Veverka / EnglichováVeverka / Englichová

[ Igor Javorský: ]
Jednou z odvekých a večných túžob človeka je presúvať sa v čase. V okamihoch, kedy je naše pragmatické vedomie oslabené, radi snívame o tom, aké by to bolo pred rokmi, alebo aké to bude o niekoľko rokov. Hudba má, viac ako ktorékoľvek z iných umení, vzácnu schopnosť evokovať v našej mysli a podvedomí ilúziu iných časov, epoch. To, na čo literát potrebuje niekoľko rozsiahlych kapitol je hudba schopná vytvoriť v jednom okamihu. Prieniky do časov sú jedným z podstatných atribútov účinnosti hudby na človeka.

Impozantný korpus, zdobený filigránskymi ornamentami, dráždivé krivky tohto korpusu, zlatá politúra, zvukovo menej priebojná a prierazná, opticky však fascinujúca – taká je harfa. Okrem viditeľných aspektov je tu aj čosi, čo si v danom okamihu všednej koncertnej produkcie neuvedomíme, čosi čo je skryté hlboko v našom podvedomí. Sú to mýtické posolstvá z pradávnych čias – harfa divákovi a poslucháčovi svojím tvarom a svojou zvukovosťou otvára tajné koridory do obdobia, kedy ostatné hudobné nástroje ešte neboli ani „v pláne“.

Maľby v egyptských hrobkách a palácoch prezentujú harfu v jej oblúkovej podobe (teda skôr ako lýru) ako nástroj doslova slávnostný. Dokázala uchlácholiť dokonca aj zlovestného Anubisa, temného vládcu záhrobia. Podľa výskumov je najstarším dochovaným dôkazom vyspelejšieho strunového nástroja zobrazenie oblúkovej harfy (lýry) v perzskej oblasti Chogha Miš (dnešný Irán) z obdobia 3300 – 3000 rokov p. n. l. Už v treťom storočí pred naším letopočtom vznikali maľby triangulárnej (trojuholníkovej) harfy – teda nástroja, podobného dnešnej verzii. Biblický Kráľ Dávid bol povestný svojou silou ukrytou v speve a hre na lýre. Mýtický Orfeus očaril svojou hrou na lýre vládcov podsvetia, aby si odviedol svoju Eurydiku späť na pozemský svet. Na maľbách a freskách môžeme vidieť anjelov hrajúcich na harfách nebeskú hudbu. V čase staroveku bola teda harfa posvätným nástrojom, čo je doslova fascinujúce vzhľadom na jej pomerne zložité výrobné zákonitosti a dispozície. Na území Európy harfu prvý raz zaznamenali v Škótsku a Francúzsku. V rámci etnickej hudby je dodnes preferovaná takzvaná keltská harfa – dedička týchto prapredkov. Revolučným krokom vpred bol pokus Jacoba Hochbruckera z Tyrolska, ktorý sa prvý raz odhodlal rozšíriť zvukové možnosti harfy pedálovou technikou určenou na prelaďovanie strún už okolo roku 1720. Pedálovú mechaniku rýchlo zdokonaľovali ďalší výrobcovia a hráči, takže harfa v podstate nadobudla dnešnú podobu niekedy na prelome 18. a 19. storočia.

Zvuk hoboja má podobne ako harfa vzácnu vlastnosť uvádzať poslucháča do iných časových rovín. V historických filmových, rozhlasových i divadelných projektoch reprezentuje zvuk šalmaja, predchodcu dnešného hoboja, dávne časy. Najvýraznejšie sa šalmajové ansámble uplatnili vo vojenských kapelách Osmanskej ríše. V tejto súvislosti je zaujímavé, že geniálny skladateľ Joseph Haydn, v úsilí evokovať v jeho dobe aktuálnu tureckú a janičiarsku inváziu, používal výrazne profilovaný hoboj. Takéto hudobné asociácie otvárajú brány k netušenému hudobnému dedičstvu z pradávnych čias. Hoboj je rovnako aktuálny pri prírodných, bukolických či pastorálnych scénach. Jeho zvuk akoby prichádzal z lona prírody a ponúkal nám jej kúzlo. Za všetky príklady z hudobnej literatúry možno uviesť skvostnú dialogickú pasáž hoboja a anglického rohu v tretej časti Fantastickej symfónie Hectora Berlioza nazvanej Scéna na vidieku. Benjamin Britten zveril sólovému hoboju cyklus Metamorfózy podľa Ovídia, kde krehký zvuk hoboja evokuje atmosféru antických mýtov. Harfa a hoboj majú v modernom inštrumentári špecifické postavenie, združiť ich do zostavy nevšedného komorného dua je preto veľmi efektné.

