Organový recitál II – Marek ŠtrbákOrgan Recital II – Marek Štrbák

[ Autor textu: Archív SF ]

V roku 1859 postavil významný francúzsky organár Aristide Cavaillé-Coll v parížskej bazilike Sainte-Clotilde jeden zo svojich najslávnejších organov. Inauguračného koncertu sa zhostil tamojší titulárny organista a skladateľ César Franck. Veľký trojmanuálový symfonický organ (reprezentujúci novú zvukovú estetiku a nové technické výdobytky v oblasti stavby organov) sa stal autorovou celoživotnou inšpiráciou. Známy Franckov výrok: „Môj organ je môj orchester“, vyjadruje vzťah skladateľa k nástroju, s ktorým sú bytostne späté takmer všetky Franckove diela. Registračné pokyny ku svojim skladbám písal Frank veľmi presne a viažu sa práve k technickým a zvukovým možnostiam tohto nástroja. 

Hoci Franckovo organové dielo tvorí iba nepatrnú časť jeho tvorby, sú to práve jeho organové kompozície, ktoré majú obrovský hudobno-dejinný význam. Odhliadnuc od niekoľkých menších skladieb pre liturgické použitie tvorí podstatu Franckovho organového diela 12 skladieb, ktoré skladateľ skomponoval po nástupe na post organistu u sv. Klotildy: Six Pièces (1856 – 1864), Trois Pièces (1878) a Trois Chorals (1890). Názov zbierky Trois Chorals (Tri chorály – E dur, h mol, a mol) by mohol evokovať, že ide o skladby tradične pracujúce s témami prevzatých chorálov. V katolíckom prostredí by sa predpokladalo využitie gregoriánskeho chorálu. Franck však nikdy vo svojich skladbách gregoriánsky ani protestantský chorál necitoval. 

Tri chorály sú vo svojej podstate skôr organové symfónie, každý z nich má špecifickú formu. Kým v prvých dvoch choráloch autor využil variačnú techniku a passacagliu s fúgou, posledný chorál je napísaný v sonátovej forme. Tri chorály sú poslednými Franckovými skladbami. Písal, respektíve dokončoval ich po ťažkom úraze, ktorý utrpel po zrážke s kočom začiatkom júla 1890. Manuskript Chorálu č. 1 E dur obsahuje dátum 7. august 1890, Chorálu h mol 14. september a Chorálu a mol 30. september 1890, čo dokazuje, že ich skladateľ dokončoval tesne pred smrťou. Zraneniu podľahol 8. novembra 1890. Na základe viacerých rukopisov zostavil Eugène Gigout finálnu verziu zbierky troch chorálov, tlačou vyšla v roku 1891. 

Prepojenosť s francúzskou stavbou organov a s kladením vysokých nárokov na zvukovú dispozíciu nástroja nájdeme na Slovensku v osobe Štefana Németha-Šamorínskeho. Pri stavbách nových organov v našich končinách trval na plnom obsadení žalúziových strojov v polohách 16’ – 18’ – 4’, čo sú typické dispozície francúzskeho organárstva i nástrojov Cavaillé-Coll. 

Štefan Németh-Šamorínsky bol prvou z výrazných skladateľských osobností 2. polovice 20. storočia v oblasti organovej tvorby na Slovensku. Organovej hre sa začal venovať už v detstve, neskôr pokračoval aj počas gymnaziálneho štúdia pri kláštore klarisiek v Bratislave. V tej dobe sa stal tiež žiakom Mestskej hudobnej školy v Bratislave, kde navštevoval hodiny klavíra u Alexandra Albrechta a huslí u Wilhelma Antalffyho. V štúdiu pokračoval na Vysokej hudobnej škole v Budapešti, kde boli jeho učiteľmi Béla Bartók (klavír), Dezső Antalffy-Zsiross (organ) a neskôr Aladár Zalánfy (organ), skladbu ho vyučoval Leo Weiner. V rokoch 1920/1921 absolvoval Németh-Šamorínsky Hudobnú akadémiu vo Viedni u Franza Schiltza (organ) a Franza Schmidta (klavír). Pri komponovaní sa inšpiroval predovšetkým v tvorbe Bacha, Beethovena, Brahmsa a Bartóka. V jeho skladateľskom prejave badať ukotvenie v priestore medzi tradíciou a avantgardou, zároveň odstup od extrémnych kompozičných a výrazových polôh. 

