Egon Krák – Divina bellezza (Francesco Petrarca)
Egon Krák – Božská krása (preklad Pavol Koprda)
Canzon 50. Canzon, se l’esser meco
Canzon, se l’esser meco
dal matino a la sera
t’ à fatto di mia schiera,
tu non vorrai mostrarti in ciascun loco,
et d’altrui loda curerai sì poco,
ch’assai ti fia pensar di poggio in poggio
come m’à concio il foco
di questa viva petra, ov’io m’appoggio.
Canzon 50. Žes’ so mnou, kancóna
Žes’so mnou, kancóna,
z rán po tmy pobývala,
si sa mi spodobala,
až sa ti znechce inde pretŕčať sa,
a chvála od iných ti príde kratšia,
bo postačí ti myslieť na chríb z chríba
ak’ zničil ohňavládca
ma, skala živá, o ňu sa priem iba.
Canzon 129. Di pensier in pensier
Di pensier in pensier, di monte in monte
mi guida Amor, ch’ogni segnato calle
provo contrario a la tranquilla vita.
Se ’n solitaria piaggia, rivo, o fonte,
se ’nfra duo poggi siede ombroso valle,
ivi s’acqueta l’alma sbigottita,
e come Amor l’envita,
or ride, or piange, or teme, or s’assecura,
e ’l volto che lei segue ov’ella il mena
si turba et rasserena,
et in un esser picciol tempo dura,
onde a la vista huom di tal vita experto
diria: Questo arde, et di suo stato è incerto.
Canzon 129. Z pomyslu na pomysel
Z pomyslu na pomysel, z hory v horu
ma vodí Amor, až po prestúpanom
ísť aj si pokoj užiť, nesúznenia
zriem. No ak pole, potok, prameň, hoľu,
dva vŕšky zváži v údol s tieňom na ňom,
tam nájde pokoj duša prestrašená,
a ak’ ju Amor zve na rozhovor,
ju smiech, plač, strach, nádej živí,
a tvár, čo za ňou ide, kam tá hne ju,
má chmúr, sa oči smejú,
jej stav je v každom čase krátko živý,
zrieť to, kto zvykol v taký život vnísti,
rcie: - Blčí, stavom nie si je ver’ istý.
Canzon 99. Poi che voi et io
Poi che voi et io più volte abbiam provato
come ’l nostro sperar torna fallace,
dietro a quel sommo ben che mai non spiace
levate il core a più felice stato.
Questa vita terrena è quasi un prato,
che ’l serpente tra’ fiori et l’erba giace,
et s’alcuna sua vista agli occhi piace,
è per lassar più l’animo invescato.
Voi dunque, se cercate aver la mente
anzi l’extremo dí queta già mai,
seguite i pochi, et non la volgar gente.
Ben si può dire a me: Frate, tu vai
mostrando altrui la via, dove sovente
fosti smarrito, et or se’ più che mai.
Canzon 99. Aj mne, aj vám
Aj mne, aj vám sa z skúsenosti núka,
že naša nádej je podaromnici,
k vrchdobru preto sa, čo túžbe žičí
vždy, srdce hor’, ak’ šťastiu do klobúka.
Náš tupozemský život je var’ lúka,
had na nej v kvetoch, v tráve leží, syčí,
sa môž’ zdať očiam ak’ na pohľadnici,
no len nech sa ta myseľ viac zakuká.
Ak teda chcete pokoj na pochope
mať raz a navždy pred dňom posledka,
za tými pár len choďte, nie za chlope.
Mi poľahky riecť možno: z popredia
Brat, iným cestu radíš v svojej stope,
no patroch si, dnes viac ak’ nezriedka.
Canzon 207. Così di ben… Servo d’Amor
Così di ben amar porto tormento,
et del peccato altrui cheggio perdóno:
anzi del mio, che devea torcer li occhi
dal troppo lume, et di sirene al suono
chiuder li orecchi, et anchor non me ’n pento,
che di dolce veleno il cor trabocchi.
Aspett’io pur che scocchi
l’ ultimo colpo chi mi diede ’l primo,
et fia, s’ i’ dritto extimo,
un modo di pietate occider tosto,
non essendo ei disposto
a far altro di me che quel che soglia:
ché ben muor chi morendo esce di doglia.
