Beethoven / Bella / DvořákBeethoven / Bella / Dvořák

[ Andrej Šuba: ]
„Nie mimoriadny, ale veľmi poriadny orezávač bŕk, ktorého virtuozita sa týmto kusom zaiste vyčerpala, pero potrebuje opravu. Kedy konečne už zahodíte svoje okovy, tak kedy? Pekne to na mňa myslíte! Prekliaty je pre mňa život v tomto rakúskom barbarstve. Budem teraz chodiť k Labuti, pretože v iných hostincoch sa nemôžem vyhnúť dotieravostiam. Buďte taký zdravý ako Vám to i bezo mňa praje Váš priateľ Beethoven.

NB Najmimoriadnejšie Vás prosíme, aby nám Váš sluha obstaral niekoho na upratovanie, a to čo najskôr. Vy fašiangový lump!!!“

Podobných odkazov dostal Mikuláš Zmeškal od Ludwiga van Beethovena počas trvania ich priateľstva množstvo, vymenili si spolu okolo 160 lístkov a listov. A hoci skladateľ pri jednej príležitosti napísal, že Zmeškala nepovažuje za skutočného priateľa, ale za „užitočný nástroj, na ktorom hrá“, spoločná korešpondencia obsahuje vtipkova nie a slovné hračky, ktoré vypovedajú o ľudskej blízkosti. Mikuláš Zmeškal z Domanoviec a Leštín na Orave, pochádzal zo sliezskeho protestantského šľachtického rodu, ktorý sa v 16. storočí usadil na Slovensku. Bol vysoký dvorský úradník a talentovaný amatérsky violončelista patriaci k najstarším Beethovenovým priateľom vo Viedni, kam skladateľ prišiel z Bonnu v roku 1791. Muzikologička Anna Schirlbauer-Grossmannová, ktorá sa dlhodobo venuje osudom tejto zaujímavej osobnosti patriacej do dejín hudobnej kultúry na Slovensku uvádza, že sa narodil ako syn advokáta Gabriela Zmeškala a Kataríny Meerwaldtovej, pochádzajúcej z rodiny popredného uhorského učenca a lekára Karola Ota Moellera. Po smrti otca žil v Banskej Bystrici, rodisku svojej matky, kde začal so štúdiom hudby u Juraja Francisciho, syna tamojšieho organistu a skladateľa Jána Francisciho, ktorý vo svojej autobiografii zmieňuje stretnutie s Johannom Sebastia nom Bachom (!). V dnešnej Bratislave v 70. rokoch 18. storočia Zmeškal študoval na evanjelickom gymnáziu. Schirlbauer-Grossmannová uvádza, že v meste bol v kontakte s hudobníkmi z okruhu Antona Zimmermanna, kapelníka uhorského arcibiskupa Josepha Batthyányho i slávneho Josepha Haydna, ktorý Zmeškalovi v roku 1801 dedikoval viedenské vydanie kvartet op. 20 známych ako „Slnečné kvartetá“.

