Slovenský komorný orchesterSlovak Chamber Orchestra

[ Autor textu: Igor Javorský ]

Skladateľský príbeh Alexandra Moyzesa v náznakoch pripomína predklasickú sonátu či sinfoniu. Po mladíckej introdukcii, v ktorej sa budúci majster a vyhľadávaný učiteľ opájal zvukovosťou alebo šantivo experimentoval s džezom, sa začína „prvá časť“ sonáty: fáza búrlivého rozmachu jeho symfonického ducha. Po boku Dmitrija Šostakoviča presadzoval v náročných podmienkach 20. storočia odkaz symfonických klasikov a každým opusom dokazoval, že aj po Gustavovi Mahlerovi má symfónia stále zabezpečenú trvalú pozíciu v galérii veľkých žánrov. Do roku 1955 Moyzes vyprodukoval sedem reprezentatívnych skladieb tohto kráľovského žánru. Koncentráciu na symfóniu síce kompenzoval zborovými alebo komornými dielami, v epicentre jeho záujmu však bola jednoznačne symfónia.

Po Siedmej symfónii a po robustných Tancoch z Gemera tento príbeh pokračuje druhou časťou. Symfónia na trinásť rokov celkom vymizla z autorskej ponuky. Po bolestnom Largu zo Siedmej symfónie, motivovanom bôľom z úmrtia skladateľovej dcéry, akoby Moyzes stratil „odvahu“ pokračovať týmto smerom. V „druhej časti“ preto dominujú husľový a flautový koncert, zbory, úpravy ľudových piesní a tancov a komorná hudba. „Tretia časť“ – alebo akási modifikovaná repríza – nastúpila s razanciou v kritickom roku 1968. Pod vplyvom neprajnej spoločensko-politickej situácie sa Moyzes opäť vyšvihol do svojho symfonického sedla v Ôsmej symfónii (1968) a v Deviatej symfónii (1970). Svoj občiansky a vlastenecký postoj prezentoval aj v majstrovskej Partite na poctu Majstra Pavla z Levoče (1969) alebo v symfonických miniatúrach Vatry na horách (1971) a Stráž domova (1972).

Ako sa samotný majster vyjadril, po tomto búrlivom návrate symfonických inšpirácií cítil, že sa potrebuje venovať viac komornej hudbe a menším žánrom, v ktorých môže zdokonaľovať skladateľskú techniku a koncentrovať sa na detail. Šarmantná a brilantná Musica Istropolitana pre husle a komorný orchester (1974) prichádza z hlbín hudobných dejín. Už v Partite na poctu Majstra Pavla z Levoče dal Moyzes najavo svoj záujem o útvary hudby spred stovák rokov; tam však dôsledne zachoval vážny, epický, rozprávačský rozmer jeho poetiky. Musica Istropolitana prichádza s celkom odlišnou, možno až prekvapujúco svižnou rétorikou. „Ťažkotonážny“, epický Moyzes sa v nej na časovo výrazne limitovanom priestore nadšene kochal pôvabmi barokového concerta či štvorčasťovej sonáty da chiesa. Bravúrne kontrapunkty, koncentrácia na detail, zvuk sólových huslí, typické „cvrlikanie“ čembala... Tento barokový opar skúsený skladateľ samozrejme „dochutil“ slovenskými hudobnými idiómami, takže ako celok je toto dielo skutočnou lahôdkou. Hoci majster považoval tento čarovný opus za dielo „relaxu“, Musica Istropolitana pôsobí ako vysoko koncentrovaný opus.

„Väčšina ľudí dnes už nemá žiadne presvedčenie, lásku a ideály. Duchovný rozmer sa vytratil. Mojím zámerom je poskytnúť potravu pre dušu... A to je to, o čom kážem vo svojich dielach.“

„Hudba je najdokonalejšou múzou, pretože siaha k nebeským výšinám...“

Lotyšský skladateľ Pēteris Vasks patrí už niekoľko desaťročí k európskej tvorivej elite. Úctu a uznanie získava práve svojou pevnou vôľou vrátiť človeku, ľudstvu a svetu to, o čo prichádzame v honbe za falošnými hodnotami. Vasks je synom baptistického duchovného, čo v časoch sovietskeho, ale aj postsovietskeho režimu znamenalo (a stále znamená) permanentný stav ohrozenia, zaslepené prenasledovanie, výrazné obmedzovanie osobnej slobody a možností presadiť sa profesionálne. Už ako dieťa sa teda stretával s negatívami v ľudských vzťahoch a vo vzťahoch človeka voči prírode a životnému prostrediu. Spolu s pôsobivým folklórom pobaltských krajín a spevom slobodných vtákov sa tieto zážitky stali žriedlom a východiskovým bodom jeho tvorby. Už ako 10-ročný napísal zborovú skladbičku o utrpení lotyšských ľudí kruto transportovaných do pracovných lágrov.

Jeho senzitívny duch je dodnes poznamenaný traumatizujúcimi zážitkami z detstva. V roku 1977 napísal dychové kvinteto Prelietaví vtáci, v ktorom vyjadruje svoju túžbu po slobode, po voľnom pohybe. Tieto námety sú preňho záväzné dodnes, pretože sme možno dosiahli istú formu slobody, môžeme sa pohybovať... Sme však zviazaní márnosťou našich motivácií, rešpektovaním zvrátených ideálov hmotného sveta. Hoci sme voľní, nemôžeme dosahovať nebeské výšiny, o akých Pēteris Vasks písal.