Dve malé organové skladbičky s názvami Bagatelle (Andante) a Basso ostinato (Andante con moto) pochádzajú z roku 1931. V prvom veľkom organovom diele Koncert pre organ a orchester(1958) zreteľne pozorujeme autorove východisko v priestore rozšírenej tonality, kde zachováva rovnocennosť vzťahu hudobnej vertikály –harmónie a horizontály –melódie, ktorá je tiež jednou z charakteristických čŕt kompozícií jeho veľkého vzoru J. S. Bacha. Skladateľova hudobná reč sa zároveň vyznačuje koncíznosťou výpovede, úspornosťou použitých prostriedkov a precíznou hudobnou logikou rozvíjania motivicko-tematického materiálu. Povzbudený úspešným predvedením tohto náročného diela vytvoril Németh-Šamorínsky aj ďalšie skladby pre sólový organ. Veľké kontrasty tempa, organovej textúry a harmónie sú rozpoznateľné v päťčasťovom diele Partita profana (1961). Bachove triové sonáty pre organ sa stali žriedlom inšpirácie v trojčasťovej Sonata a tre (1963), skomponovanej v prísnom trojhlasnom kontrapunkte. Koncert pre organ sólo, op. 85 (Concerto per organo solo, op. 85, 1964), pozostávajúci taktiež z troch častí, svojou rytmickou a polyfonickou textúrou na mnohých miestach pripomína barokové concerto grosso. Poslednou organovou skladbou Németha-Šamorínskeho a zároveň poctou hudobnému dedičstvu jeho veľkého vzoru je Accomodatio ad nomen BACH (1972). 

Ak by sme chceli presnejšie vedieť aká asi bola zvuková predstava Németha-Šamorínskeho v rámci interpretácie jeho diel, môžeme jednak vychádzať z inštrukcií v partitúre a jednak z dispozícií organov, na ktorých hral, prípadne sa podieľal na ich výstavbe. V Bratislave tak ide o organy v Dóme sv. Martina, v Jezuiskom i Františkánskom kostole a tiež o organ v Redute, na ktorom sa premiérovala väčšina jeho kompozícií. Čo sa týka registrácie diel, autor necháva pomerne veľkú časť výberu registrov na interpretov. Presné definície ako Trompete či Dulcian sú vypísané len na miestach, kde skladateľ vyžadoval konkrétnu farbu. Interpreti tak musia odvodzovať registráciu z dynamických značiek. Ich škála je široká, Németh-Šamorínsky využíval celé spektrum definícií od ppp po fff, samozrejme organisti musia pri výbere registrov prihliadať i na štruktúru a obsah skladby. 

Marcel Dupré – výnimočná francúzska osobnosť prvej polovice dvadsiateho storočia, skladateľ a učiteľ mnohých generácií študentov organa na Parížskom konzervatóriu. Dlhé roky pôsobil ako organista Baziliky St. Sulpice v Paríži. Bol medzinárodne uznávaným organovým virtuózom a improvizátorom. Niet divu, že skladby pre organ, organ ad libitum či pre organ a orchester v Duprého skladateľskom diele markantne dominujú. Mnohé z nich sú inšpirované vlastnými improvizáciami a u Duprého neodmysliteľnou duchovnou tematikou. Marcel Dupré zastáva v plejáde slávnych francúzskych organových skladateľov nezastupiteľné miesto. 

Výnimočný hudobný talent sa u neho prejavil už v detstve. Bol zázračným dieťaťom, na svoj rozvoj mal ideálne podmienky. Jeho otec Albert bol organistom v Rouen ajeho priateľom bol zasa slávny francúzsky organár Aristide Cavaillé-Coll. Keď mal Marcel 14 rokov, postavil Cavaillé-Coll v ich dome domáci organ. O štyri roky nastúpil na parížske konzervatórium, kde študoval u L. Vierna, A. Guilmanta a Ch.-M. Widora. V roku 1926 začal na tejto prestížnej škole sám vyučovať a zotrval tu celých 28 rokov. Z jeho triedy vyšiel rad slávnych organistov-skladateľov ako napr. J. Langlais, G. Litaize, J. Alain, O. Messiaen, J. Guillou. Ďalším významným Duprého pôsobiskom bol slávny parížsky chrám Saint-Sulpice s najväčším organom Cavaillé-Colla, kde pôsobil od roku 1934 až do svojej smrti. 