Po právnických skúškach v Pešti sa Zmeškal začiatkom 80. rokov 18. storočia usadil vo Viedni. V roku 1784 dostal miesto koncipistu v Kráľovskej uhorskej dvorskej kancelárii. Do penzie odchádzal v roku 1825 ako dvorský sekretár, teda vysoko postavený úradník, v rovnakom roku opúšťa zo zdravotných dôvodov aj funkciu vo viedenskej Gesellschaft der Musikfreunde (dnes Musikverein), pri zrode ktorej v roku 1812 stál. Táto inštitúcia vlastní rukopisy Zmeškalových kompozícií, okrem iných aj 15 sláčikových kvartet, ktoré na dobových nástrojoch nahrali členovia súboru Solamente naturali. Zmeškal venoval viedenskej Gesellschaft der Musikfreunde svoju knižnicu, ktorej súčasťou bol napríklad aj autograf Mozartovho Kvinteta pre klavír a dychové nástroje, KV 452. Fischhofov rukopis, obsahujúci dokumenty zamýšľané ako podklady k Beethovenovej biografii, uvádza v súvislosti so Zmeškalom nasledujúcu poznámku: „Vďaka vplyvu Z., ktorý bol virtuóznym violončelistom, ako aj vášnivým obdivovateľom umení a vied, sa Beethoven dostal do salónov baróna van Swietena, kniežaťa Lichnovského i pána Streichera, ktorí mali v budúcnosti veľký vplyv na jeho kariéru.“ Zmeškal, ktorý mal ako aristokrat i slobodomurár vo Viedni prístup k milovníkom a mecénom hudby z najvyšších kruhov a podieľal sa tiež na organizácii hudobných podujatí, bol pre Beethovena dôležitým kontaktom. Pomáhal mu tiež v praktických otázkach, ako to napokon dokladá aj úvodný citát. Nakoľko nebol len interpretom, ale sám komponoval (Schirlbauer-Grossmannová zmieňuje jeho štúdium u Mozarta a Albrechtsbergera), dokázal rozpoznať výnimočný talent u o jedenásť rokov mladšieho umelca, patril medzi subskribentov jeho Klavírnych trií op. 1. Beethoven mu ako prejav priateľstva venoval niekoľko menších skladieb (WoO 101, 205), kompozíciu pre violu a violončelo s vtipným názvom Duo pre dvoje obligátnych okuliarov, WoO 32 a jeden zo svojich výnimočných kvartetových opusov – Sláčikové kvarteto č. 11 f mol, op. 95 známe aj ako „Quartetto serioso“.

Rok 1810 nebol pre Beethovena zvlášť produktívny, čo okrem turbulentnej spoločenskej situácie (napoleonské vojny) do značnej miery súviselo so skladateľovým osobným životom. Theresa Malfattiová odmietla jeho ponuku na manželstvo, čo ho uvrhlo do ťažkej depresie. Angus Watson v sprievodcovi skladateľovou tvorbou uvádza, že Beethoven sa v Kvartete f mol musel „podrobiť svoj mu vnútornému ja“ a vyjadril svoje emócie mimoriadne osobným spôsobom, čo mohlo byť dôvodom, prečo nechcel, aby sa experimentálne pôsobiace dielo predvádzalo verejne. V liste britskému dirigentovi, Sirovi Georgovi Smartovi, ktorý propagoval jeho tvorbu v Anglicku, dokonca píše, že by sa skladba vôbec nemala predvádzať. Na koncerte tak dielo zaznelo až v máji roku 1814 a tlačou vyšlo o dva roky neskôr. Pred začatím práce na Kvartete f mol Beethoven oslávil v januári 1810 návrat svojho žiaka a patróna arcivojvodu Rudolfa do Viedne dokončením sonáty „Lebewohl“, po ktorej prišiel na rad Egmont–hudba ku Goetheho hre, ktorej témami sú láska a hrdinstvo stojace oproti tyranii a útlaku. Príbeh grófa Egmonta, oponenta vojvodu z Alby počas španielskej okupácie Nizozemska v 16. storočí, končí na rozdiel od opery Fidelio tragicky. Egmont bol flámskeho pôvodu, podobne ako Beethovenova rodina z otcovej strany a je možné, že skladateľ sa s jeho osudom identifikoval. Kvarteto i predohra k Egmontovi zdieľajú temnú, dramatickú tóninu f mol, ktorá je použitá aj v žalárenskej scéne Fidelia (pri podrobnej analýze možno nájsť aj tematické prepojenia medzi dielami). Kvarteto, ktoré už Adolf Bernhard Marx označil ako vzpierajúce sa očakávaniam, zaujme svojou nekonvenčnosťou, lakonickosťou hraničiacou s fragmentárnosťou, sarkastickosťou, ale tiež drámou, ktorá sa zdá byť osobnou. Theodor Helm v jednej z prvých analýz diela píše, že Beethoven sa v tomto kvartete vyjadruje s *„**schlagfertige Kürze des echten Dramatikers“*, teda s duchaplnosťou, ostrovtipom a jadrnosťou pravých dramatikov. Úvodné gestá diela viacerí komentátori označili ako „teatrálne“, podobne býva kóda 4. časti prirovnávaná k finále opery buffa. Americký muzikológ Joseph Kerman v monografii o Beethovenových sláčikových kvartetách v tejto súvislosti upozorňuje na áriu *Questo è il fin di chi fa* *mal* zo záveru 2. dejstva z Mozartovej opery *Don Giovanni*. Dielo obsahuje vzdialené modulácie a chromatiku, ktoré spolu s úspornosťou sadzby a fragmentárnosťou formy ukazujú, že Beethoven nastúpil na cestu, ktorá vedie k neskorým kvartetám.