„Kompozícia vyžaduje zo všetkých mojich činností (teda okrem réžie a učenia) najviac energie. Najradšej komponujem doobeda, keď je hlava oddýchnutá. Potrebujem byť pri práci sám, s nástrojom na kontrolu a vlastne je mi jedno, kde som.“ Český skladateľ Jiří Gemrot vyvíja vo svojej tvorbe výrazné úsilie práve v prepájaní časových úrovní, štýlov či dobových poetík. „Jiří Gemrot dokáže komponovať svoju hudbu v dokonalej vyváženosti moderného súčasného výrazu a zachovania tradičných hudobných parametrov, predovšetkým tonality.“ Je bezpochyby autorom „dneška“, sám sa však kochá v dialógoch s inými obdobiami, v tomto očarujúcom putovaní v časoch. Jeho vytrvalý postoj k danej problematike oceňujú aj hudobní publicisti: „Spojenie harfy s hobojom výrazne podčiarklo impresionistickú náladu v podstate neoklasickej hudby.“ Desať variácií na Pfuy Lied (2020) vzniklo po tom, čo skladateľa oslovil doktor Vít Havlíček s prosbou o napísanie variácie na niektorú z árií zo zbierky hudobnín kniežaťa Františka Antonína Šporka (1662 – 1738). Dielo mali protagonisti dnešného večera zahrať na koncerte v barokovom zámku v Kukse, v ktorom knieža kedysi zriadil nemocnicu pre vyslúžilých vojakov a dodnes je v ňom múzeum s aktívnym kultúrnym životom. „Vybral som úryvok melódie z Pfuylied, ktorá evokuje veľmi známu melódiu W. A. Mozarta a v marci 2020 som napísal 10 variácií s introdukciou a kódou, v ktorých sa zmienená melódia objaví až pred záverečnou variáciou a stred skladby tvorí variácia pre sólovú harfu.“ Kvartový signál hoboja v úvode jemne a decentne pripomína Prvú komornú symfóniu Arnolda Schönberga.

„Aký zmysel má písaí vážnu hudbu na začiatku 21. storočia? Túto otázku si často kladie určite každý autor. Svet je plný zhonu a povrchnosti a my sme tu preto, aby sme podnietili tých druhých sa na chvíľu zastavií a premýšľaí. Sme tu preto, aby sme osvetlili veci z inej strany, aby sme objavili súvislosti, ktoré v tomto chaose ostávajú utajené. Sme tu ale hlavne preto, aby sme obdarovávali – chcela by som svojim poslucháčom daí kúsok krásy, podelií sa s nimi o zázrak tvorenia. Hudba je najväčší dar – je stále s nami, keď ju potrebujeme. Vypovedá o tom, čo nie sme schopní slovami vyjadrií. Je mostom medzi nebom a zemou. Hudba je zázrak.“ Česká skladateľka Sylvie Bodorová vo svojom stručnom vyznaní vlastne vyjadrila jej ambície a tvorivé sny. Svojou hudbou umožňuje interpretom aj poslucháčom elegantne a efektívne „cestovať v časoch“. Dokonale ovláda súčasné kompozičné techniky, využíva ich však umne, a vždy v súčinnosti s poetikami etnickej hudby (cigánska, balkánska, stredoázijská). Hudbou teda človeka naozaj povznáša nad reálny zemský povrch a vytrháva ho z chronologického času. Bodorovej tvorba je teda z veľkej časti akousi „aplikovanou psychológiou“. Grido del pastore (Plač pastiera) z roku 2019 potvrdzuje prepojenie zvuku harfy a hoboja so živlami vzduchu, vody, vetra a ohňa s pastierskymi spevmi.