Dupré bol koncertným organistom s fenomenálnou technikou a pamäťou (kompletné organové dielo J. S. Bacha zahral na 10 koncertoch naspamäť), vďaka čomu dostal prezývku Paganini organa. Keď v roku 1912, ešte ako študent napísal Trois préludes et Fugues, op. 7 (H dur, f mol, g mol), spolužiaci sa mu smiali, že ich napísal zbytočne,  pretože ich nikto nezahrá. Aj Widor sa vyjadril, že sú nehrateľné. Jediný, kto ich bol schopný zahrať, bol ešte niekoľko rokov po ich vzniku iba sám skladateľ.

Duprého majstrovská schopnosť improvizovať stojí za vznikom diela Symphonie-Passion, op. 23. Štvorčasťovú kompozíciu mal autor zimprovizovať priamo počas recitálu vo Philadelphii. Opus 23 vyšiel tlačou ako celok o tri roky neskôr v roku 1924. Mocná a dramatická Duprého hudba je založená na štyroch liturgických témach. V úvodnej časti kontrastuje naliehavý motív s pokojne plynúcou piesňou Jesu Redemptor omnium. Ďalšia časť popisuje scénu v betlehemskej maštali a príchod Troch kráľov, končí hymnou Adeste fideles. Dianiu na Golgote sa venuje časť tretia, podčiarkuje ho téma Stabat Mater dolorosa v závere časti. Na nápeve gregoriánskeho chorálu Adoro te devote je vystavaný monumentálny záver symfónie.

Archív SF

MAREK ŠTRBÁK

Rodák zo Spišskej Novej Vsi študoval cirkevnú hudbu aklavír na košickom Konzervatóriu (E. Dzemjanová). Pod jej vedením vystupoval na mnohých organových podujatiach a festivaloch v rámci Slovenska, školu úspešne reprezentoval aj na súťažiach slovenských konzervatórií. Štúdium koncertnej hry na organe absolvoval na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (M. Radulescu), kde bol vyznamenaný Cenou univerzity pre najlepšieho absolventa svojho odboru. Počas svojho viedenského štúdia pôsobil aj ako organista v Sacré Cœur a Schönbrunnskej zámockej kaplnke. Vzdelanie si neskôr doplnil na Conservatoire National de Région Strasbourg v rámci „cycle de spécialisation“ u Ch. Mantouxa a zároveň v sólistickej triede na Hochschule für Musik und darstellende Kunst v Štuttgarte (L. Lohmann). Do roku 2009 pôsobil aj ako organista a zbormajster v Martinskirche vo Filderstadte.

Zúčastnil sa majstrovských interpretačných kurzov pod vedením renomovaných európskych pedagógov a interpretov (J. Laukvik, L. Ghielmi, E. Krapp, T. Escaich, B. Focroulle, a ď.) Je laureátom viacerých významných medzinárodných a národných súťaží. Doktorandské štúdium absolvoval na Katedre hudby PF UKF v Nitre (rokoch 2009 – 2014) i na Katedre klávesových nástrojov HTF VŠMU v Bratislave (2015 – 2019, J. V. Michalko). V súčasnosti je pedagógom na Vysokej umeleckej škole múzických umení v Bratislave, Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a Súkromnom konzervatóriu v Nitre. Patrí medzi vyhľadávaných sólových i komorných hráčov a venuje sa bohatej koncertnej činnosti doma i v zahraničí. Pravidelne spolupracuje so Slovenskou filharmóniou, Slovenským filharmonickým zborom a Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu. V jeho repertoári je možné nájsť mimoriadne široké spektrum skladieb všetkých štýlových období až po súčasnosť. Špeciálne miesto v ňom zaujímajú organové diela slovenských autorov, z ktorých viaceré aj premiéroval. V roku 2019 bolo vydané jeho profilové CD s organovou tvorbou východoslovenských skladateľov.