Štátny komorný orchester ŽilinaSlovak Sinfonietta Žilina

[ Autor textu: Zuzana Buchová-Holičková ]

„S tou kniežacou divadelnou zberbou sa nikdy nedohodnem!“ napísal v roku 1807 rozhorčený Ludwig van Beethoven svojmu priateľovi, grófovi Franzovi Brunsvikovi, keď nové vedenie viedenských dvorných divadiel a Theater an der Wien nechalo dlhý Beethovenov list, v ktorom ponúkal svoje exkluzívne služby, zapadnúť prachom. Aj keď bol súčasťou nového direktória knieža Lobkowitz, jeden z najvýznamnejších Beethovenových podporovateľov, stabilný angažmán Beethoven v divadlách nezískal. Darmo, Beethovenovo otvorené ignorantstvo voči poctám očakávaným zo strany aristokracie, boli legendárne a okrem kniežaťa skladateľove maniere ostatných šľachticov dráždili.

No jeho odhodlanie pokračovať v hudobnodramatickej tvorbe aj po neúspechu opery Fidelio pretrvávalo a jeho snom bolo napísať ďalšiu operu. Dlho však nenachádzal vhodnú textovú predlohu. Pozornosť mu upútala až hra Coriolanus od Heinricha Josepha von Collina, ktorá na nejaký čas bavila viedenské publikum ešte v roku 1802. Beethoven sa akiste stotožnil s obrazom silného, osamelého jedinca, ktorý sa hrdinsky vzoprie systému a navyše je v dráme jediným nositeľom deja, vyjadrený vzrušeným pátosom, či zabieha do filozofických diskusií o moci, práve, ľudskej morálke, o vine a treste.

Rímsky generál Gaius Marcius Coriolanus v 5. storočí úspešné bojoval proti nepriateľom Ríma. Zaplietol sa však do politiky a bol aj rodinou vyhnaný. Z pomsty sa pridal k bývalým nepriateľom a súhlasí, že ich povedie v boji proti Rímu. Coriolana jeho matka prosí, aby uzavrel mier a konflikt medzi túžbou po pomste a láskou k matke v ňom vzbudí nával ľútosti a hanby, ktorý umlčí samovraždou. Vznik diela aj jeho premiéra sa dá spoľahlivo datovať na začiatok roka 1807, keď Beethoven ešte stále dúfal v divadelný angažmán. Predohru, či skôr takmer samostatnú symfonickú báseň, napísal údajne takmer na jeden dych. Zo skladby je zjavný prirodzený Beethovenov talent pre hudobnú drámu. Napriek programovosti diela sa nesnaží vyrozprávať dej, zameriava sa na podstatu vnútorného konfliktu hlavného hrdinu. Dielo vnímavo skonštruoval z dvoch myšlienok symbolizujúcich morálny stret – Coriolanovu túžbu po pomste a ľútosť zoči-voči matkiným prosbám, aby upustil od svojho hrozného plánu. Postupne sa hudba doslova rozpadá rovnako ako Coriolanovo odhodlanie a jeho jediným osudom sa stáva smrť. Coriolanus je jedným z vrcholných príkladov Beethovenovej schopnosti komunikovať zložité emocionálne stavy prostredníctvom hudby a dodnes rezonuje svojou silou a hĺbkou.

„Vždy som sa počítal medzi Mozartových najväčších ctiteľov a budem ním až do posledného dychu,“ napísal Beethoven necelé dva mesiace pred svojou smrťou priateľovi, abbému Maximilianovi Stadlerovi. Wolgang Amadeus Mozart sa stal, rovnako ako jeho mladší súčasník Beethoven, už za svojho života hviezdou, nielen ako skladateľ, ale predovšetkým ako interpret – klavirista aj huslista. Napriek nespornému talentu však napísal „len“ päť husľových koncertov ako devätnásťročný v priebehu roku 1775, ešte počas svojho pôsobenia v Salzburgu. Po odchode do Viedne sa už k tomuto žánru nevrátil a aj v komorných zoskupeniach hrával radšej na violu.