Canzon mia, fermo in campo
starò, ch’elli è disnor morir fuggendo,
et me stesso reprendo
di tai lamenti, sì dolce è mia sorte,
pianto, sospiri et morte.
Servo d’Amor, che queste rime leggi,
ben non à ’l mondo, che ’l mio mal pareggi.
Canzon 207. Amorov sluha
Nuž tak: že dobre ľúbim, bôľ mám, slzy,
a za hriech iných prosím prepáčenie:
ba za svoj, veď som si mal skrútiť oči
od sily svetla, a keď sirén penie
som čul, čuv zapchať, to ma nezamrzí,
bárs z srdca nežný jed aj von vyskočí.
Len čakám, že mi skončí
čas žitia ten, kto mi dal prvú ranu,
ak hľadím dobre na ňu,
to bude rana súcitu, hneď zmárni,
veď nie je schválny
diať iné so mnou, len tak, ako zvykne:
hľa, dobre mrie, kto bôľu sa vyšmykne.
Kancóna moja, v poli
stáť budem, bo cti tratí, kto mrie zbeh,
vyratujem si, ech,
za nárek, takhľa nežný je môj údel:
plač, vzdychy, smrti úder.
Amorov sluha, čitateľ toť veršov,
nad dobro sveta šťastenu mám zlejšou.
Canzon 253. O dolci sguardi
O dolci sguardi, o parolette accorte,
or fia mai il dí ch’i’vi riveggia et oda ?
O chiome bionde di che ’l cor m’annoda
Amor, et così preso il mena e morte,
o bel viso a me dato in dura sorte,
di ch’io sempre pur pianga, et mai non goda:
o chiuso inganno et amorosa froda,
darmi un piacer che sol pena m’apporte !
Et se talor da’ belli occhi soavi,
ove mia vita e ’l mio pensero alberga
forse mi vèn qualche dolcezza honesta,
súbito, a ciò ch’ogni mio ben disperga
et m’allontane, or fa cavalli or navi
Fortuna, ch’al mio mal sempre è sì presta.
Canzon 253. Pohľady nežné
Pohľady nežné, zo slov múdrosť rosí,
nadíde deň, čo zrieť, čuť vás dá zasa?
Kučery plavé, nimi Amor pása
mi srdce, jaté vedie, kde smrť kosí,
tvár pekná, daná mne na tvrdé lósy,
vždy plakať, nechže ma nič nerozjasá:
vy skrytý klam, vy podvod lásky jaša,
potechu dať mi, kia mi bôľ prinosí !
A ak raz začas z očí v polahode,
z tých, kde môj život, rozmysel má byt,
mi príde možno dáka nežnosť nová,
Šťastena, chtiac mi dobro rozložiť,
ma vzdialiť, dodá kone tu, tu lode
hneď, bo diať zlo mi je tak pohotová.
Canzon 312. Né per sereno ciel…
Né per sereno ciel ir faghe stelle,
né per tranquillo mar legni spalmati,
né per campagne cavalieri armati,
né per bel boschi allegre fere et snelle,
né d’aspettato ben fresche novelle
né dir d’amore in stili alti et ornati
né tra chiare fontane et verdi prati
dolce cantare honeste donne et belle,
né altro sarà mai ch’al cor m’ aggiunga,
si seco il seppe quella sepellire
che sola agli occhi miei fu lume et speglio.
Noia m’ è ’l viver sì gravosa et lunga
ch’i chiamo il fine, per lo gran desire
di riveder cui non veder fu ’l meglio.
Canzon 312. Ni jasom neba…
Ni jasom neba hnúť sa bludné hviezdy,
ni tíšou mora loďky nasmolené,
ni necestami ozbrojencov, ver’ nie,
ni hravú, bystrú lesnú zver, kde hniezdi,
ni či sa dobra kýženie už brieždi,
ni verše lásky štýlmi prizdobené,
ni v jasných prameňoch, stred lúk zelene
pieť nežne ženy ctné a pekné prevždy,
ni nikdy nič nebude, čo dať v srdce:
pochovať mi ho tak tá znala sebou,
v nej len mi oči zrkadlo, svit zreli.
Žiť omŕza ma dlho, stále tvrdšie,
až smrť zvem, lebo túžim za velebou,
zrieť, ju bárs neboli mi oči chceli.
