Johann Sebastian Bach – Brandenburské koncertyJohann Sebastian Bach – The Brandenburg Concertos

[ Andrej Šuba: ]
Six Concerts avec plusieurs instruments

„Keďže som mal pred niekoľkými rokmi šťastie, že si ma Vaša kráľovská výsosí želala vypočuť, a všimol som si, že Vaša jasnosť našla zaľúbenie v nepatrnom talente, ktoré mi nebesá v hudbe nadelili, pričom pri odchode ma Vaša jasnosť poctila žiadosťou o zaslanie niekoľkých skladieb, v súlade s príkazom Vašej jasnosti som si skromne dovolil splniť povinnosť voči Vašej kráľovskej výsosti týmito koncertmi pre niekoľko nástrojov. Ponížene žiadam Vašu jasnosť, aby skladby nesúdila príliš prísne podľa svojho citlivého hudobného vkusu, ktorý je všetkým známy, ale aby ich prijala ako prejav hlbokého rešpektu a úctivej poslušnosti.“

J. S. Bach (z dedikácie Brandenburských koncertov) „Když jednou prošla pouští zapomnění, Bachova hudba, zdá se mi, bude mít vždycky polozahalenou tvář,“ píše Milan Kundera vo svojej knihe esejí O hudbě a románu (Atlantis, 2014). Túto vetu možno vztiahnuť na recepciu Bachovej tvorby ako celku, ale rovnako aj na osudy jednotlivých diel. Medzi ne patria i koncerty, ktoré na svoje objavenie čakali až do polovice 19. storočia, pričom stále o nich zďaleka nevieme všetko. Nejde pritom len o historický či filozoficko-estetický kontext vzniku diel (ide o hudbu „jasavého optimizmu“, „vrchol dvorskej zábavy“, ako píše Bukofzer, alebo o alegóriu ukrývajúcu niečo viac?), ale tiež o čisto praktické otázky spojené s interpretáciou tejto hudby. Sú Brandenburské koncerty vo svojej podstate komorné alebo orchestrálne skladby? Aké nástroje mal Johann Sebastian Bach na mysli, keď v partitúre štvrtého koncertu predpisuje „flauti d’echo“? Ako sa zmení zvuková podoba koncertov pri použití francúzskeho ladenia (a1 = 392 Hz), ktoré by zodpovedalo dychovým nástrojom používaným v časti Nemecka, kde Bach v čase vzniku diel pôsobil? Čo sa stráca, keď táto hudba neznie v kontextuálnej interpretácii na dobových nástrojoch?