Datovanie posledného z nich, Koncertu pre husle a orchester č. o A dur, KV 219, nie je úplne jasné, dátum bol viackrát prepísaný, ale väčšina prameňov zhodne uvádza december 17/75. Koncert patrí k najpozoruhodnejším a technicky najnáročnejším diela pre husle a orchester z konca osemnásteho storočia a je dôkazom Mozartovho neuveriteľne rýchleho skladateľského progresu. Dielo sa od predchádzajúcich koncertov líši viacerými výraznými, originálnymi nápadmi. Začína sa energickým orchestrálnym Allegrom, no sólové husle majú šesťtaktový vstup v podobe pokojného Adagia pred opätovným návratom rýchleho tempa. Čarovný spôsob ako upriamiť divákovu pozornosť na nasledovné brilantné pasáže. Lyrická, no zároveň hlboká druhá časť Adagio sa často označuje za jednu z najkrajších v husľovej literatúre. Elegantná, jemná línia sólového nástroja poskytuje interpretovi možnosť naplno precítiť výraz a preukázať technickú kontrolu nad tónom. Tretia časť vyslúžila celému koncertu prívlastok „turecký“. Elegantný tanečný motív menuetu sa rondovým spôsobom vracia zakaždým s novou energiou, pričom jednotlivé úseky ponúkajú rôzne kontrasty. Osmanská hudba a kultúra boli medzi vyššími vrstvami spoločnosti Európy 18. storočia vo veľkej móde, turecké námety prenikli do opery, činohry, výtvarného umenia, ale aj do módy a úžitkového umenia. Mozart využil orientálne znejúce melódie aj v častiach opery Únos zo serailu a pôvod názvu jeho „Tureckého pochodu“ z Klavírnej sonáty č. 11 netreba elaborovať. V Husľovom koncerte č. 5 naznačuje exotickú atmosféru prostredníctvom akcentov, zmien metra, orient pripomínajúcou melodikou a dramatickým sprievodom orchestra, predovšetkým v strednom úseku Allegra. Koncert pre husle a orchester č. 5 je dodnes obľúbený u mnohých vynikajúcich huslistov pre jeho technickú náročnosť i bohatú expresívnosť.

Do trojlístka reprezentantov vrcholného viedenského klasicizmu chýba už len Joseph Haydn. Dnešný večer však zavíši dielo jeho súčasníka a skladateľa, ktorého skladby, najmä symfónie, boli viackrát Haydnovi pripísané. Anton Zimmermann, pôvodom zo sliezskeho Breitenau (dnes Široká Niva) sa v Bratislave usadil začiatkom 70. rokov 18. storočia. Prvé správy o Zimmermannovom bratislavskom účinkovaní pochádzajú z roku 1772, údajne vtedy uviedol svoju spevohru Narcisse et Pierre v divadelnej sále Zeleného domu a nasledujúci rok zazneli pri oslavách sviatku sv. Cecílie jeho diela, skomponované pre túto príležitosť. Až do roku 1776 nemal v Bratislave stále zamestnanie a pravdepodobne sa živil ako skladateľ a pedagóg. Snaha získať platené miesto organistu v Olomouci alebo Brne sa takisto minula účinkom.

Zlom zrejme nastal v roku 1775, keď boli s úspechom uvedené niektoré jeho symfónie na koncerte usporiadanom grófom Antonom Esterházym z Galanty. Podstatnou udalosťou, ktorá Zimmermanna pripútala k Bratislave, bol sobáš s Elisabeth Liechtenegger, dcérou (alebo sestrou) dómskeho kantora Jakoba, v tom istom roku. Zrejme od začiatku svojho bratislavského pôsobenia mal vo výhľade miesto dómskeho organistu. Prv než sa mu tento plán podarilo naplniť, získal v roku 1776 miesto dvorného skladateľa a zároveň kapelníka u ostrihomského arcibiskupa a bratislavského prímasa Jozefa Batthyányiho, veľkého mecéna umenia. V tom čase už bol Zimmermann ako skladateľ pomerne známy, jeho diela sa v Bratislave často uvádzali. Arcibiskup ho v podstate okamžite poveril zostavením orchestra a Zimmermannovi sa podarilo zložiť jeden z najlepších orchestrov v strednej Európe, ktorý tvorili viedenskí hudobníci, členovia bratislavských šľachtických kapiel a Esterházyho orchestra. O kvalite orchestra aj Zimmermannových diel svedčí viacero zmienok v dobovej tlači. Koncertoval zvyčajne dvakrát do

týždňa a na koncerty mali prístup okrem šľachty aj „všetci slušne oblečení“ občania. Prístup širokej verejnosti na takéto koncerty bolo v tom čase ojedinelé gesto a Bratislava v tomto smere patrila k pokrokovým mestám. V roku 1780 sa napokon stal aj dómskym organistom, hoci už aj predtým sa v hudobnom dianí korunovačnej katedrály výrazne angažoval ako skladateľ, interpret aj organizátor.

Dôležitou súčasťou hudobných slávení v Bratislave boli totiž pravidelné novembrové svätoceciliánske slávnosti v Dóme sv. Martina, ku ktorým bohato prispieval. Medzi jeho najhodnotnejšie a najhranejšie reprezentatívne omše sa radí aj Missa Solemnis in C „St. Caeciliae“. Zachovala sa v okolitých hudobných centrách v pätnástich odpisoch. Na Slovensku sa nachádzajú odpisy z Pruského a z kostola a kláštora uršulínok v Bratislave. Omša je určená pre sólové hlasy, zbor, sláčiky, klariny, tympany a organ. Časti sú formovo vyvážené, so striedaním sólových a zborových časti podľa textu, ako ich poznáme z neskorších diel európskej tvorby. Aj v tejto omši preukazuje svoj zmysel pre zvukovosť, technické nároky na sólové party, ale aj melodická a harmonická invenčnosť.

