Boccherini / Mozart / Telemann / MíčaBoccherini / Mozart / Telemann / Míča

[ Autor textu: Mária Gavalová ]

Symfónia č. 6 d mol La Casa del diavolo, G 506 patrí medzi zbierku symfónií, ktoré violončelový virtuóz a skladateľ 18. storočia Luigi Boccherini venoval „jeho Jasnosti Louisovi, dieťaťu Španielska“. Mladý Talian sa po krátkom pobyte vo Viedni a v Paríži usadil v Madride a stal sa skladateľom a kapelníkom infanta, mladšieho brata kráľa Karola III. Ten však raz vyjadril nespokojnosť s jednou časťou jeho nového tria. Namiesto prekomponovania Boccherini dodal do skladby len opakovacie znamienko, čo sa nestretlo s pochopením panovníka. Výsledkom bolo okamžité prepustenie, skladateľ sa utiahol do neďalekých hôr Sierra de Gredos v sprievode princa Dona Louisa. Skomponoval tu aj symfóniu, ktorej poetika sa priamo odvoláva na myšlienkový prúd Sturm und Drang, ktorý ovládal Európu. Molová tónina zasadená do nepravidelných, synkopických rytmických riešení, melódie vyznačujúce sa napätými skokmi, harmónie plné vnútorných tenzií, prudkej dynamiky s častými nečakanými akcentami či moduláciami. 

Okrem výdobytkov hnutia Sturm und Drang bol dôležitým východiskom pri komponovaní aj balet Don Juan Christopha Willibalda Glucka. Prvá časť začína pomalou introdukciou. Napätie je dosiahnuté krokovitou stúpajúcou témou. Následné rýchlejšie Allegro assai je zinštrumentované Presto z jeho Husľovej sonáty D dur. Subtílne Andantino com molto je zverené len sláčikom. Je kontrastným mostom medzi brilantnou prvou a záverečnou dramatickou treťou časťou. Aj tá prekvapivo a nečakane začína pomalým tempom, takmer úplným zopakovaním materiálu introdukcie. Ústi do nových tematických kontextov Allegra con molta, ktoré je v partitúre označené ako „Ciaccona reprezentujúca peklo podľa vzoru pána Glucka v jeho Donovi Juanovi“. V skutočnosti však ide o takmer identické spracovanie témy baletu do formy ciaccony, kontrapunktickej formy variácií. Mimoriadne efektné spracovanie oslovilo aj samotného Glucka, ten ju zakomponoval do druhého dejstva svojej opery Orfeus a Euridika. 

Ako bolo možné, že taliansky violončelový virtuóz, slúžiaci donedávna na španielskom kráľovskom dvore poznal tento nemecký svetonázor? Nové estetické prúdy nevznikajú zo dňa na deň. Pomaly sa kreujú, zdokonaľujú, zadefinujú a až tak sa naplno prejavia. Zrejme už v období, kedy mladý Boccherini koncertoval so svojím otcom v „mekke“ umenia vo Viedni, započul náznaky vypätejšieho výrazu v Gluckových scénických dielach. Ďalší spôsob presiaknutia myšlienok tohto revolučného hnutia plynul z Boccheriniho kultivovaného rodinného zázemia. Jeho brat bol tanečníkom vo viacerých kultúrnych centrách Európy a neskôr básnikom a autorom libriet opier popredných skladateľov tej doby. Aj jeho sestry boli profesionálne tanečníčky a pôsobili vo Viedni, dokonca mladšia Mária Ester bola populárnou sólistkou a spolupracovala so samotným Gluckom. 

Tézy šíriace sa z prostredia nemeckej literárnej society kládli dôraz na iracionálnosť, subjektívnosť, individualitu, emocionálnosť či dokonca na desivosť a ohromenie. Ide o akúsi výnimku potvrdzujúcu pravidlo, keďže značne rozsiahla tvorba Luigiho Boccheriniho bola v intenciách pôvabného galantného štýlu. Plynulo nadviazal na tvorbu Josepha Haydna, zdokonalil jeho nastolený model sláčikového kvarteta tým, že emancipoval violončelový part voči dominantnejším husliam. Tým prispel k postupnej, úplnej vyrovnanosti všetkých štyroch zúčastnených nástrojov. Ako prvý prišiel s podobou sláčikového kvinteta pre dvoje huslí, violu a dve violončelá. Jeho skladateľský záujem o najkomplexnejší nástroj sláčikovej rodiny bol podporený jeho primárnym interpretačným talentom. Virtuózne zvládanie nástroja si osvojil relatívne paradoxným spôsobom. Často zastupoval chorých hráčov z radov huslistov, ich party dokázal bez problémov hrať na violončele. Popri vyťažujúcich koncertných turné neúnavne písal a po ukončení interpretačnej kariéry venoval celú svoju umeleckú pozornosť práve kompozícii. 