Podobne ako v Egmontovi možno prvú časť kvarteta (Allegro con brio) chápať ako konfrontáciu útlaku a vnútornej sily a heroizmu. Chromatickosť vedľajšej témy označuje Gerald Abraham za „takmer franckovskú“. Po turbulentnom rozvedení a skrátenej repríze časť končí rovnako ako začína, unisonom. Nasledujúce Allegretto ma non troppo začína mysteriózne pôsobiacou introdukciou, klesajúcim radom tónov vo violončele. S neskorými dielami Beethovena spája Kvarteto f mol využitie kontrapunktu. Daniel Mason si všimol, že úvodná melódia 2. časti má potenciál stať sa protivetou k téme fugáta, použitým v tejto časti, nikdy sa však neobjavia spolu. Mason ponúka symbolické vysvetlenie odkazujúce na príbeh grófa Egmonta: on a jeho milá Clärchen sú oddelení v živote, no spojení v smrti. Dráma v prvej časti a krása i pokoj v druhej sú zmarené v nasledujúcom scherze, ktoré končí piu allegro a fortissimo. Allegro assai vivace ma serioso predstavuje návrat k dramatickosti prvej časti. Obsesívnosť bodkovaných rytmických figúr tu odkazu je na neskoršiu Beethovenovu hudbu, napríklad Vivace alla marcia z Klavírnej sonáty A dur, op. 101 alebo na Veľkú fúgu, čiastočne prítomné už v úvode diela. Zmienený Theodor Helm píše o finále skladby (Larghetto espressivo – Allegretto agitato – Allegro), že pri počúvaní tejto hudby sa nenachádzame v salóne, kde sa hrá komorná hudba, ale uprostred bojového poľa, kde hrdina po dosiahnutí víťazstva tragicky zahynie. No kódu diela možno súčasne definovať ako radosť z duchovného obrodenia. Joseph Kerman výstižne charakterizoval Kvarteto f mol ako dielo zahľadené do seba, no tiež ukazujúce cestu vpred a pohľad do partitúry môže skutočne navodiť pocit, že ide o jedno z „neskorých kvartet“ skomponovaných o dekádu neskôr. To, že táto zvláštna skladba nenapĺňa obvyklé očakávania komunikácie medzi tvorcom, interpretmi a publikom, vysvetľuje skladateľovu rezervovanosť voči verejnému uvádzaniu diela (Gustav Mahler ju evidentne nezdieľal, keď v roku 1911 urobil orchestrálny aranžmán), rovnako i dedikáciu, ktorá o vzťahu Mikuláša Zmeškala a Ludwiga van Beethovena možno vypovedá viac než nezáväzné vtipkovanie z ich korešpondencie.

Skladateľ Ján Levoslav Bella, náš najvýznamnejší pred staviteľ hudobného romantizmu, bol počas svojho dlhého života svedkom zásadných zmien estetických ide álov v umení. Bol súčasníkom Brahmsa, Čajkovského, ale tiež Brucknera, Liszta a Wagnera. Sledoval vzostup Richarda Straussa, ktorého diela v Sibini uvádzal. Ako skladateľ katolíckej cirkevnej hudby vychádzal z ideálov hnutia za obrodu cirkevnej hudby (cecilianizmu), ktoré obhajoval aj vo svojich textoch. Na cestu národnej hudby nastúpil variáciami na slovenské ľudové piesne Pri Prešporku na Dunaji, Letí, letí roj, zbormi na slovenské texty, ale tiež viacerými teoretickými úvahami. V komor nej tvorbe je Bella romantikom. Symfonická báseň Osud a ideál a opera Kováč Wieland už nesú, podobne ako jeho evanjelická sakrálna tvorba zo Sibine, pečať novoromantizmu. O kvalitách Bellovej tvorby, ktorú pôsobiac mimo centier hudobného života len ťažko presadzoval, svedčí, že na súťaži pražskej Jednoty pre komornú hudbu v roku 1876 získal za svoje Sláčikové kvinteto d mol (1868) 2. cenu hneď za Antonínom Dvořákom. Po návrate na Slovensko sa venoval komponovaniu diel na slovenské texty. Bella sa narodil v učiteľskej rodine v Liptovskom Mikuláši. Časť gymnaziálnych štúdií absolvoval v Levoči, neskôr vstúpil do teologického seminára v Banskej Bystrici.