Od prvej kompletnej nahrávky Brandenburských koncertov z roku 1932 Alfredom Cortotom a parížskym Orchestre de l’École Normale de Musique (z ďalších dostupných historických zvukových záznamov možno spomenúť Adolfa Buscha s Adolf Busch Chamber Players z rokov 1935 – 1936 a Casalsove nahrávky z 50. rokov 20. storočia) sa Bachovými koncertmi zaoberajú generácie hudobníkov – na Slovensku pri ich popularizácii zohral dôležitú úlohu Slovenský komorný orchester pod vedením legendárneho Bohdana Warchala (Opus, 1978). Najľahšou odpoveďou na otázku, prečo Brandenburské koncerty neprestávajú ani po stáročiach fascinovať, je poučka, že veľké diela dokážeme spoznať (aj) podľa toho, že sa nevzpierajú novým interpretáciám, naopak, vyžadujú si ich. Osobnejšie a poetickejšie zdôvodnenie významu Bachovej hudby, ktoré je síce pôvodne zamyslením na tému „Bachovo prelúdium a fúga“, no pokojne ho možno vztiahnuť aj na koncerty, je kratučká esej nemeckého muzikológa Hansa Heinricha Eggebrechta (1919 – 1999), nachádzajúca sa v českom preklade výberu z jeho textov Hudba a krásno: „Tím, že sledujeme hru, stáváme se spoluhráči, a spoluúčastí na hře se stáváme a jsme sebou samými. Neboť všechno, co je hudba a co při poslechu hudby dospívá k našemu cítění, jsme my samy. Naše smysly jsou připraveny na smyslové dojmy a touží po nich. Radost ze hry patří k našemu bytí odjakživa.“ Dvadsiateho apríla roku 1849 si správca Hudobnej zbierky Kráľovskej knižnice v Berlíne Siegfried Wilhelm Dehn (1799 – 1858) poznačil: „Pri zostavovaní katalógu Bachových diel, ktoré sa zachovali v Berlíne, som narazil na niektoré doteraz úplne neznáme, no nepochybne veľmi významné skladby (nepoznajú ich ani Carl Philipp Emanuel, Wilhelm Friedemann, ba dokonca ani pedantný Forkel) – vrátane 6 concerti grossi venovaných markgrófovi Christianovi Ludwigovi z Brandenburgu.“ Od čias monumentálnej dvojzväzkovej biografie Johann Sebastian Bach (Breitkopf & Härtel, 1873, 1880) Philippa Spittu (1841 – 1894) sa tieto diela stali známe ako Brandenburské koncerty. Na titulnom liste Bachovej kaligrafickej partitúry však stojí napísané Six Concerts avec plusieur instruments, teda „Šesť koncertov pre viaceré nástroje“. Skladateľova dedikácia skladieb je datovaná v Köthene 24. 3. 1721. V súvislosti s francúzštinou, ktorú Bach používa, upozorňuje autor Bachovej biografie Peter Williams na rozdiely medzi slovami „concertos“ a „concerts“ – to druhé označuje francúzske skladby pre zmiešané nástrojové obsadenie. Hoci presná chronológia diel nie je známa, Brandenburské koncerty sú určite skoršieho dáta než ich dedikácia. V dobe ich vzniku Bach pôsobil ako kapelník na dvore kniežaťa Leopolda Anhaltsko-Köthenského, no už dlhšiu dobu uvažoval o zmene svojho pôsobiska. Hudbymilovný panovník politicky neveľmi významného, no istý čas veľmi živého kozmopolitného kultúrneho centra postupne obmedzil financovanie hudby v prospech výdavkov na obranu. Navyše okrem doby nebola hudbe zvlášť naklonená ani Leopoldova manželka, princezná Frederika, ktorú Bach v liste priateľovi Georgovi Erdmannovi (1730) nelichotivo označil slovom „amusa“. Kde presne došlo k stretnutiu Bacha s markgrófom z Brandenburgu, ostáva stále predmetom muzikologických diskusií. Mohlo sa tak stať počas pobytov kniežaťa Leopolda a jeho hudobníkov v kúpeľoch v Karlových Varoch (Carlsbad) v rokoch 1718 a 1720. Pravdepodobnejšie je však, že to bolo v roku 1719, kedy Bach cestoval do Berlína, kde markgróf sídlil, aby vyzdvihol nové dvojmanuálové čembalo od Michaela Mietkeho. V šestici Brandenburských koncertov skladateľ daroval potenciálnemu zamestnávateľovi impozantný katalóg svojej kompozičnej virtuozity. Ako Christian Ludwig s odstupom dvoch či dokonca troch rokov prijal tento Bachov „prejav hlbokého rešpektu,“ nevieme. Pramene mlčia, čo býva niekedy vysvetľované aj ako odmietnutie, Bach sa v každom prípade pobral z Köthenu do Lipska, kde sa stal mestským hudobným riaditeľom. Faktom je, že markgrófovi hudobníci sa počtom, no ani kvalitou nemohli porovnávať s köthenským orchestrom a jeho ôsmimi vynikajúcimi sólistami (CammerMusici), čo elektorov syn, samozrejme, nemohol priznať. Rukopis, ktorý nenesie známky používania, sa preto pravdepodobne založil do knižnice a čakal na svoje objavenie takmer 130 rokov. No hoci Johann Sebastian Bach hudbu z niektorých koncertov opätovne použil v lipských kantátach, prekvapuje mlčanie jeho najbližších, najmä syna Carla Philippa Emanuela, ktorý svoj vynikajúci prehľad o otcovom diele dokladá napríklad v jeho nekrológu. Moderná hudobná historiografia identifikovala význam Brandenburských koncertov veľmi rýchlo. Napríklad známy lekár, organista a držiteľ Nobelovej ceny Albert Schweitzer (1875 – 1965) vo vplyvnej bachovskej monografii (francúzsky 1905, nemecky 1908, od roku 2017 dostupnej aj v českom preklade) napísal, že ide o „najčistejší prejav Bachovho polyfonického štýlu“, ktorý nemohol dosiahnuť na organe ani na klavíri, pretože „iba orchester mu dovoľuje absolútnu slobodu“. Manfred Bukofzer v klasickej práci o hudbe v období baroka (1947) sumarizuje význam skladieb nasledovne: „Vďaka majstrovsky vybudovaným témam, farbistému, no masívnemu kontrapunktu a rytmickej rozmanitosti možno Brandenburské koncerty považovať za najstrhujúcejšie a najumeleckejšie concerti grossi baroka.“ Z novších prác treba spomenúť renomovaného bachovského špecialistu Christopha Wolffa (2000), ktorý pripomína, že koncerty sú jedinými dielami z daného obdobia, ktorých kontrapunktické majstrovstvo sa blíži Temperovanému klavíru. Zo štýlového a formového hľadiska Brandenburské koncerty predstavujú akýsi prienik medzi starším concertom grossom, sólovým koncertom a v Nemecku obľúbeným ansámblovým koncertom. Nemecký muzikológ Roman Hinke v komentári k nahrávke súboru Akademie für alte Musik Berlin výstižne píše, že „súťaživosť“, typickú pre koncertantný štýl, akoby v Brandenburských koncertoch pohltil Bachov sofistikovaný kontrapunkt a kompozičná technika, pričom rozlišovanie medzi sólami a tutti splýva v prospech expresie a farebnosti.