Anton Zimmermann patril vo svojej dobe k významným osobnostiam európskej hudobnej scény. Jeho symfónie, koncerty, komorná hudba, orchestrálne skladby aj sakrálna tvorba sa tešili popularite naprieč celým habsburgovským impériom. Ako píše Darina Múdra, „skutočnosť, že sa skladby tohto skladateľa dokonca zamieňali s kompozíciami J. Haydna, je výrazom ocenenia umeleckých hodnôt, ktoré […] vložil do svojich diel. Možno konštatovať, že […] prispel nielen k obohateniu európskeho hudobného repertoáru, ale bol nepochybne aj jedným zo spolutvorcov a spoluformovateľov hudobnej reči klasicizmu.“ Podľa doterajších výskumov Zimmermann vytvoril 268 diel, jeho skladby sa v množstve odpisov a tlačených vydaní dodnes nachádzajú v 14 štátoch Európy. Bolo by ich určite omnoho viac a možno by jeho hviezda žiarila o niečo jasnejšie, nebyť náhlej smrti v roku 1781 vo veku nedožitých 40 rokov. Okolnosti ani presný dátum úmrtia nie sú známe, pochovaný bol pri kostole sv. Mikuláša pod Bratislavským hradom.

Zuzana Buchová-Holičková

TEO GERTLER

Teo Gertler, 16-ročný rodák z Bratislavy, patrí k výnimočným talentom svojej generácie. Hru na husliach začal študovať v roku 2013 na ZUŠ Ľudovíta Rajtera v Bratislave v triede Renaty Klempárovej. Súčasne v rokoch 2015 – 2019 navštevoval husľovú triedu Évy Ácsné Szily na Hudobnej škole Aladára Tótha v Budapešti. Od roku 2019 je študentom na Hudobnej akadémii Franza Liszta v Budapešti a od roku 2016 pravidelne navštevuje majstrovské kurzy Zakhara Brona v Zürichu.

Do medzinárodného povedomia vstúpil ako 8-ročný získaním 2. ceny na Medzinárodnej televíznej súťaži mladých talentov do 13 rokov Luskáčik, ktorá sa konala v Moskve v decembri 2016, kde ako jeden z víťazov hral Vivaldiho koncert v priamom televíznom prenose s Moskovským akademickým orchestrom v prestížnej Čajkovského sále. Ako 10-ročný získal cenu Grand Prix na Medzinárodnej súťaži Karola Lipinského a Henryka Wieniawského v Lubline v kategórii do 17 rokov (2018).

O rok neskôr získal Grand Prix na IX. Medzinárodnej súťaži mladých huslistov v Novosibirsku a 2. cenu na International Competition for Young Violinist v San Vito al Tagliamento v Taliansku. Je opakovaným absolútnym víťazom a držiteľom najvyšších ocenení zo súťaží Prešporský Paganini, Schneiderova Trnava, Fehér Ilona Competition v Budapešti, Grumiaux International Violin Competition v Bruseli, Talents for Europe v Dolnom Kubíne, Kocianova súťaž v Ustí nad Orlicí a ďalšie.

Z posledných úspechov treba spomenúť 1. cenu a Cenu za najlepšiu interpretáciu diela G. Ph. Telemanna na 19. Medzinárodnej súťaži G. Ph. Telemanna v Poznani v roku 2022, Grand Prix na Medzinárodnej televíznej súťaži Virtuosos V4+ v roku 2023 a získanie Concorde Award na Akadémii Franza Liszta v Budapešti 2024.

Ako sólista koncertoval napríklad s Budapeštianskym festivalovým orchestrom pod taktovkou I. Fischera (2017), so Symfonickým orchestrom maďarského rozhlasu pod vedením A. Medveczkého (2018) a so Štátnou filharmóniou Košice pod taktovkou M. Lejavu. V roku 2019 hosťoval na festivale Musical Olympus v Petrohrade so Štátnym akademickým orchestrom a dirigentom A. Černušenkom, ďalej na Bratislavských hudobných slávnostiach a na záverečnom galakoncerte festivalu Interlaken Classics s Festivalovým orchestrom Zakhara Brona. Niekoľkokrát spolupracoval s Plácidom Domingom (koncerty v Dánsku, Maďarsku a v Carnegie Hall v New Yorku a inde), reprezentoval Slovensko na na Expo 2020 v Dubaji a koncertoval v budapeštianskej László Papp Aréne s Andreom Bocellim. V máji 2021 koncertoval v Moskve s V. Spivakovom a bol pozvaný na otvárací koncert novej Hungarian Music Hall v Budapešti. Ostatné tri sezóny je rezidenčným sólistom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, kde viackrát vystúpil pod vedením dirigenta Ondreja Lenárda.