Vďaka priazni pronárodne orientovaného katolíckeho biskupa Štefana Moysesa získal možnosť študovať na viedenskom Pázmáneu. Po návrate do Bystrice prijal kňazské svätenie a vyučoval hudbu v teologickom seminári. Prvé Bellove profesionálne pôsobisko Kremnica, kde ako mestský hudobný riaditeľ výrazne pozdvihol hudobný život, bolo skladateľovi v kňazskom rúchu čoskoro tesné. Pocit provinčnosti ešte umocnili štipendijné cesty do Nemecka a Čiech v rokoch 1871 a 1873. „Svoju úlohu v Kremnici som dávno splnil. Ďalšiu prácu a vzostup znemožňovali strašne obmedzené pomery. Moja umelecká činnosť by sa zastavila na mŕtvom bode,“ napísal po rokoch v Sibini (dnešné Rumunsko), ktorá sa od roku 1881 stala jeho druhým domovom. Bella konvertoval, oženil sa a v nemeckom evanjelickom prostredí úspešne pôsobil 40 rokov ako mestský hudobný riaditeľ. Komponoval svetské i cirkevné skladby, dirigoval opery i symfonické koncerty, vyučoval. Možnosť, aby zasiahol do vzniku národnej hudby tak, ako to urobili napríklad Smetana alebo Dvořák v Čechách nebola viac reálna. Tri roky po skončení 1. svetovej vojny sa Bella usadil u dcéry vo Viedni. Vďaka snahe českých a slovenských kultúrnych činiteľov sa v roku 1928 presťahoval do Bratislavy, kde dostal od štátu „nie práve splendídnu penziu a nie práve luxuriózny byt“ (G. Koričánsky). Osemdesiatpäťročný skladateľ sa po návrate na Slovensko tešil úcte a záujmu verejnosti, pre ktorú sa stal symbolom kultúrnej kontinuity.