Najstarším zo šestice diel je pravdepodobne Brandenburský koncert č. 1 (c1713), existujúci aj vo verzii bez zvláštnych malých barokových huslí naladených o malú terciu vyššie (violino piccolo). Okrem toho sú v tejto skladbe použité dva lovecké rohy (corni da caccia), tri hoboje, fagot a sláčikové nástroje s continuom. Známy rakúsky dirigent Nikolaus Harnoncourt, ktorý v roku 1964 so súborom Concentus Musicus Wien ako prvý zrealizoval nahrávku Brandenburských koncertov na dobových nástrojoch, v knihe Hudobný dialóg (preklad A. Rajterová, Hudobné centrum, 2005) uvádza, že skladba patrí medzi prvé diela s koncertantným využitím prirodzených rohov (predchodcov lesných rohov bez ventilov, na ktorých bolo možné hrať len tóny, ktoré poskytoval rad alikvot) – dovtedy spätých najmä s poľovníckou praxou. Úvodný nástup rohov je typickou poľovníckou fanfárou, pričom Harnoncourt poznamenáva, že prvými interpretmi skladby mohli byť práve cestujúci poľovnícki virtuózi. Po virtuóznej 3. časti (Allegro) skladba sa končí tanečnými rytmami menuetu a polonézy (s dvojicou „poľovníckych“ trií). Podobné tempovo uvoľnené záverečné časti, dedičstvo suity, používa aj Händel v niektorých zo svojich slávnych Concerti grossi, op. 6.

Brandenburský koncert č. 2 je napísaný pre trúbku, flautu, hoboj, husle, sláčiky a continuo. Ako upozorňuje Michael Marissen v knihe The Social and Religious Designs of J. S. Bach’s Brandenburg Concertos (Princeton, 1995), zastúpenie plechových, drevených dychových nástrojov a sláčikov pokrýva všetky nástrojové skupiny, ktorých ovládanie sa očakávalo od hudobníka v mestských službách (Stadtpfeifer). Nádhernú pomalú časť (Andante), v ktorej sólistov (okrem trúbky) sprevádza continuo, strieda fugované finále s virtuóznym partom trúbky určeným Johannovi Ludwigovi Reichemu.