S ŠKO Žilina Teo Gertler úzko spolupracuje od roku 2018, kedy vystúpil v projekte ONE – Orchestra Network for Europe Tutti Pro pod vedením O. Dohnányviho. Pravidelne účinkuje v abonentnom cykle ŠKO, vystúpil s ním na koncertoch v Berlínskom dóme a pražskom Rudolfine (2019, L. Svárovský), na benefičnom koncerte Svetielko nádeje s nahrávkou do RTVS (2020, dir. A. Sedlický), na viacerých festivaloch v slovenských mestách, na prestížnom Medzinárodnom festivale Karola Szymanovského v Krakove (2021) a na Slovenskom dni v Osle v Nórsku (2022) – obidva pod taktovkou Leoša Svárovského.

Teo hrá na majstrovskom nástroji Andrea Guarneri 1681, ktorý získal s láskavou podporou britsko-slovenského podporovateľa.

TEREZA MÁTLOVÁ

Sopranistka Tereza Mátlová pochádza zo známej hudobníckej rodiny. Po štúdiu hry na flaute, hry na klavíri a spevu, zameraného na barokovú hudbu, vyštudovala operný spev na AMU v Prahe v triede M. Hajóssyvovej. V štúdiu pokračovala súkromne u Vlasty Hudecovej v Bratislave. Absolvovala majstrovské kurzy u osobnosti ako je K. Meyer, P. Mikuláš, G. Beňačková, I. Figur, E. Aliev, ako aj u Helmutha Rillinga na Bach-Akademie v Stuttgarte. Získala cenu nadácie Gerharda Arnolda ako absolútny Talent roka na wexfordskom opernom festivale 1999.

Tereza Mátlová má v repertoári mnoho operných a operetných postáv, ktoré uviedla okrem iných v Severočeskom divadle Ústí nad Labem, v Divadle F. X. Šaldu v Liberci, Divadle J. K. Tyla v Plzni a Národnom divadle v Prahe. Na Medzinárodnom opernom festivale v Írskom Wexforde sa predstavila ako Druhá dáma v Čarovnej flaute (Mozart), Agáta v opere La Fiamma (Respighi) pod vedením Enrigua Mazollu, Astaroth v Kráľovnej zo Sáby (Goldmark) pod vedením Clauda Schnitzlera, Siebel v Gounodovej opere Faust, Zuzanka v Mozartovej Figarovej svadbe. V postave Zelide v opere Keby som bol kráľom (A. Adam) účinkovala po boku slávneho tenoristu Josepha Calleju pod taktovkou Davida Aglera, ďalej účinkovala ako Zerlina v Mozartovej opere Don Giovanni a ako Hortensia v opere Bohuslava Martinů Mirandolina, ktorú dirigoval Riccardo Frizza na opernom festivale v talianskom meste Lugo.

Umelkyňa bola stálou hosťujúcou sólistkou opery ND v Prahe ako Frasguita v Bizetovej Carmen a Adela v Straussovej operete Netopier. Barbarinu vo Figarovej svadbe uviedla so súborom ND aj na turné v Japonsku. V roku 2014 hosťovala v operných domoch v Káhire a Alexandrii s Cairo Symphony Orchestra pod vedením Ahmeda El Saediho, novoročný koncert snímala egyptská televízia. V rámci projektu Podpora mladých talentov sa predstavila ako hosť svetoznámeho barytonistu Lea Nucciho.

Účinkovala na prestížnych festivaloch Pražská jar, Janáčkov máj, Bachfest v Lipsku, Abu-Gosh v Izraeli, operný festival v írskom Wexforde, festival v Miskolci a Jeonju-Sori Festival v Južnej Kórei. Koncertne vystúpila vo Francúzsku, Taliansku, Poľsku, Nemecku, Španielsku, Írsku, Malte a Izraeli. Predstavila sa na FBM Zlín, s Janáčkovou filharmóniou Ostrava, Filharmóniou Brno, Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu, Symfonickým orchestrom hl. m. Prahy FOK, Štátnou filharmóniou Košice, Moravskou filharmóniou Olomouc pod vedením významných dirigentov ako Vladimir Jurowski, Leoš Svárovský, Jin Wang a Urs Schneider.

Pri uvádzaní starej hudby spolupracuje napríklad s Collegiom českých filharmonikov pod vedením Gabriely Demeterovej, s ktorým nahrala aj CD s kantátami G. Ph. Telemanna pre Supraphon Records. Podieľa sa na projekte Bachove kantáty na Akadémii starej hudby v Drážďanoch. Spolupracovala na koncertných turné Evy Urbanovej a Karla Gotta. Intenzívne sa venuje aj muzikálovému spevu. Medzi jej hviezdne úlohy patrí Cosette v Bedároch, Ellen v Miss Saigon, ako aj primadona Carlotta Giudicelli vo Fantómovi opery v pražskej GoJa Music Hall.