Symfonická báseň Bedřicha Smetanu Vltava – jedno z najúspešnejších diel svetovej symfonickej literatúry – je takisto venovaná živlu vody, dva pramienky českej rieky, národného symbolu, sú v Smetanovom origináli symbolizované dvomi flautami. Český harfista, klavirista, skladateľ, dirigent a pedagóg Jan Hanuš Trneček (1858 – 1914) brilantne na Smetanovu skladbu zareagoval, upravil ju pre sólovú harfu. Harfa a vodný živel sú si veľmi blízke, spomeňme druhý obraz prvého dejstva opery Gaetana Donizettiho (vynikajúceho hráča na harfe) z opery Lucia di Lammermoor, kde je atmosféra pri fontáne ilustrovaná veľkou harfovou kadenciou. Po Trnečkovi sa v českej hudbe tejto symbolike venoval aj Antonín Dvořák v árii Rusalky Měsíčku na nebi. Je teda výstižné, ak Smetanovo dielo znie v podaní harfy.

Americký hudobný publicista Frank Kuznik, ktorý pôsobí od roku 2002 v Prahe označil Petra Wajsara za „jedného z najvšestrannejších mladých skladateľov v Českej republike“. Wajsarova tvorba podľa Kuznika „hučí, búcha a exploduje z pódia…“. Wajsar sa v jeho úsilí prepájať časy a vytvárať akúsi novú časovú hladinu oddal „cross over“ poetike. Nevidí ostré hranice medzi žánrami, naopak vo svojej hudbe hľadá (a nachádza) ich spoločné plochy. Wajsar je hráčom na basovej gitare, klaviristom, spevákom a textárom. Jeho doménou je ľahší i tvrdší experiment. Skladba The Rest is Song je pokusom o vyjadrenie dejín hudby 20. storočia, muzikál Pornohviezdy je zasa pikantnou provokujúcou témou. Za svoje aktivity v oblasti filmovej hudby a soundtracku počítačových hier bol niekoľkokrát ocenený. Kraftwerk – Techno pre hoboj a harfu (2024) je virtuóznou skladbou, v ktorej si Wajsar uctil hudbu slávnej nemeckej hudobnej formácie deväťdesiatych rokov. Po „romantickom“ úvode nasledujú bizarné situácie, ktoré otestujú obidvoch účinkujúcich hudobníkov.

„Keď mi raz Vilém s Kateřinou volali z auta a nadšene mi do telefónu púšíali nahrávku Kraftwerk s tým, že by niečo podobné chceli pre nich napísaí, traflli sa do môjho hudobného vkusu; ako aktívny účastník som zažil divoké 90. roky a už ako teenager som tvoril elektronickú tanečnú hudbu. Pokúsil som sa teda vrátií do svojich najmladších rokov a raných hudobných vplyvov a napísaí v podobnom duchu niečo pre tieto dva klasické nástroje.

Pretože som sa však od tej doby nechal ovplyvnií mnohými inými žánrami vrátane experimentálnej vážnej hudby, výsledný tvar je možno trochu vzdialený od pôvodných koreňov… moji objednávatelia boli prekvapení, zvláší hráčka na harfu; okrem tradičných techník a tradičných rozšírených techník som si dovolil uplatnií i niektoré mnou vynájdené, … A tak ju nútim rytmicky škrabaí na kovové vinutie strún, vyludzovaí tóny ako na fujare a používaí harfu ako africký bubon djembe.“