Bach bol známy tým, že vo svojich dielach pracoval s číselnou symbolikou, pričom tá sa najčastejšie zmieňuje v súvislosti s jeho duchovnými skladbami. Britský dirigent a čembalista Richard Egarr v texte k nahrávke Brandenburských koncertov súborom The Academy of Ancient Music ponúka v súvislosti s Brandenburským koncertom č. 3 zaujímavý postreh: dielo je skomponované pre trojo huslí, tri violy, tri violončelá, prvej časti dominuje charakteristický trojtónový rytmický motív. Do tejto hry čísiel zapadá podľa Egarra aj jediný takt (Adagio), ktorý oddeľuje prvú časť od tretej časti. Tá je napísaná v 12/8 takte a má dvojdielnu formu. Prvý diel obsahuje 12 taktov (3×4), druhý 36 taktov (3×3×4), pomer častí (celkovo 48 taktov) je teda 1:3. Ak pripočítame aj Adagio, dostaneme spolu 49 taktov, ktoré sú výsledkom súčinu 7×7. Výsledkom je dokonalosť, a to nielen v symbolickej rovine: zvuk „trojzborovo“ obsadených sláčikov sa vďaka Bachovmu kompozičnému majstrovstvu nestane ani na okamih monotónnym.

Blízko k sólovému koncertu má Brandenburský koncert č. 4, určený dvojici fláut a husliam, ktoré majú v diele prominentnú pozíciu, pričom virtuózne nároky husľového partu (existuje aj vo verzii s čembalom namiesto sólových huslí) prekonávajú mnohé diela Bachových talianskych súčasníkov.

Medzi „najprogresívnejšie“ skladby zbierky patrí Brandenburský koncert č. 5, určený flaute, husliam a čembalu (s rozsiahlou sólovou kadenciou pre tento nástroj). V literatúre býva často označovaný aj ako prvý čembalový koncert, ktorý vznikol dlho predtým, ako sa Bach začal skladbami pre obsadenie so sólovým klávesovým nástrojom zaoberať v Lipsku.

Brandenburský koncert č. 6 patrí (podobne ako prvý) k najstarším z celej zbierky, pochádza pravdepodobne ešte z čias Bachovho pôsobenia vo Weimare. Tmavý „konsortný“ zvuk, vyplývajúci z obsadenia skladby (violy a violy da gamba) pôsobí zvláštnym archaickým dojmom, no nebol úplne neznámy v kompozičnej praxi starších nemeckých skladateľov. „Pohyb a změna, rozvíjení a návraty, protikladnost, stupňování a opadání jsou základními kategoriemi života. Emoce jsou naše emoce. Rovněž tak řád je a chce být všude. Protože jsme schopni hudbu přijímat, pustit ji k sobě a stotožnit se s ní, je hudba taková, jací můžeme být my. A my jsme takoví, když nás hudba takovými činí. V tu chvíli se v nás shromažďuje, aktualizuje a zpřítomňuje všechno to, co jsme, protože jím můžeme být, a nic jiného v nás není. Ale v životě, venku, takoví nejsme, nemůžeme být, nejsme takoví, nikdy,“ píše Eggebrecht vo svojej eseji o Bachovej hudbe v knihe Hudba a krásno (preklad Jarmila Gabrielová). A hoci bude mať Bachova hudba vždy „čiastočne zahalenú tvár“, azda je to práve toto mystérium, ktoré poskytuje priestor a bude i naďalej sýtiť imagináciu ďalších generácií interpretov a poslucháčov a tí dokážu viesť s lipským majstrom i medzi sebou navzájom „hudobný dialóg“ – pretože radosť z hry je, ako píše Eggebrecht, nadčasová.

MARTINA BERNÁŠKOVÁ

Po absolvovaní Konzervatória v Bratislave pokračovala v štúdiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (V. Samec). Počas vysokoškolského štúdia sa stala laureátkou rozhlasovej súťaže Concertino Praga a bola členkou mládežníckeho orchestra Gustava Mahlera pod vedením Claudia Abbada.

Od roku 1994 sa venuje interpretácii barokovej a klasicistickej hudby, študovala barokovú flautu (P. Séchet) na parížskom Conservatoire national supérieur de musique et de danse, ktoré zakončila ziskom ceny „premier prix“ v roku 1996. Umelecky spolupracovala s ansámblami ako Speculum, Baroque consort, Solamente naturali, Collegium Marianum, Antiquarius Consort Praga, Batzdorfer Hofkapelle, Ensemble Inegal, Musica Florea. Popri pedagogickej činnosti na Konzervatóriu Jana Deyla v Prahe spolupracuje s tamojšími zoskupeniami starej hudby.