Trúbka, na rozdiel od violončela, bola v období 18. storočia mimoriadne obľúbeným nástrojom, najmä pre svoju zvukovú rozpínavosť. Dokázala zaplniť priestranné chrámy a koncertné sály. Zároveň mala pompézny a noblesný charakter, čo len umocňovalo „okázalú“ barokovú estetiku. V kontexte tej doby nemožno hovoriť o trúbke v našom modernom ponímaní, ale o jej dobovom predchodcovi o „clarine“. Práve druhá polovica 18. storočia bola vrcholom, no zároveň aj úpadkom tohto barokového inštrumentu. Čoraz väčšia túžba po virtuozite a zvládnutí aj rôznych ďalších chromatizmov doviedla viedenského trubkára Antona Weidingera k prepísaniu koncertu jeho priateľa Josepha Haydna pre svoju novú klapkovú trúbku. Aj Leopold Mozart v konečnom dôsledku napísal svoj Koncert pre trúbku a orchester in D pôvodne pre clarinu. Traduje sa historka, že Leopold sám pri komponovaní skúšal technickú náročnosť clarinových partov, čím vyľakal svojho šesťročného, vtedy už slávneho syna. Meno Mozart rezonovalo hudobnou obcou 18. storočia ešte pred narodením Wolfganga Amadea. Leopold bol vychýreným husľovým pedagógom o čom svedčí aj jeho slávny traktát Versuch einer gründlichen Violinschule z roku 1756. Dodnes ide o jeden z nosných zdrojov povedomia o vtedajšej interpretačnej praxi. Okrem toho pôsobil na dvore salzburského arcibiskupa ako hudobník a skladateľ. Žiaľ viacero jeho opusov sa nezachovalo alebo stratilo. Kvôli tomu je možné podložiť jeho kompozičnú činnosť len vybraným počtom diel. Patrí medzi nich i Koncert pre trúbku a orchester in D, dokončený v apríli 1762, tesne pred koncertnou návštevou Viedne. Úspech pred miestnou smotánkou a samotnými habsburgovcami ho podnietil k zorganizovaniu „veľkolepejšieho“ trojročného turné aj po vzdialenejších kultúrnych centrách Európy. Aktívne koncertovanie a následné plné nasadenie pri vzdelávaní a presadzovaní svojho syna mu znemožňovali plne sa ponoriť do vlastných skladateľských ambícií. Naplno však sledoval dianie v umeleckej obci, dobre poznal hudbu popredných dobových skladateľov. Leopold bol nadšeným zberateľom koncertov svojho viedenského súčasníka Georga Christopha Wagenseila. Predpokladá sa, že jeden z nich slúžil ako inšpirácia pre skomponovanie vlastného sólového koncertu pre trúbku. Inštrumentácia je na dobové pomery značne tradičná, sláčikové nástroje dopĺňa dvojica lesných rohov a čembalo. Zaužívanej praxi sa však vymyká atypický dvojčasťový pôdorys. Úvodné pomalšie Largo začína sebavedomím vstupom celého orchestra s ornamentálnou, stúpajúcou témou. Tá následne zaznieva aj v sólovom parte a počas celého priebehu je variovaná, pripomína tým formu barokového ritornelu. Podobne je riešená aj druhá, rýchlejšia časť Allegro moderato, kde orchester prezentuje taktiež stúpajúcu tému. Následne ju preberá sólista s obohatením o jej nové vyústenia. Ide o akýsi náčrt vtedy ešte len kryštalizujúcej sa sonátovej formy. V úvode je jasne formulovaný tematický materiál, ktorý je obohacovaný a variovaný, čím je naznačený akýsi prototyp dnešného rozvedenia. Po krátkej kadencii sólistu sa priebeh navracia k pôvodnému zneniu expozície, čo je vlastnou reprízou. 

Akýmsi mostom medzi pompéznym barokom a klasicizmom bol podobne ako Leopold Mozart aj krstný otec Bachovho syna Carla Philippa Emanuela, tvorivý Georg Philipp Telemann. Na rozdiel od mladého Mozarta, ktorého otec intenzívne podporoval, sa Telemann stal skladateľom navzdory prianiam svojej rodiny. Prvé hodiny hudby dostával od organistu v kostole v rodnom Magdeburgu. Nadšený mladík tajne komponoval a zároveň študoval. Šťastie na pedagógov mal aj na svojej študentskej ceste, na rozdiel od jeho rodiny ho v hudobnej dráhe aktívne podporovali. Počas gymnaziálnych štúdií rozvíjal svoj talent pod dohľadom vedenia školy, dokonca samotného riaditeľa. Po absolvovaní začal študovať právo na Lipskej Univerzite, ktoré ale zanechal práve kvôli rozvíjajúcej sa plodnej kariére.