Momentálne účinkuje na viacerých scénach ako Rusalka, La traviata, Gilda a Čardášová princezná, exceluje aj v muzikáloch Fantóm opery, Bedári a Noc na Karlštejne.

S Leošom Svárovským, Janou Hrochovou, Českým filharmonickým zborom Brno a ďalšími umelcami vystúpila na tohtoročnom festivale Špilberk Brno v Symfónii č. 9 s Ódou na radosť L. van Beethovena. 

S ŠKO Žilina účinkovala v Bachovom Vianočnom oratóriu, v koncertnom uvedení opery Trubadúr ako lnes a na mnohých abonentných koncertoch.

JANA HROCHOVÁ

Mezzosopranistka Jana Hrochová (Wallingerová) získala prvé spevácke skúsenosti v Šumperskom detskom zbore. Absolvovala pražské konzervatórium v triede Jarmily Krásovej v rokoch 1993 až 1999. V roku 1998 získala 2. cenu na súťažnej prehliadke konzervatórií Českej republiky. Od roku 2001 súkromne študovala u Natálie Romanovej. V rokoch 1997 – 2000 účinkovala v divadle Opera Mozart v Prahe. Je všestrannou umelkyňou – venovala sa aj interpretácii starej hudby so súborom Ars Cameralis a folklóru s kapelou Muzika Jara.

Od roku 2000 je sólistkou Opery Národného divadla v Brne, kde stvárnila mnoho zaujímavých úloh Carmen v rovnomennej Bizetovej opere, Laura (Ponchielli La Gioconda), Káča (Dvořák Čert a Káča), Rosina (Rossini Barbier zo Sevilly), Suzuki (Puccini Madama Butterfly), Lišiaka (Janáček Příhody lišky Bystroušky), Varvara (Janáček Káťa Kabanová), Fenena (Verdi Nabucco), Hänsel (Humperdinck Hänsel und Gretel), Niklas (Offenbach Hoffmannove poviedky) a mnoho ďalších. Hosťuje v opernom divadle vo Freiburgu, v ND aj v Štátnej opere Praha, v opere ND Košice, v ND moravsko-sliezskom v Ostrave, v Divadle J. K. Tyla v Plzni, v Divadle F. X. Šaldu v Liberci, v Moravskom divadle Olomouc a v opere Mestského divadla v Ústí nad Labem.

Spolupracuje s poprednými českými aj zahraničnými orchestrami – BBC Symphony Orchestra, Tokyo Metropolitan Symphony Orchestra, Českou filharmóniou, Symfonickým orchestrom hl. m. Prahy FOK, Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu, Filharmóniou Brno, Pražskou komornou filharmóniou, Janáčkovou filharmóniou Ostrava, Filharmóniou B. Martinů a inými. Spolupracovala alebo spolupracuje s významnými dirigentami Jiří Bělohlávek, Serge Baudo, Gerd Albrecht, Manfred Honeck, Ondrej Lenárd, Petr Altrichter, Jakub Hrůša, Leoš Svárovský, Tomáš Hanus, Andrej Borejko, Dennis Russell Davies, Tomáš Netopil a ďalší. Okrem Českej republiky koncertovala vo Veľkej Británii, Španielsku, Grécku, Holandsku, Rakúsku, Nemecku, Taliansku, Japonsku, Číne a Mexiku.

Významným momentom v jej kariére bolo v roku 2011 altové sólo v Requiem Antonína Dvořáka na štátnom pohrebe Václava Havla. V rokoch 2005, 2008 a 2010 získala v Národnom divadle v Brne Cenu diváka DIVA. V roku 2012 ziskala širšiu nomináciu na Cenu Thálie za rolu Dulcinée v inscenácii Don Ouichotte v divadle F. X. Šaldu v Liberci a v roku 2013 za úlohu Hermie v inscenácii Sen noci svätojánskej v ND Brno. V rokoch 2011 až 2018 zaznamenala 5 CD piesní Bohuslava Martinů pre vydavateľstvo Naxos. V roku 2014 debutovala úlohou Carmen v Theater Freiburg a v roku 2016 na festivale Proms v sprievode BBC Symphony Orchestra v londýnskej Royal Albert Hall.

JOZEF GRÁF

Tenorista Jozef Gráf pochádza zo Žiliny, kde študoval na tamojšom konzervatóriu u Alojza Kubíčka. V štúdiu pokračoval na VŠMU v Bratislave v triede Evy Blahovej a Jozefa Špačka. Je držiteľom Čestného uznania z Medzinárodnej speváckej súťaže A. Dvořáka v Karlových Varoch 2001 a získal 3. cenu a dve mimoriadne ceny za vokálnu interpretáciu na súťaži M. Schneidera-Trnavského 2010.