MARTINA MESTICKÁ

Absolventka Konzervatória v Žiline (J. Figura ml.) a Vysokej školy múzických umení v Bratislave (M. Jurkovič) v hre na priečnej flaute. Už počas štúdia na VŠMU sa začala zaujímať o historicky poučenú interpretáciu, v rokoch 1999 – 2001 študovala na Conservatoire Erik Satie (H. d’Yvoire) v Paríži barokovú priečnu flautu. Venuje sa najmä interpretácii hudby obdobia baroka a klasicizmu na kópiách dobových nástrojov.

Spoluúčinkuje so súbormi Musica Aeterna, Solamente naturali, Musica Florea, s ktorými vystúpila na festivaloch v Nemecku, Holandsku, Francúzsku, Poľsku. V rokoch 2006 – 2011 bola členkou ľudovej hudby SĽUK-u (flauta, pikola, zobcové flauty, píšťalky). Pôsobila ako pedagóg hry na zobcovej flaute na Konzervatóriu v Bratislave a v súčasnosti vyučuje na ZUŠ J. Kresánka a na Cirkevnom konzervatóriu hru na priečnej flaute.

CYRIL ŠIKULA

Študoval hru na flaute na konzervatóriu v Žiline v triede Jozefa Sršňa. Neskôr pokračoval v štúdiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede Miloša Jurkoviča. Počas štúdia a neskôr sa zúčastnil majstrovských kurzov (Maxence Larrieu, Marzio Conti).

Ako orchestrálny hráč postupne pôsobil v Štátnom komornom orchestri Žilina, Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu, komornom orchestri hlavného mesta Bratislava Cappella Istropolitana a od roku 2006 ako prvý flautista orchestra Slovenská filharmónia. Ako sólista vystúpil v rámci festivalu BHS a tiež v Rakúsku, Nemecku, Španielsku, Taliansku, Českej republike. Ako komorný hráč spolupracuje s viacerými zoskupeniami ako Moyzesovo kvarteto, Veni ensemble, Melos Ethos Ensemble či komorným súborom Opera Aperta.

RÓBERT HOLOTA

Rodák z Myjavy absolvoval Konzervatórium v Žiline u Milady Hriankovej a Miroslava Ivaniša. V štúdiu pokračoval na VŠMU v Bratislave u Jozefa Ďurdinu a na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni v triede Güntera Lorenza.

Pôsobil v Divadle Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici, Janáčkovej filharmónii v Ostrave či Cappelle Istropolitane. Od roku 2000 je prvým hobojistom orchestra Slovenská Filharmónia. Vydal aj autorské albumy populárnej a jazzovej hudby Evoke, Love Surfers a Santo Domingo (2019).

RÓBERT KRCHNIAK

Študoval hru na hoboji na Konzervatóriu v Bratislave (K. Oberländer, E. Hargaš) a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (J. Ďurdina), kde absolvoval aj doktorandské štúdium. Počas štúdia absolvoval interpretačné kurzy u Klausa Lienbachera (Semmering, Rakúsko) a Jeana-Louisa Capezzaliho (Telč, Česko).

V rokoch 1994 – 2000 bol členom orchestra divadla Nová scéna a od roku 2001 je členom orchestra Slovenská filharmónia. Spolupracoval s orchestrami a súbormi ako Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Cappella Istropolitana, Hilaris Chamber Orchestra, Trnavský komorný orchester, Bruno Walter Symphony Orchestra, Bratislavské dychové okteto, Una anima, Melos Ethos Ensemble či Veni ensemble. Od roku 2016 pedagogicky pôsobí na VŠMU v Bratislave.

LADISLAV ROTH

Absolvent Konzervatória v Košiciach v odbore hra na hoboji (Š. Sklenka) pokračoval v štúdiách na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (J. Ďurdina), ktorú ukončil sólovým koncertom so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu pod vedením Ľudovíta Rajtera.

Bol členom Štátnej filharmónie Košice i orchestra Slovenského národného divadla. Od roku 1991 je sólovým hráčom na anglický roh v orchestri Slovenská filharmónia. V rokoch 1995 – 1999 bol externým pedagógom na VŠMU. Ako sólista spolupracoval s orchestrami ako Štátna filharmónia Košice či Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, v súčasnosti je členom Komorného združenia Oboe trio.