Chronológia vzniku Sláčikového kvarteta č. 2 e mol v uhorskom štýle nie je doteraz uspokojivo vyriešená. Zakladateľ hudobnej vedy na Slovensku Dobroslav Orel kladie vznik kompozície do obdobia Bellovho pôsobe nia v Kremnici a ako prvý uvádza skladateľovu zmienku o tom, že dielo zamýšľalo naštudovať Hubayovo kvarteto, kvôli ochoreniu violončelistu Davida Poppera sa tak napokon nestalo. Staršia literatúra teda datovala vznik skladby do obdobia rokov 1869 – 1871, s čím ale nekorešponduje informácia o Hubayovom kvartete, ktorého činnosť spadá do neskoršieho obdobia. Až výskum Alexandry Schmidtovej upozornil na to, že pracovná verzia diela obsahuje vročenie 1896 a tento údaj možno považovať za predpokladanú dobu vzniku kvarteta. V takom prípade je podľa Vladimíra Godára možné, že Bella sa chcel s touto skladbou uchádzať o cenu v Kráľovskej miléniovej skladateľskej súťaži, v ktorej však napokon zvíťazil Ernö Dohnányi. „Uhorský štýl“, zmienený v názve kvarteta, odkazuje na populárny a efektný idióm, ktorý má pôvod v hre maďarských mestských, zväčša rómskych kapiel. Jeho štýlové znaky, ktoré môžu obsahovať aj prvky slovenského folklóru, zaujali i skladateľov vážnej hudby. Nachádzame ich v dielach Josepha Haydna, Ludwiga van Beethovena, Franza Schuberta, Carla Mariu von Webera, medzi najznámejšie príklady uplatnenia „uhorského štýlu“ patria nepochybne Uhorské rapsódie Franza Liszta či Brahmsove Uhorské tance. Medzi propagátorov tohto štýlu patril aj huslista Ede Reményi, ktorý zohral dôležitú úlohu v kariére Johannesa Brahmsa, ale tiež Jána Levoslava Bellu, ktorého v roku 1869 povzbudil v komponovaní. Použitie „uhorského štýlu“ získalo časom politické konotácie, ktoré poznačili recepciu tohto Bellovho diela. Pred jeho používaním skladateľa varoval už jeho pražský podporovateľ Ľudevít Procházka. Kritike sa nevyhol ani v prácach slovenských muzikológov v 20. storočí. Editor kritického vydania Sláčikového kvarteta e mol, skladateľ a muzikológ Vladimír Godár je však presvedčený, že „ak sa Bella vo svojej tvorbe viackrát obrátil k inšpirácii, ktorú mu poskytoval dobový uhorský štýl, siahol nielen k hudobnému idiómu, ktorý mu poskytoval širokú paletu hudobného výrazu, ale nadviazal aj na jeden z najaktuálnejších prvkov hudobného jazyka svojej súčasnosti.“ Godár píše, že dielo predstavuje osobitne koncipovanú variáciu cyklickej kvartetovej kompozície. Osobitný prínos skladby podľa neho predstavuje nielen folklórna inšpirácia, sfarbujúca idióm posledných dvoch častí (a zvlášť prezentná v 3. časti Intermezzo „alla zingara“), ale aj špecifické formové riešenia prítomné vo všetkých častiach diela. Považuje ho spolu s Kvartetom c mol a Sláčikovým kvintetom d mol za vrchol Bellovej komornej tvorby. Zmienku si za slúži nádherná pomalá časť diela (I), ktorú nestor modernej slovenskej muzikológie Jozef Kresánek považuje nielen za lyrický vrchol diela, ale radí ju k najkrajším kompozíciám, ktoré Bella vytvoril.

Prvé doložené uvedenie diela je na koncerte Ondříčkov ho kvarteta v roku 1927. V roku 1953 sa dielo stalo súčasťou programov Slovenského kvarteta, vo svojom repertoári ho malo aj Moyzesovo kvarteto, ktorého nahrávka pre label Marco Polo však vychádza zo staršej edície diela, ktorú pripravil skladateľ Vladimír Bokes. Do dejín recepcie Bellovej komornej hudby vstúpilo aj Zemlinského kvarteto, ktoré sa podieľalo na jej nahrávke pre Hudobné centrum.