Aj napriek tomu, že bol prevažne samoukom, zastával významné posty v Lipsku, Sorau, Eisenachu či Frankfurte, kde mu tlačou začali vychádzať prvé skladby. Horlivo komponoval najmä komornú hudbu, okrem iného aj 6 sonát pre sólové husle, dnes známe ako Frankfurtské sonáty. Jeho kroky následne viedli do atraktívnejšieho Hamburgu. Ambiciózny skladateľ sa stal kantorom Johanneum Lateinschule a hudobným riaditeľom piatich najväčších kostolov. Avšak cirkevným hodnostárom mesta sa nepozdávali Telemanove bohaté aktivity na poli svetskej hudby. Vnímali to ako možné rozptýlenie pre samotného skladateľa, ale aj ako možné pohoršenie obyvateľov. Neústupčivý Telemann si začal hľadať nové miesto. Keď zomrel Johann Kuhnau a Lipsko hľadalo nového kantora, uchádzal sa o toto miesto a napokon bol prijatý. Kvôli navýšeniu platu hamburskými úradníkmi a zníženiu požiadaviek zo strany cirkevných hodnostárov sa napokon do univerzitného mesta neodsťahoval. Miesto v Lipsku odmietol aj ďalší kandidát Christoph Graupner, a tak sa kantorom napokon stal Johann Sebastian Bach. Po zakotvení vHamburgu uskutočnil niekoľko ciest naprieč Európou. Vo Francúzsku ho očarila opera Jeana-Philippa Rameaua Castor et Pollux. Popri nemeckom a talianskom začlenil Telemann do svojej poetiky i francúzsky štýl. Práve prelínanie všetkých troch najvýraznejších štýlov vtedajšej Európy, okorenené o populárnu poľskú spevnosť, zdobia jeho vrcholné hamburské obdobie. Vyzretý rukopis reprezentujú Lukášove pašie. So svojimi približne tritisíc kompozíciami, z ktorých sa približne polovica nezachovala, patrí Telemann medzi najplodnejších skladateľov klasickej hudby. Jeho záber bol naozaj široký a často dostával rozmanité objednávky z viacerých kútov starého kontinentu. Aj keď Telemann napísal Sonatu de concert pre trúbku a orchester in D, TWV 41:DA3 v koncertantnom princípe založenom na vzájomnom opozitnom postavení sólistu a orchestra, svojím znením a včlenením partu trúbky do kontinuálneho priebehu pripomína skôr sláčikovú suitu s obligátnou trúbkou. Práve trúbka otvára celý priebeh diania brisknou fanfárou úvodnej majestátnej časti Moderato e grazioso. Druhá časť Largo je intímnym, nostalgickým, akoby krehkým airom ústiacim do záverečného slávnostného Vivace. 

Galantný štýl, ktorý bol akýmsi mostom medzi pompéznym barokom a ladným klasicizmom si postupne v priebehu prvej polovice 18. storočia zvolilo viacero skladateľov za svoj autorský rukopis a obohatili ho o vlastné osobité nuansy. V priebehu druhej polovice 18. Storočia bol už štandardom koncertných produkcií každého väčšieho i menšieho kultúrneho centra. Bol to estetický trend, ktorý vyžadovali cirkevní hodnostári i šľachtici. Vtedajší kráľovský dvor vo Viedni predstavoval epicentrum kultúrneho a vzdelanostného života. 

František Adam Míča opustil rodné Jaroměřice už v útlom detstve, keď jeho otca povolali na kráľovský dvor do Viedne. Vyštudoval právo a po vzore svojho otca sa stal kráľovským a cisárskym úradníkom. Neoddeliteľnou súčasťou všeobecného, ako i vyššieho vzdelania bola v tých časoch hudba, v ktorej František Adam vynikal a prejavoval veľké nadanie. V konečnom dôsledku pochádzal z muzikantského rodu, jeho dedo Mikuláš bol organistom v rodných Jaroměřicích. Jeho strýko František Václav, plodný skladateľ píšuci v dobových konvenciách galantného štýlu, bol komorníkom a hudobníkom v kapele grófa Jana Adama Questenberka. Aj ďalší jeho rodinní príslušníci pôsobili ako výkonní umelci v dvorných kapelách naprieč mestami a sídlami. Samotný František Adam sa však hudbe nikdy nevenoval profesionálne. Vo svojej skladateľskej činnosti však nadviazal na výdobytky galantnosti a obohatil ich o vlastný radostný optimizmus v duchu bezprostrednej ľahkosti. Nečudo, že jeho poetika zaujala Wolfganga Amadea Mozarta, s ktorým ho neskôr spájalo blízke priateľstvo. 