PETER KAJAN

Študoval na Konzervatóriu (M. Hlavačka) a VŠMU (J. Martanovič) v Bratislave, doktorandské štúdium absolvoval na AU v Banskej Bystrici. Zúčastnil sa na medzinárodných súťažiach L. Weidingera v Pécsi, dychových kvintet v Marseille a na Pražskej jari, absolvoval majstrovské kurzy u G. Janotu. Pôsobil ako člen mládežníckeho orchestra Europa Philharmonie.

Spolupracoval s orchestrami a súbormi Cappella Istropolitana, Štátna filharmónia Košice, ŠKO Žilina, Melos Ethos Ensemble, Ostravská banda a Quasars ensemble. Účinkoval na podujatiach Viva Musica!, BHS, Košická hudobná jar, Orfeus, Večery novej hudby, Melos-Étos, Konvergencie, Pražská jar, Brnianska hudobná jeseň, Ostravské dni novej hudby a iné. V roku 2009 získal ocenenie „Zlatá nota“ Slovenskej sporiteľne. Repertoár Petra Kajana siaha od renesancie po hudbu 20. a 21. storočia, pričom premiéroval viacero diel slovenských autorov. Od roku 2004 zastáva post prvého fagotistu orchestra Slovenská filharmónia. Od roku 2020 je členom komorného súboru Albrecht trio. Pedagogicky pôsobí ako odborný asistent na VŠMU v Bratislave.

KAMIL BARCIOK

Rodák z Poľska je sólovým trubkárom orchestra Slovenská filharmónia. Absolvoval magisterské štúdium na Akadémii múzických umení v Katoviciach. Spolupracuje s mnohými prestížnymi orchestrami a aktívne sa venuje sólovej i komornej koncertnej činnosti.

Okrem klasického repertoáru sa špecializuje na interpretáciu súčasnej hudby. Niekoľko skladieb bolo špeciálne skomponovaných práve preňho, premiéroval ich na renomovaných podujatiach. Kamil Barciok je tiež pravidelným účastníkom medzinárodných festivalov a laureátom niekoľkých prestížnych ocenení v oblasti hudby.

JAN VOBOŘIL

Sólový hornista Českej filharmónie a Solistes Europeéns Luxembourg absolvoval Konzervatórium v Brne (F. Psota) a Akadémiu múzických umení v Prahe (Z. Tylšar). Behom štúdia získal rad významných ocenení na národných i medzinárodných súťažiach (Pražská jar, Ženeva). V roku 1991 bol členom Mládežníckeho orchestra Gustava Mahlera (C. Abbado) a v tom istom roku sa stal sólohornistom Štátnej filharmónie Brno a neskôr pôsobil na rovnakom poste v Prague Philharmonia a Pražskom komornom orchestri.

Od roku 2010 je pravidelne pozývaný ako sólový hornista do zahraničných orchestrov (Seoul Philharmonic, NDR Elbphilharmonie Hamburg, Bamberger Symphoniker, Saito Kinen Orchestra a iné). Sólovo vystupuje s domácími i zahraničnými orchestrami v Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, Číne, Kórei či USA. Od roku 2018 se venuje pedagogickej činnosti na hudobnej fakulte AMU v Prahe a na mezinárodných kurzoch v Broumove. Častokrát je členom porôt medzinárodných súťaží a vedie majstrovské kurzy (Kórea, Japosko, Čína, Fínsko, Francúzsko, Anglicko a iné).

JAN VOBOŘIL ML.

Na zobcovej flaute, husliach a klavíri začal hrať už ako dieťa, na lesnom rohu hrá od deviatich rokov. Študoval na Gymnáziu a hudobnej škole hl. m. Praha, neskôr na Pražskom konzervatóriu (J. Švadlenková). Od roku 2023 je študentom pražskej Akadémie múzických umení v triede svojho otca a Ondřeja Vrabca. Je laureátom národných i medzinárodných súťaží, práve vďaka jednej z cien vystúpil sólovo už ako dvanásťročný s Českou filharmóniou (ako jeden z najmladších sólistov v histórii orchestra) a tiež s inými orchestami pri slávnostných príležitostiach.