Sláčikové kvarteto č. 12 F dur Americké, op. 96 vzniklo počas pobytu Antonína Dvořáka v Spillville v Spojených štátoch amerických. Skladateľ tam trávil letné prázdniny počas svojho pôsobenia vo funkcii riaditeľa konzervatória v New Yorku, kam prišiel v roku 1893 na pozvánku Jeannette Thurberovej, ktorá si vyberala medzi Sibeliom a Dvořákom. Štyri mesiace platenej dovolenky poskytli Dvořákovi dostatok času na komponovanie, okrem trojice kvartet (op. 96, 105, 106), v Amerike vzniká aj Sláčikové kvinteto d mol, op. 97, Violončelový koncert a Te Deum. Po mestskej hektike mohlo skladateľovi vidiecke prostredie v Iowe s potomkami českých emigrantov pripomínať domov, a to aj vďaka rodine, ktorá za ním v tom čase pricestovala. „Jsem na vagacích od 3. června zde v české vesnici Spillville a půjdu do New Yorku až v druhé polovici září. Děti šťastně z Evropy přijely a jsme šťastní. Zde se nám velice líbí a já chválabohu pracuji pilně a jsem zdráv a vesel,“ píše Dvořák v liste priateľovi. Nové kvarteto s prívlastkom „Americké“ vznikalo v tejto atmosfére mimoriadne rýchlo, skice skladateľ dokončil za neuveriteľných 72 hodín, kompletné dielo bolo hotové za dvanásť dní. Na partitúre sa nachádza poznámka: „Zaplať pán Bůh. Jsem spokojen. Šlo to rychle!“ Premiéra diela zaznela v roku 1894 v interpretácii Kneiselovho kvarteta v Bostone. Skladba sa stretla s takým úspechom, že kvarteto ju v tom istom roku uviedlo ešte 50-krát. Miesto vzniku malo, podobne ako v prípade Novosvetskej symfónie, vplyv na hudbu, ktorá obsahuje štýlové znaky prítomné v hudobnej kultúre pôvodných obyvateľov Ameriky i Afroameričanov. Neprepočuteľné sú ostinata a synkopy i pentatonický charakter tematického materiálu. Otázka, nakoľko je kvarteto „americké“ a nakoľko „české“ ostáva predme tom muzikologických diskusií, no postreh muzikológa Harmuta Schicka, že skladateľ sa v tomto diele vzdialil viac tradícii európskej komornej hudby než Schönberg, je prehnaná. Sám Dvořák sa vyjadril, že „novou symfonii, pak Smyčcový kvartet F dur a kvintet zde ve Spillville složené nikdy bych tak nenapsal, kdybych byl Ameriku neuviděl!“ Dielo sa od iných Dvořákových komorných skladieb (od predchádzajúcej kvartetovej kompozície ho delí 12 rokov) líši tým, že nestavia do popredia tematickú prácu, polyfóniu či rovnocennosť hlasov, dôraz je kladený na harmóniu a melodickosť. Toto vedomé zrieknutie sa „sofistikovanosti“, spájanej so sláčikovým kvartetom, bolo príležitostne predmetom kritiky, no mimoriadna popularita diela v pastorálnej tónine F dur dala napokon za pravdu Dvořákovi, ktorý napísal: „Když jsem to kvarteto v roce 1893 v české osadě Spillville psal, chtěl jsem jednou napsat něco hodně melodiózního a jednoduchého a pořád jsem měl tatíčka Haydna před očima, a proto to tak jednoduše dopadlo. A je tak dobře.“

ZEMLINSKY QUARTET

Už od svojho založenia v roku 1994 nadväzuje na bohatú tradíciu českej kvartetovej školy. Kvarteto vyhralo Medzinárodnú súťaž sláčikových kvartet v Bordeaux (2010), zároveň je laureátom Pražskej jari a medzinárodných súťaží sláčikových kvartet v kanadskom Banffu a v Londýne, kde získalo i Cenu publika. Kvarteto vyhralo aj na ďalších súťažiach ako Beethovenov Hradec, New Talent Bratislava či súťaž Nadácie B. Martinů. Už v roku 2005 súbor získal Cenu Českého spolku pre komornú hudbu a v roku 2009 aj cenu Nadácie Alexandra Zemlinského vo Viedni. V rámci turné kvarteto vystúpilo už na štyroch kontinentoch. Jeho repertoár zahŕňa viac než 200 diel popredných českých i svetových skladateľov. Po úspechu prvých dvoch CD s českou hudbou podpísalo Zemlinské ho kvarteto exkluzívny nahrávací kontrakt s francúzskou firmou Praga Digitals. Pre ňu vytvorili už sedemnásť titulov vrátane nahrávky kompletných sláčikových kvartet A. Dvořáka. Sada štyroch CD s Dvořákovou ranou kvartetovou tvorbou získala prestížne francúzske ocenenie „Diapason d’Or“. Súbor tiež vytvoril množstvo nahrávok pre Český rozhlas.

Behom štúdií na pražskom konzervatóriu a na AMU v Prahe súbor pedagogicky viedli členovia renomovaných českých komorných telies (Talichovho, Kocianovho i Pražákovho kvarteta), neskôr súbor študoval u legendárneho pedagóga Waltera Levina (primárius LaSalle Quartet). Počas rokov 2006 – 2011 členovia Zemlinského kvarteta pôsobili ako asistenti na Musikakademie Basel (Švajčiarsko), pedagogicky i organizačne sa podieľali na Medzinárodnej hudobnej akadémii v Plzni (2005 – 2010). V rámci svojich turné vedú majstrovské kurzy pre študentov všetkých vekových kategórií. F. Souček a P. Holman sú profesormi na Pražskom konzervatóriu.