Organový recitál I – Eva BublováOrgan Recital I – Eva Bublová

[ Andrej Šuba: ]
„Bach je první velký skladatel, který nesmírnou mocí svého díla donutil obecenstvo, aby vzalo na vědomí jeho hudbu, i když již patřila minulosti. (…) Historická situace Bachovho díla odhaluje tedy něco, co si pozdější generace nechtěly přiznat: že historie není cestou, která vede nutně výš (k něčemu bohatšímu, kultivovanejšímu), že nároky umění mohou být v rozporu s nároky dne (té či oné modernosti); a že nové (jedinečné, nenapodobitelné, dosud neřečné) se můženacházet v jiném směru než v tom, se kterým se všichni ztotožňují a nazývají ho pokrokem.“ Milan Kundera (1929 – 2023): Historie jako krajina vystupující z mlh

Fragment Fantázie C dur, BWV 573 Johanna Sebastiana Bachapochádza z obdobia okolo roku 1722. Nachádza sa v rukopise, ktorý Bach dal svojej manželke (ide o jednu z dvoch „knižočiek“ pre Annu Magdalénu Bachovú – druhá, známejšia vďaka inštruktívnym dielam je z roku 1725) a ktorý obsahuje ajprvé verzie Francúzskych suít pre čembalo. Znalec Bachovej klávesovej tvorby, anglický muzikológ, čembalista a organista Peter Williams (1937 – 2016) si vsúvislosti s týmto dielom kladie otázku, či fantáziu mala po trinástich taktoch dokončiť Bachova manželka alebo jeho syn Carl Philipp Emanuel Bach (1714 –1788). Skladba zaznie vo verzii skompletizovanej talianskym organistom a čembalistom Lorenzom Ghielmim. Bachova Fuga sopra il Magnificat, BWV 733 využíva nápev Meine Seele erhebt den Herren („Velebí moja duša Pána“), čo je nemecký preklad magnifikatu – chválospevu Panny Márie. Kópia tohto diela, nadväzujúceho na tradície organových magnifikatov Scheidta a Pachelbela, sa zachovala vďaka Bachovým žiakom (J. P. Kirnberger, J. L. Krebs) a kopistovi azberateľovi jeho rukopisov J. Ch. Oleyovi. Ako uvádza Williams, pomenovanie fúga nie je v prípade tejto skladby presné, pretože téma (cantus firmusvychádzajúci z gregoriánskeho chorálu) sa objavuje ako sled intonácií deliacich formu kompozície, ktorá pripomína fantázie génia severonemeckého barokaDietricha Buxtehudeho (1637 – 1707). Pôsobivé je i skladateľovo využívanie dvojaž päťhlasného kontrapunktu, ako aj použitie viacerých štýlov a techník –siahajúcich od archaického stile antico po výdobytky Bachovej doby. Bachov prvý životopisec Johann Nikolaus Forkel v roku 1802 uvádza, že Triové sonáty pre organ vznikli pre skladateľovho syna Wilhelma Friedemanna Bacha, ktorý sa aj vďaka týmto skladbám stal veľkým organistom. Forkel píše, že krásu týchto diel nemožno dostatočne vynachváliť a že vznikli v rokoch skladateľovej zrelosti. Tento údaj nie je z hľadiska dnešného poznania úplne presný.

Bachov autograf šiestich triových sonát síce pochádza z obdobia okolo roku 1730, no pôvod niektorých diel môže siahať do čias jeho pôsobenia vo Weimare. Toje napríklad prípad Triovej sonáty č. 4 e mol, BWV 528. Hudba prvej časti je transkripciou Sinfonie pre hoboj d’amore, violu da gamba a continuo, ktoráotvára kantátu Die Himmel erzählen die Ehre Gottes BWV 76. Aj hudba druhej časti existovala už skôr, niekedy v prvej dekáde 18. storočia. Tretia časť mohla podľaniektorých autorov vzniknúť až v čase, keď sa Bach rozhodol tieto diela skompletizovať do jedného zväzku. Triové sonáty predstavujú Bacha ako syntetika, vdielach spája tradície organovej hudby s vplyvmi talianskej triovej sonáty a concerta grossa.