V roku 2024 sa stal najúspešnejším účastníkom z Českej republiky na 78. ročníku súťaže Pražská jar, keď sa ako devätnásťročný umiestnil na 6. mieste spomedzi 140 kandidátov z celého sveta (vekový limit do 30 rokov). Na základe doterajších úspechov mu bola ponúknutá pravidelná spolupráca s Českou filharmóniou. Okrem lesného rohu se intenzívne venuje elektronickej a populárnej hudbe, ktorú od roku 2017 študuje na škole Musartedo v Prahe.

JUDIT IZSÁK

Študovala na Konzervatóriu v Bratislave (hra na klavíri a čembale), Akadémii múzických umení v Prahe a zúčastnila sa trojmesačnej stáže v Zürichu (J. Sonnleitner) i kurzov v Belgicku (J. van Immerseel, G. Leonhard). V roku 1990 získala 2. miesto a cenu za najlepšiu interpretáciu súčasnej českej hudby (V. Kalabis) na čembalovej súťaži v Hradci nad Moravicí.

Pedagogicky pôsobila na Musikschule Sächsische Schweiz Pirna, Musikschule Radebeul, Sächsisches Landesgymnasium Sankt Afra, Heinrich Schütz Konservatorium v Drážďanoch a aktuálne vyučuje na Sächsisches Landesgymnasium für Musik Carl Maria von Weber. Účinkovala po boku viacerých európskych komorných orchestrov, ako napríklad Capella Istropolitana, Musica Bohemica, Südwestdeutsches Kammerorchester Pforzheim či zoskupení Trompetenensemble Joachim Schäfer, Quartetto Follia a sólistami Helmutom a Susanne Brannyovcami z Dresdner Kapellsolisten. Spolupracovala s prominentnými umelcami ako R. Freidrich, O. Sauter, J. Krček, G. Boldoczki, M. Petri, F. Leleux, P. Bernold, S. M. Nakariakov a ďalší.

Ťažiskom repertoáru Izsákovej je hudba obdobia baroka francúzskych, nemeckých a talianskych skladateľov. Koncertovala vo viacerých európskych krajinách: Rakúsko, Belgicko, Nemecko, Maďarsko, Taliansko, Španielsko, Rusko a ďalšie. Podieľala sa na viac ako 40 nahrávkach, z toho 3 CD realizovala s nemeckým trúbkovým virtuózom Joachimom Schäferom.

EWALD DANEL

Študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u K. Österreichera, kurz zborového dirigovania u J. Wierszyłowského a doktorandské štúdium u B. Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. V rokoch 1985 – 2023 bol koncertným majstrom Slovenskej filharmónie a od roku 2001 umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra.

Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od r. 1986, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (na violovom poste), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Je držiteľom Ceny Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha.

Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval spomienkové koncerty Hommage à Bohdan Warchal, cyklus koncertov v chrámoch, koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, koncerty bez potlesku, vznik nových skladieb a ďalšie mimoriadne projekty. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.

SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER

Vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu B. Warchal (1930 – 2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Od roku 2001 vedie orchester huslista E. Danel.

Okrem pravidelných koncertov na pôde Slovenskej filharmónie a účinkovania na domácich a zahraničných festivaloch, orchester uskutočňuje aj mimoriadne koncertné projekty. Pre slovenské publikum objavil mnohé na Slovensku neuvedené diela svetových autorov. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaní slovenskej hudobnej tvorby, od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat skladieb.

Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne organizovaným slávnostným koncertom Hommage à Bohdan Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa pre slovenskú hudobnú scénu. Z ďalšej pozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Katedrále sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.

Na začiatku sezóny 2024/2025 sa orchester predstavil na Svatováclavskom hudobnom festivale v Českej republike i v Stephansdome vo Viedni. Počas roku tiež vystúpi vo viacerých slovenských mestách (Stupava, Žilina, Piešťany, Banská Bystrica), kde obohatí miestne hudobné podujatia. V sezóne po boku orchestra vystúpia poprední sólisti ako hornista Radek Baborák, huslista Václav Hudeček, violončelista Ján Bogdan, speváci Adriana Kučerová a Pavol Bršlík, klavirista Leo de María či čembalistka Judit Izsák.