Kto by nepoznal legendárnu a svetoznámu českú polku Škoda lásky! Autorom bol majster „dychovkovej hudby“ Jaromír Vejvoda. Jeho syn, Josef Vejvoda, sa vydal inou cestou, od detstva sa zaoberal predovšetkým hrou na bicích nástrojoch. Vyrástol z neho jeden z najlepších českých perkusionistov a džezmenov. Spolupracoval s prvotriednymi džezovými telesami a sólistami (Emil Viklický, Jiří Stivín, George Mraz a mnoho iných). Napísal úspešné piesne pre Evu Pilarovú, Karla Černocha či Michaela Kocába. Na otcovu počesť založil tradičný dychový orchester, ktorý však postupne rozšíril o sekciu huslí a o akordeón. Džezmenovi Josefovi Vejvodovi je teda blízky akýkoľvek žáner či inštrumentálne zoskupenie. Dva kusy pre hoboj a harfu sa jazzovým prvkom nevyhýbajú. Vysoká technická náročnosť diela je špecificky zložitá najmä v intonácii a artikulácii partu hoboja. Rytmus prvej časti sa v tej druhej v dychovom parte ešte skomplikuje, pričom harfa je kontrastne stabilná vo svojom rytmickom ostináte.

Martin Hybler je medzinárodne etablovaným českým klaviristom, skladateľom a teoretikom. Svoj obzor a rámec svojich aktivít rozširuje aranžérskou aktivitou v zmysle „cross over“ poetiky. Nie je mu cudzí žiaden štýl, zaoberá sa mnohými kompozičnými technikami. „Cross over“ prístup je jednou z obľúbených ciest, ako prepájať časy a poetiky. Chronológia času akoby prestávala fungovať, čas plynie v rámci archaických návratov kamsi na prvopočiatok, kde nachádzame samotnú mýtickú povahu hudby, jej historickú nečasovosť a nadčasovosť. Hybler sa v skladbe Iason a Medea (2021) nechal inšpirovať práve antickou mytológiou. Chrabrý Iason musel podstúpiť množstvo skúšok odvahy a bojovnosti, často mu v jeho ušľachtilých cieľoch pomáhali bohovia a bohyne. V jednom z príbehov požiadali bohyne Héra a Athéna boha Eróta aby vystrelil šíp lásky do srdca prekrásnej Medey. Tá potom pod vplyvom Eróta a ľúbostného opojenia pomohla Iasonovi riešiť ďalšie bojovnícke úlohy. Hudba a mýtus, respektíve mytológia sú bytostne prepojené, a preto mytologické námety majú špecifickú povahu a silný účinok. Ako svoje dielo popisuje autor? „Programová cyklická skladba Iason a Medea pre hoboj a harfu vznikla v roku 2021. Skladba tradičnými hudobnými prostriedkami rozpráva jednu z najstarších gréckych legiend o láske, vášni, zrade a pomste. Tento staroveký príbeh plný emócií ožíva vo zvuku dvoch nástrojov, ktoré sa vzájomne dialogicky prepletajú, čím poslucháčom približujú dramatické obrazy dávnych dôb. Príbeh sleduje cestu hrdinu Iasona, ktorý s pomocou Medey získa zlaté rúno, symbol moci. Navzdory úspešnému úteku na lodi Argó, zavŕšenému spoločným životom, dochádza nakoniec k zrade, ktorá ich vzíah tragicky ukončí. Hoboj symbolizuje Iasona a jeho odhodlaného, charizmatického ducha, zatiaľ čo harfa stelesňuje tajomnú, až magickú ženskú silu Medey. V záverečnom epilógu príbeh ticho doznieva ako pripomienka pominuteľnosti lásky a následkov zrady.“

VILÉM VEVERKA

Popredný český interpret klasickej hudby, hobojista Vilém Veverka, v roku 2003 zvíťazil na prestížnej súťaži Sony Music Foundation, odvtedy si vybudoval pozíciu medzinárodne rešpektovaného sólistu a komorného hráča. Realizoval náročné projekty, ktoré v mnohých ohľadoch výrazne posunuli doterajšie hudobné kritériá až na pomyselnú hranicu „ľudských možností“. Tieto faktory ho radia medzi globálne najrenomovanejších interpretov svojho odboru.