Z významných orchestrov, s ktorými ho viaže spolupráca, spomeňme Karlovarský symfonický orchester, Cappella Istropolitana, Filharmónia Hradec Králové, Žilinský miešaný zbor, Spevácky zbor mesta Bratislavy, Slovenská filharmónia, ŠKO Žilina, Pražský filharmonický zbor a iné. So Slovenskou filharmóniou spolupracuje od roku 2015, so Štátnym komorným orchestrom Žilina od roku 1997. Je zanieteným interpretom sakrálnych diel Pavla Kršku, ktoré väčšinou premiéroval Requiem, Staroslovienska omša, Locus iste, Krížová cesta, Žalm 50 – Miserere mei Deus a ďalšie.

V sezónach 2011 až 2018 pôsobil v Národnom divadle Brno. V opere Národného divadla Košice vytvoril rad operných postáv, napríklad Gherardo (Puccini Gianni Schicchi), Tinca (Puccini Il Tabarro), Mozart (Rimskij-Korsakov Mozart a Salieri), Mozart (M. Lejava Bohom milovaný – Gottgefällig, svetová premiéra), Rodolfo (Puccini Bohéma). V sezóne 2015/2016 hosťoval v Štátnej opere Banská Bystrica a na Opera festival Praha 2017. V svetovej premiére uviedol s Musicou aeternou Missu solemnis St. Cecilieae. V roku 2018 vystúpil pri príležitosti 25. výročia vzniku SR na koncerte v Štokholme, so SFZ uviedol Rossiniho Petite messe solennellea s orchestrom Štátnej opery Banská Bystrica Donizettiho Requiem.

V roku 2019 premiéroval Pôstnu suitu Tomáša Vrškového; predstavil sa pri príležitosti 60. výročia Štátnej opery a na 65. MF Piešťany v Beethovenovej Óde na radosť; účinkoval na koncerte k 100. výročiu vzniku Speváckeho zboru slovenských učiteľov (Vrškový Cantata solemnis). V roku 2023 vystúpil v priamom prenose Českej televízie na Trebbii 2023 zo Španielskej sály Pražského hradu pod dirigentskou taktovkou J. Kyzlinka. Účinkoval spolu so SFZ pod taktovkou rakúskeho dirigenta Thomasa Langa v Slovenskej filharmónii a na Festivale v Piešťanoch (Rossiniho La petite messe solennelle). Predstavil sa na festivale OperaFest na Bratislavskom hrade po boku tenoristov Alberta Profeta a Anle Gou pod vedením Maria Menicagliho. Spieval na koncertných pódiách v Čechách, Rakúsku, Španielsku a Švédsku. Pedagogicky pôsobí na Konzervatóriu v Žiline a na ZUŠ J. Potočára v Čadci.

GUSTÁV BELÁČEK

Basbarytonista Gustav Beláček absolvoval Konzervatórium v Bratislave u Róberta Szücsa a VŠMU pod vedením Evy Blahovej, štúdium spevu si rozšíril na Mozartovej akadémii v Prahe u lleany Cotrubas, neskôr u Carla Bergonziho v Siene, u Helmutha Rillinga a Wolfganga Schöneho na Medzinárodnej akadémii v Stuttgarte. Je laureátom medzinárodných súťaží, získal 3. cenu v Siene a 1. cenu na súťaži A. Dvořáka. Je držiteľom Ceny nemeckého časopisu Opernwelt z roku 1993 v rámci Speváckej súťaže Belvedere a finalistom Medzinárodnej tribúny mladých interpretov/TIJI UNESCO v Ľubľane (1998). V roku 2008 prevzal v Miláne prestížnu cenu nadácie Gabardi za interpretáciu diel Mozarta a Rossiniho.

Gustáv Beláček debutoval v roku 1992 ako Leporello v Komornej opere v Prahe. Doma i v zahraničí naštudoval vyše 50 operných basových a basbarytónových úloh.

Účinkoval na mnohých operných scénach – Nagoja (Japonsko), Belo Horizonte (Brazilia), Graz, Klagenfurt, Karlsruhe, Grand Théâtre Ženeva, Kráľovská opera Brusel, Théâtre du Rhin Strassburg, Deutsche Oper am Rhein Düsseldorf, Semper Oper Drážďany, Královská Opera Kodaň, Teatro Massino Palermo, Teatro Maggio Musicale Fiorentino, Teatro Filarmonico Verona. Jeho Komtúr z Dona Giovanniho znel aj na Berkshire Opera Festival v USA. V Canadian Opera Company v Toronte sa predstavil viackrát ako Don Profondo v Rossiniho Ceste do Remeša, Pimen v Borisovi Godunovovi a bol označený ako hviezda večera v opere Talianka v Alžíri. V roku 2016 účinkoval ako Dr. Kolenatý v Mníchovskej štátnej opere, v Deutsche Oper Berlin a v rámci BBC Proms vystúpil opätovne v Royal Albert Hall s BBC orchestrom pod taktovkou Jiřího Bělohlávka. V roku 2022 zožal výrazný úspech vo Wels National Opera v Cardiffe ako Dr. Kolenatý v Janáčkovej Opere Věc Makropolus pod vedením Tomáša Hanusa.