Hudobný talent Césara Francka sa síce prejavil skoro, no jeho otec ho smeroval do sféry klavírnej virtuozity, ktorú považoval za zdroj finančného profitu. Franck preto študoval klavírnu hru na konzervatóriách v Liège a v Paríži, kde medzi jeho profesorov patril aj český skladateľ, vplyvný pedagóg a teoretik AntonínRejcha (1770 – 1836). Ako 23-ročný sa však César Franck obrátil kariére virtuóza chrbtom. Zanechal školu, opustil rodičovský dom, oženil sa a živil sa akoorganista a učiteľ hudby. V roku 1871 prijal francúzske štátne občianstvo a stal sa pedagógom organovej hry na Parížskom konzervatóriu, kde súčasne vzniklo niečo ako Franckova neoficiálna kompozičná trieda, do ktorej patrili Vincent d’Indy (1851 – 1931), Ernest Chausson (1855 – 1899) a Paul Dukas (1865 – 1935).Franckova hudba, spájajúca francúzske tradície s výdobytkami nemeckej hudby, dokázala polarizovať verejnosť, ktorá sa rozdelila na lojálnych „franckistov“ – tí v nej videli triumf spirituality nad pochybnosťami či dokonca dobra nad zlom – a ich oponentov. Tí prví skladateľa titulovali „Otec Franck“ alebo „PáterSeraphicus“, odporcovia skladateľovej tvorby zase hovorili o jeho prívržencoch ako o „Franckovom gangu“ („la bande à Franck“) a aby spochybnili jeho miesto v kánone francúzskej hudby, argumentovali skladateľovým pôvodom, ktorý (hoci Franck bol v skutočnosti Valón) zahŕňal aj nemeckých predkov. Tento špecifickyfrancúzsky odpor voči nemeckej kultúre (možno by bolo presnejšie hovoriť o špecifickom obdive zmiešanom s odmietaním) v sebe niesol aj ozveny aktuálnejpolitickej situácie v Európe (francúzsko-pruské vojny v 70. rokoch 19. storočia). Dôvody Franckovho obdivu zhrnul skladateľov súčasník, kritik Matthew Arnold: „Franckov prístup k umeniu bol viac evanjeliom než povolaním, remeslom. Jeho vplyv na žiakov predstavoval spirituálnu reakciu na jeho charakter. Akopedagóg vyučoval o morálnych povinnostiach umelca, potrebe pozdvihnutia štandardov, uprednostňovaní kvality nad kvantitou, vážnosti výrazu ako absolútnejnutnosti, viere ako kľúčovej esencii tvorby. Neustále tiež žiakom vštepoval pohŕdanie úspechom a nedôveru voči publiku ako posudzovateľovi trvácnosti diela.“ Franck patrí bez akýchkoľvek pochybností medzi najvýznamnejších francúzskych skladateľov 19. storočia. Toto renomé si získal nielen svojou tvorbou (najskôrv oblasti organovej a duchovnej hudby, neskôr i komornej a orchestrálnej), ale aj vďaka svojmu pedagogickému pôsobeniu a prínosu k organovej kultúre, kuktorej (okrem pôsobenia v iných chrámoch) prispel aj hrou na majstrovskom nástroji Cavaillé-Coll v parížskej Bazilike sv. Klotildy. Franckova Fantázia A dur, FWV 35 (pôvodne nazvaná Fantázia – Idyla) pochádza z cyklu Trois Pièces. Pri príležitosti Svetovej výstavy v Paríži v roku 1878 mal byť postavený aj nový organz dielne Cavaillé-Colla v paláci Trocadero – ten sa aj vďaka tomuto nástroju mal premeniť na veľkú koncertnú sieň s kapacitou niekoľko tisíc poslucháčov. Prenedostatok času staviteľ pre Trocadero napokon adaptoval rozostavný nástroj pre iný priestor, na ktorom sa postupne predstavili najväčší francúzski umelci –Gigout, Dubois, Widor, Saint-Saëns i Franck, ktorý 1. 10. 1878 okrem iných diel a improvizácií zahral aj na túto príležitosť skomponované Trois Pièces.

Do dejín francúzskej organovej kultúry patrí aj skladateľ, dirigent a organista Gabriel Pierné, ktorý pochádzal z hudobníckej rodiny. Kvôli anexii Lorraine v dôsledku konfliktu medzi Francúzskom a Pruskom sa s rodičmi v 70. rokoch 19. storočia presťahoval do Paríža, kde začal navštevovať Konzervatórium, naktorom od začiatku dosahoval vynikajúce výsledky v organovej hre v triedach Marmontela a Francka. Ako študent kompozície získal prestížnu Rímsku cenu,vďaka ktorej dostal možnosť štipendijného pobytu vo Ville Medici v Ríme. Po ukončení štúdií pôsobil istý čas ako učiteľ hudby v súkromnej škole svojichrodičov. V roku 1890 nastúpil na Franckovo miesto v Kostole sv. Klotildy, kde pôsobil až do roku 1898. Jeho ďalšie aktivity sa spájali prevažne s ConcertsColonne, kde ako dirigent presadzoval diela svojho učiteľa Francka, ale uviedol aj premiéry skladieb Debussyho a Roussela. Dirigoval tiež premiéru Stravinskéhobaletu Petruška. Úspešná dirigentská kariéra mu umožňovala komponovať prevažne v lete, napriek tomu zanechal pomerne rozsiahle dielo. Štýl jeho skladieb (jeho pedagógmi kompozície boli Massenet a Franck) býva opisovaný ako klasický v zmysle narábania s formou a moderný vo výraze, pričom sa nevyhýbal ani inšpirácii exotizmami. Pierného nepočetné organové diela vznikli v rozpätí rokov 1882 – 1902. Najhranejšie sú Tri skladby pre organ, op. 29 z roku 1892s časťami Prélude – Cantilene – Scherzando, pričom každá časť je venovaná jednému z jeho kolegov (Marcel Samuel Rousseau, Theodore Dubois, Alexandre Guilmant).