Nad autorstvom Sinfonie in D dodnes visí niekoľko otáznikov. Našla sa v 40. rokoch minulého storočia na chóre farského kostola v Pelhřimově. Na partitúre stálo len „Sinfonia in D…Del Signore Mitcha“. Vydavateľ preto v roku 1946 pripísal autorstvo Františkovi Václavovi. Štýlová analýza tejto kompozície však poukazuje skôr na nezlučiteľnosť doby a poetiky tohto komponistu. Je oveľa pravdepodobnejšie, že vznikla o niekoľko desiatok rokov neskôr, zrejme v 70. rokoch 18. storočia z pera Františka Adama Míču. Vyspelá forma skladby, koncertantný pôdorys a oveľa zreteľnejšie vykryštalizovaná sonátová forma prvej časti odkazujú už na presakovanie výdobytkov manheimskej školy na čele s Jánom Václavom Stamicom.

Mária Gavalová

STANISLAV MASARYK

pochádza z hudobníckej rodiny, na trúbke hrá od deviatich rokov. Ako trinásťročný začal navštevovať Konzervatórium v Bratislave (M. Janoš), v štúdiu pokračoval na VŠMU (R. Suchan). Na Súťaži študentov slovenských konzervatórií v hre na trúbke sa umiestnil na 2. mieste (2009) i 1. mieste (2012). V roku 2015 získal „Yamaha Scholarship Award“. Na medzinárodnej súťaži „Žestě Brno“ získal v roku 2017 titul Absolútneho víťaza a 1. cenu. V roku 2022 získal cenu Ľudovíta Rajtera, ktorú udeľuje Hudobné centrum. V roku 2023 mu vyšlo debutové CD „Postcards“. Roky bol členom orchestra Bratislava Hot Serenaders (2009–2020) s kapelníkom a trubkárom Jurajom Bartošom. Zastával pozíciu trubkára v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu (2012–2015), s malými prestávkami bol prvým trubkárom v orchestri opery Slovenského národného divadla (2012–2019). Pôsobil aj ako prvý trubkár v orchestri Národného divadla Praha (2017/2018), v tom čase tiež nadviazal pravidelnú spoluprácu s Českou filharmóniou, ktorej členom sa stal v septembri 2020. Zastáva tu pozíciu prvého trubkára. S orchestrom tiež vystúpil ako sólista pod vedením hlavného hosťujúceho dirigenta Tomáša Netopila a šéfdirigenta Semjona Byčkova. Na základe spolupráce Českej filharmónie a Royal Academy of Music viedol v rokoch 2022 a 2023 interpretačné kurzy v Londýne.

Ako sólista pravidelne vystupuje s orchestrom Slovenská filharmónia, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu (kde taktiež realizoval viaceré nahrávky a absolvoval zahraničné turné), Slovenským komorným orchestrom, Štátnou filharmóniou Košice, Cappellou Istropolitanou, Štátnym komorným orchestrom Žilina, s komorným a symfonickým orchestrom VŠMU a so Slovenským mládežníckym orchestrom. Príležitostne spolupracuje s hot-jazzovým orchestrom Fats Jazz Band.

EWALD DANEL

študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u K. Österreichera, kurz zborového dirigovania u J. Wierszyłowského a doktorandské štúdium u B. Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. Od roku 1985 je koncertným majstrom Slovenskej filharmónie a od roku 2001 umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra.

Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od r. 1986, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (viola), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval vznik koncertov Hommage a Bohdal Warchal, koncerty v chrámoch, koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, vznik nových skladieb a mnohé mimoriadne projekty. Významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít je cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby.

SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER

vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista B. Warchal (1930 – 2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Od roku 2001 vedie orchester huslista E. Danel. Pre slovenské publikum objavil mnohé na Slovensku neuvedené diela svetových autorov, zároveň od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat skladieb slovenských skladateľov.

Mimoriadnymi koncertmi si orchester pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne organizovaným slávnostným koncertom Hommage a Bohdal Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa. V rámci koncertného cyklu Hudba v chrámoch dlhodobou umeleckou spoluprácou podporuje prácu profesionálnych a neprofesionálnych speváckych zborov. Z ďalšej pozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Katedrále sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.

V sezóne 2023/2024 sa orchester predstaví na podujatí Svatováclavsky hudební festival v Českej republike. Vystúpi tiež vo viacerých slovenských mestách, kde obohatí miestne hudobné podujatia v období jesene i jari. V rámci abonentného cyklu SKO po boku orchestra vystúpia poprední sólisti ako čembalistka J. Izsák, huslista D. Karvay, violončelista Ľ. Kanta, kontrabasista R. Patkoló, trubkári J. Bartoš a S. Masaryk či saxofonista L. Fančovič.