Koncertne vystúpil s významnými orchestrami Drážďanská filharmónia, Orchestre National de France, Jersey Symphony, San Francisco Symphony, Rozhlasový orchester Štokholm, Londýnska filharmónia. Je stálym hosťom Slovenskej filharmónie, ŠKO Žilina a Symfonického orchestra Českého rozhlasu. K nesporným prednostiam Gustáva Beláčka patrí jeho interpretačný záujem o slovenskú vokálnu tvorbu. Podieľal sa na premiérach mnohých diel súčasných slovenských autorov doma i v zahraničí. Ako prvý slovenský interpret uviedol napr. Suchoňove Bačovské piesne a Tri piesne pre bas pri príležitosti skladateľovej storočnice v koncertnej sieni Invalidovne v Paríži.

Gustáv Beláček nahráva pre Bayerischer Rundfunk, BBC a mnohé ďalšie rozhlasové a televízne spoločnosti. Spolupracuje s vydavateľstvami Opus, Mezzo, Supraphon, BBC, Naxos, Delos. Nahrávka Dvořákovho Requiem, ktorú realizoval s New Jersey Orchestra pod vedením Zdeňka Mácala pre firmu Delos Label, bola ocenená v roku 2001 americkou cenou Grammy. Vo vydavateľstve Pavlík Records vydal dve profilové CD – Fantastickými krajinami piesne a Ave Maria. V Opere SND, kde v súčasnosti účinkuje ako stály hosť, bol interným sólistom 17 rokov.

S ŠKO Žilina aktívne spolupracuje na zaujímavých projektoch od roku 1997; s orchestrom vystúpil v Miláne, bol sólistom na slávnostnom koncerte k 45. výročiu ŠKO, na Festivale K. Szymanowského v Krakove a na abonentnom koncerte v Žiline v roku 2023 uviedol vo svetovej premiére dielo Egona Kráka Invocazioni urgenti.

ŠTÁTNY KOMORNÝ ORCHESTER ŽILINA

Štátny komorný orchester Žilina (ŠKO) v tomto roku oslavuje 50. výročie svojej existencie. Vznikol v roku 1974 ako jediný orchester „mozartovského typu“ na Slovensku a v krátkom čase sa vypracoval na renomovaný orchester v medzinárodnom meradle. Kvalita hráčov, z ktorých mnohí boli absolventmi Žilinského konzervatória a vysokých slovenských i českých hudobných škôl, skúsenosti, ako aj majstrovstvo prvého šéfdirigenta Eduarda Fischera umožnili rýchly umelecky rast orchestra. Jeho ďalšími šéfdirigentmi boli Jan Valta, Leoš Svárovský, Oliver Dohnányi a Simon Chalk. Od sezóny 2023/2024 je novým šéfdirigentom ŠKO mladý český dirigent František Macek.

V roku 1977 získal orchester medzinárodné uznanie, keď sa stal festivalovým orchestrom Salzburger Festspiele. Onedlho dostal pozvanie na Pražskú jar a nasledovali úspešné koncerty na mnohých medzinárodných festivaloch v Európe aj zámorí. Predstavil sa v takých významných koncertných sálach ako Musikverein a Konzerthaus vo Viedni, Rudolfinum v Prahe, Konzerthaus, Komická opera, Sála filharmónie a Dóm v Berlíne, Katedrála sv. Františka v Assisi, Veľká sála Petrohradskej filharmónie, Palác hudby v Barcelone, Concertgebouw v Amsterdame, Symphony Hall v Osake, Metropolitan Art Hall v Tokiu, Kráľovská opera v Bruseli, Gasteig v Mníchove, Invalidovňa a sála UNESCO v Paríži, Arena v Ženeve, Palacio de Deportes a Teatro Abadia v Madride, Pavilhao Atlantico v Lisabone, Teatro Amazonas v Manause, Glenn Gould Studio v Toronte, Národné centrum interpretačného umenia v Pekingu, Centrum umenia v Soule a ďalšie. V USA hral orchester vo veľkých metropolách ako New York, Cleveland, Chicago, Seattle a Portland.