Popredný lotyšský organista a klavirista Aivars Kalejs, pôsobiaci ako koncertný organista v Kostole sv. Gertrúdy a v Katedrále v Rige, patrí tiež k významnýmsúčasným skladateľom z pobaltských krajín. Hre na organe sa začal venovať až ako 18-ročný, najskôr študoval hudobnú teóriu a kompozíciu (G. Ramans, A. Skulte,N. Vanadzinš, L. Garuta). Koncertoval v Európe, USA, Kanade a Japonsku. Spolupracoval s umelcami ako Gidon Kremer (v 90. rokoch absolvoval turné sosúborom Kremerata Baltica) alebo Andris Nelsons a je autorom viac než sto symfonických, organových, komorných a zborových opusov, vrátane kompozície Musica dolente venovanej obetiam tragických udalostí 11. septembra 2001. Hypnotické Perpetuum mobile pochádza z roku 2016. Aivars Kalejs sa zaslúžiltiež o zdokumentovanie a záchranu historických organov vo svojej vlasti.

[ Zuzana Ferjenčíková: ]
Signum magnum apparuit in caelo.
Mulier amicta sole
et luna sub pedibus eius
et in capite eius corona duodecim stellarum.

Znamenie veľké ukázalo sa na nebi:
žena, odetá v slnce,
a s mesiacom pod svojimi nohami
a na svojej hlave s vencom dvanástich hviezd.

Fantázia pre veľký (symfonický) organ na introitus Signum Magnum je úzko spojená s textom a melódiou gregoriánskeho chorálu, ktoré sú predlohou kompozície. Jej trojdielna výstavba reflektuje v prvej časti (Allegro con fantasia – Allegro risoluto) žiarenie znamenia na nebi („Znamenie veľké ukázalo sa na nebi: žena, odetá v slnce...“), v druhej časti (Adagio) jemné svetlo mesiaca („s mesiacom pod svojimi nohami“) a v tretej časti (Allegro) jas hviezd („na svojej hlave s vencom dvanástich hviezd“) – ide o teologické zobrazenie dvanástich kmeňov Izraela a nádeje spoločenstva veriacich v záchranu. Symbolický význam má v kompozícii číslo 12. Citáty melódie gregoriánskeho introitu podporujú priebeh skladby. Dielo je venované Eve Bublovej, ktorá v roku 2014 uviedla jeho premiéru v rakúskom Heidenreichsteine.

EVA BUBLOVÁ

Na pražskom Konzervatóriu študovala hru na organ a klavír. Na Akadémii múzických umení v Prahe absolvovala hru na organ pod vedením Jaroslava Tůmu,neskôr tu študovala i hru na čembalo v triede Giedré Lukšaité Mrázkovej. Hru na organ študovala aj u Jeana Boyera vo francúzskom Lyone na Conservatoire National Supérieur de Musique. Zúčastnila sa mnohých majstrovských kurzov vedených renomovanými umelcami ako napr L. Ghielmi, J. C. Zehnder, M.Sander, L. Lohmann, E. Kooiman, M. Bouvard, O. Latry.

Eva Bublová je víťazkou niekoľkých medzinárodných súťaží: Medzinárodná organová súťaž Pražská jar 1999, Gottfried Silbermann Internazionaler Orgelwettbewerb 2001 v nemeckom Freibergu, Johann Joseph Fux Orgelwettbewerb 2005 v rakúskom Angeri, Concorso Organistico Internazionale Francesco d'Onofrio 2006 v talianskom Carunchiu a Prix Joseph Bossard 2009 vo švajčiarskom Bellelay.

V roku 2002 bola finalistkou Royal Bank Calgary International Organ Festival and Competition. Ako sólistka spolupracovala s mnohými orchestrami akonapríklad Sukov komorný orchester, Talichov komorný orchester, Musica Bohemica, Harmonie Rudolfinum, Tiburtina Ensemble. Nahrala niekoľko nahrávok prečeský, slovenský, rakúsky a luxemburský rozhlas a koncertovala vo väčšine európskych krajín, ale i v Japonsku a Kanade. V roku 2005 vydala organové CD LesFresques so skladbami K. Slavického, B. A. Wiedermanna, C. Francka a Ch. M. Widora.

Pôsobila na Gymnáziu a Hudobnej škole hl. m. Prahy, na Konzervatóriu v Českých Budějoviciach a Konzervatóriu v Tepliciach. Bola organistkou francúzskej farnosti v Prahe a v kostole Najsvätejšieho Salvatora v pražskom Klementine. Od roku 2021 vyučuje hru na organe na Pražskom konzervatóriu.