síce neprerazila, pravdepodobne skôr kvôli choreografii a príbehu ako hudbe. Prepracovaná verzia z roku 1968 sa stala hitom. Spartakus sa tak zaradil k drahokamom baletného repertoáru.

PETER VALENTOVIČ

patrí vďaka svojej muzikalite, flexibilite a repertoárovej všestrannosti k medzinárodne žiadaným slovenským umelcom. Významnou bola jeho klavírna i dirigentská spolupráca so slovenskou opernou divou Editou Gruberovou. Dôležitú súčasť dirigentskej kariéry Petra Valentoviča tvoria spolupráce so zahraničnými opernými domami. Bol hlavným zbormajstrom a dirigentom v Cape Town Opera (Južná Afrika), hlavným dirigentom Štátnej opery v Istanbule či hosťujúcim hudobným asistentom a jazykovým expertom na ruský a český repertoár vo Viedenskej štátnej opere, kde asistoval šéfdirigentovi F. Welserovi. Ako jeden z mála slovenských dirigentov účinkoval na renomovaných svetových pódiách ako Tonhalle Zürich, Theater an der Wien, Wiener Konzerthaus, Deutsche Oper Berlin, Staatsoper Berlin a ďalších. Okrem medzinárodnej kariéry operného dirigenta je Peter Valentovič pozývaný dirigovať aj popredné symfonické orchestre v Európe a zámorí.

Svoju kariéru začal ako klavirista a korepetítor. Študoval na Konzervatóriu v Bratislave, Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni, kde získal špeciálne štipendium Viktora Bunzla za mimoriadny umelecký talent a tiež štipendium „Starthilfe“ za najlepšie umiestnenie na prijímacích pohovoroch v odbore orchestrálne dirigovanie. Vzdelanie si rozšíril u špecialistu na súčasnú hudbu Zsolta Nagya na prestížnom parížskom Conservatoire national superiéur de musique et de danse. Na Slovensku pravidelne hosťuje v Slovenskom národnom divadle, spolupracuje so Slovenskou filharmóniou i Štátnou filharmóniou Košice. Pôsobil aj ako šéfdirigent Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Od roku 2020 zastáva post šéfdirigenta v Národnom divadle Košice.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

V roku 2023 bol orchester Slovenská filharmónia na turné v Japonsku s klaviristkou O. Scheps a violončelistom T. Sasanumom. Na konci roka absolvoval turné v Južnej Kórei s klaviristom Y. Sunwoom. Vo februári 2024 koncertoval s klaviristom L. Marušićom v Záhrebe a Maribore. V sezóne 2024/2025 realizuje Slovenská filharmónia niekoľko nahrávok z diel F. Schmidta, E. Dohnányiho a J. N. Hummela. Predstavila sa na otváracom koncerte Festivalu Špilberk a opätovne vystúpila na švajčiarskom festivale Murten Classics. K významným zahraničným aktivitám patrili koncerty v Liederhalle Stuttgart, Kolínskej filharmónii a Dóme sv. Štefana vo Viedni. Slovenská filharmónia vystúpi aj na koncertoch v slovenských mestách (Piešťany, Ružomberok, Nitra) a sezónu ukončí na festivale v Českom Krumlove so svetoznámym huslistom Maximom Vengerovom.