Počas uplynulých päťdesiatich sezón orchester odohral spolu 3457 koncertov, z toho 1672 na svojom domovskom pódiu v Dome umenia Fatra v Žiline, 755 v iných slovenských mestách a 1030 koncertov na 310 koncertných turné v 37 krajinách sveta – takmer vo všetkých štátoch Európy, v Tunisku, Turecku, Arménsku, Južnej Kórei, štyrikrát v Japonsku, trikrát v Číne, dvakrát v USA aj v Kanade a ako prvý slovenský orchester na juhoamerickom kontinente v Brazílii. Ako prvý orchester reprezentoval Slovensko v slávnej Concertgebouw v Amsterdame a prvenstvo mal aj v pravidelnom každoročnom účinkovaní v Musikvereine vo Viedni.

V rokoch 1990 – 2012 spolu s Berlínskymi a Viedenskými filharmonikmi patril do konštelácie jediných troch orchestrov s pravidelnou každoročnou účasťou na jednom z prestížnych medzinárodných viedenských festivalov: Wiener Festwochen, Haydn-Tage alebo Frühling Festival vo Viedni. Je aj pravidelným hosťujúcim orchestrom na Bratislavských hudobných slávnostiach – účinkoval na nich spolu 39-krát.

Okrem spolupráce s množstvom významných sólistov a dirigentov z celého sveta z oblasti klasickej aj populárnej hudby uskutočnil ŠKO v rokoch 2011 – 2016 šesť koncertných turné s vokálnou skupinou II Divo vo veľkých európskych metropolách v 15 štátoch, kde si ich spolu vypočulo takmer 450 tisíc poslucháčov. Ako jediný slovenský orchester bol ŠKO v rokoch 2005 – 2019 zapojený do významného medzinárodného projektu európskych orchestrov ONE – Orchestra Network for Europe v rámci programu Európskej komisie Creative Europe. Od roku 2021 realizoval projekt podporený z Grantov EHP, Nórska, Švajčiarskeho príspevku a štátneho rozpočtu SR „Prelaďme na novú vlnu – obnova Domu umenia Fatra Žilina“, ktorý ukončil slávnostným koncertom 26. 10. 2023.

V aktuálnej 91. koncertnej sezóne 2024/2025 už uskutočnil orchester okrem koncertov na domácom pódiu a v slovenských mestách aj zahraničné vystúpenia v Cavatina Hall v Bielsku-Bialej (Medzinárodný festival Beskid Classics), v Arcibiskupskom paláci v Kroměříži a pripravuje aj program na turné vo Francúzsku.

SPEVÁCKY ZBOR LÚČNICA

Spevácky zbor Lúčnica je súčasťou Umeleckého súboru Lúčnica od jeho vzniku v roku 1948. Prezentuje sa vyspelou speváckou technikou, hlasovou kultúrou a charakteristickým zvukovým prejavom. Jeho výkony sú vysoko hodnotené odbornou kritikou a stretávajú sa s veľkým úspechom aj u širokého publika. Svoju umeleckú kariéru tu začínali i hviezdy operného neba – Edita Gruberová, Lucia Poppová, Ondrej Malachovský, Magdaléna Blahušiaková, Štefan Babjak, Ľubica Orgonášová, Marta Beňačková, Juraj Peter a mnohí ďalší, ktorí neskôr dosiahli veľké úspechy na svetových operných scénach. Zbor Lúčnice získal najvyššie ocenenia na medzinárodných speváckych súťažiach v mestách Llangollen, Arezzo, Middlesbrough, Montreux, Gorizia, La Valletta, Maribor, Tours, Oskarshamn, Bergen, Petrohrad, Assisi čI Kaunas.

Na medzinárodných zborových festivaloch i koncertných zájazdoch v Číne, USA, Južnej Kórei, Argentíne, Jordánsku, Izraeli, Venezuele, na Taiwane, v Mexiku, ako aj vo väčšine štátov celej Európy, kde vystúpil, sa stal doslova miláčikom publika. Bohatý repertoár lúčničiarov zahŕňa a cappella diela všetkých štýlových období od renesancie až po súčasnú slovenskú tvorbu. Zbor interpretuje skladby rôznych žánrov – sakrálne diela, svetskú tvorbu, zborové úpravy populárnych skladieb a gospelov, ale hlavný dôraz kladie na interpretáciu starších i nových skladieb inšpirovaných slovenskou ľudovou plesňou.

Okrem toho neustále rozširuje svoj repertoár o vokálno-inštrumentálne diela, pričom spolupracuje s významnými slovenskými a zahraničnými hudobnými telesami, dirigentmi a sólistami. Popri koncertnej činnosti pravidelne realizuje zvukové nahrávky pre viaceré hudobné vydavateľstvá a nahrávky filmovej hudby pre významné domáce i medzinárodné kinematografické produkcie.

Zbormajstrami speváckeho zboru boli v minulosti Štefan Klimo (1951 – 1983), Peter Hradil (1983 – 1996) a Marián Vach (1998 – 2003). Od roku 2003 je umeleckou vedúcou a dirigentkou speváckeho zboru Elena Matušová.