Je zakladajúcim členom elitných hudobných súborov ako Ensemble Berlin Prag a PhilHarmonia Octet, ako aj progresívnej formácie „Trans-Fusion“ Vilém Veverka TRIOplus. Ako sólista vystúpil s mnohými významnými orchestrami doma, v Európe, Amerike aj Ázii.

So svojou vlastnou kapelou Ultimate W Band sa špecializuje na žánrovú fúziu (album Next Horizon, 2020). Od roku 2009 spolupracuje s vydavateľstvom Supraphon, v ktorom vydal rad vysoko cenených nahrávok. Okrem HAMU v Prahe študoval na prestížnej Hochschule für Musik Hanns Eisler Berlin (D. Wollenweber) a v rámci Karajanovej akadémie pôsobil aj v najlepšom svetovom orchestri – Berlínskej filharmónii.

V českých či svetových premiérach predstavil mnoho technicky náročných koncertantných skladieb druhej polovice 20. storočia a súčasnosti. Je ambasádorom francúzskeho výrobcu Buffet Crampon, v súčasnosti hrá na modeli Virtuose. Od roku 2024 je pedagógom Ostravskej univerzity.

V roku 2024 si pri príležitosti 20. výročia na hudobnej scéne a zároveň 15. výročia spolupráce so spoločnosťou Supraphon prevzal Zlatú dosku Supraphone. Pod touto značkou vydal aj Christmas Album, na ktorom spieva Patrícia Janečková, tiež dvojportrét Telemann/Britten, hobojové koncerty Vivaldiho, Telemanna a Bacha či Triové sonáty J. D. Zelenku.

KATEŘINA ENGLICHOVÁ

Držiteľka ceny Prague Classic Award 2018 spolupracovala s významnými zahraničnými umelcami ako Mstislav Rostropovič, Carol Wincenc, Gerard Causé, Cindy Phelps, Robert Davidovici, Michael Kofler, ale aj domácimi kolegami ako Josef Suk, Pavel Šporcl, Ivan Ženatý, Martin Kasík, Vilém Veverka, Jitka Hosprová. V rámci spolupráce so zoskupeniami spomeňme Škampovo kvarteto, Bennewitz Quartet, Pražák Quartet, Kvarteto Martinů, Pavel Haas Quartet, Mucha Quartet, Ensemble 18+, Ensemble Inégal, Pražský filharmonický zbor, Kühnov detský zbor, Boni Pueri a ďalšie.

Na jeseň 2018 bola členkou poroty na najväčšej svetovej súťaži Israel Harp Competition. V sezóne 2022 bola rezidenčnou umelkyňou festivalu Za poklady Broumovska, kde sa predstavila hneď trikrát – s Hradeckou filharmóniou, mezzosopranistkou Markétou Cukrovou a v sólovom recitáli.

Ako sólistka spolupracovala s dirigentmi: Jakubom Hrůšom, Jiřím Bělohlávkom, Zdeňkom Mácalom, Kasparom Zehndrom, Petrom Vronským, Ondřejom Kukalom, Pietarim Inkinenom a ďalšími. Niekoľko rokov hrávala s Philadelphským symfonickým orchestrom a mala možnosť pracovať s dirigentmi ako sú Simon Rattle, Claudio Abbado, Riccardo Muti, Wolfgang Sawallish, Michael Tilson-Thomas, Seiji Ozawa a ďalšími. Zúčastnila sa festivalov – Tanglewood, Tucson Music Festival v USA, Red Sea Festival v Izraeli, Pacific Music festival v Japonsku, Pražská jar, Dvořákova Praha, Festival Marnach (Luxembursko), Carintischer Sommer (Rakúsko), Festival Mitte Europa, Sarajevská zima (Bosna) a ďalších.

Spoločne s K. Kněžíkovou vydali v roku 2021 CD „K2“ s repertoárom Martinů, Janáčka, Ebena a Brittena. V roku 2022 vydala s huslistkou S. Hessovou album Nocturne, podieľala sa aj na nahrávke Ceremony of Carols Benjamina Brittena s Martinů Voices (L. Vasilek). V januári 2024 vydala sólový album As Time Goes By.