Vasksova hudba má svoje pramene v mýtickej hĺbke, kde je človek bytostne prepojený na prírodu a na jeho božstvá. Vasks ponúka číru hudbu; hoci sú jeho diela štrukturálne fascinujúce, štruktúra je vždy súčasťou týchto hlbinných mýtických reálií. Dokonale ovláda techniky hudby 20. a 21. storočia. Spočiatku bol fascinovaný experimentálnou hudbou Krzysztofa Pendereckého, sonorizmom Witolda Lutosławského či pomerne extravagantnou hudbou Georgea Crumba. Tieto skúsenosti umne využíva v prospech vlastného ideového konceptu. Vasksova tvorba pôsobí ako akési médium pre uvádzanie súčasného človeka kamsi do rýdzeho sveta lásky, porozumenia, úcty. Vo väčšine prípadov používa sugestívne programové podtituly; tie však nie sú vyjadrením ilustratívnych intencií, skôr nabádajú hudobníka a poslucháča k hľadaniu prienikov do spomínanej mýtickej hĺbky.

Dielom jeho autorského prielomu bolo Vzdialené svetlo, husľový koncert venovaný Gidonovi Kremerovi. Ruský huslista tento opus vzápätí prezentoval na svetových pódiách a verejnosť zaregistrovala čosi nevšedné. Kremerovi Vasks dedikoval aj skladbu Osamelý anjel. Anjel hľadí z nebies na zem, vidí, ako človek stráca svoje primárne morálne hodnoty, ale cíti nádej... Iným vyjadrením hry svetla a temnoty je skladba Večerné svetlo pre husle a orchester – svetlo nádeje vo večernej temnote, svetlo v duši človeka, ktoré napriek agresivite doby nikdy nezhasne. Viac ako desať rokov Vasks účinkoval ako kontrabasista v orchestri, mal teda možnosť preniknúť do podstaty orchestrálnej hudby a tá sa neskôr stala jeho doménou. Veľký úspech dosiahol svojou tetralógiou skladieb pre sláčikový orchester Musica dolorosa (1983), Musica adventus (1996), Musica appassionata (2002) a Musica serena (2015). Strhujúce sú jeho symfónie charakteristické prudkými kontrastmi: krása, pokoj, vnútorná harmónia sú atakované ostrými disonanciami a deštruktívnymi pasážami.

Podľa tohto „scenára“ sa vyvíja aj strhujúci Koncert pre violončelo a sláčikový orchester č. 2 Presence (Prítomnosť) z roku 2012. Dielo venoval vynikajúcej lotyšskej hráčke na violončele Sol Gabetta – horlivej propagátorke jeho hudby. Ihneď po premiére diela ho Gabetta uviedla na európskych pódiách a každá z týchto produkcií bola obrovským úspechom, hraničiacim so senzáciou. Vasks nastavil zrkadlo nášmu vnútornému svetu a niet úniku od sebareflexie a úvahám o našom mieste na zemi. Rozsiahle dielo chvíľami nedáva človeku dýchať, vyvoláva mrazenie. Po rozsiahlej vstupnej kadencii sólistu (tá pripomína úvod do violončelového koncertu Witolda Lutosławského) pokračuje tento ojedinelý hudobný príbeh nádhernou gradáciou – modlitbou, uvádzajúcou nás kamsi do utajených priestorov a sfér. Meditáciu surovo preruší energia z temnôt – akýsi drastický dance macabre, technicky extrémne náročné démonické scherzo, ktoré akoby manažoval vládca temnôt, novodobý Mefistofeles. Vasks však nestráca nádej, napriek zlu driemajúcemu v človeku stále vidí svetlo v tejto temnote a o tomto presvedčení je štvrtá fáza koncertu: pokoj, múdrosť, rýdza melódia, nádherné, sýte harmónie. V originálnej verzii tesne pred záverom sólista spieva; intonuje pôsobivý nápev, ktorý opäť akcentuje, že Vasksova hudba je o človeku a pre človeka...

Princíp tvorivého „humanizmu“ bol príznačný aj pre Antonína Dvořáka. Dosahoval síce najvyššie méty, žal triumfy, bol medzinárodne oceňovaným autorom; nikdy však v sebe nepotláčal svoje korene. Jeho detstvo v rodnej Nelahozevsi bolo dynamickým prepojením jeho nevšednej muzikality a rodovej povinnosti pomáhať otcovi – miestnemu krčmárovi a mäsiarovi. Samotný Dvořák neskôr spomínal na „dramatickú“ situáciu, kedy ho cestou z jarmoku splašené teľa zavlieklo na posmech celej dediny až do miestneho rybníka; podľa jeho slov sa vtedy zaprisahal, že nebude mäsiarom. Jeho otec akceptoval talent svojho prvorodeného syna a po ukončení základnej školy ho poslal do neďalekých Zloníc, kde sa mal o jeho hudobný talent starať vynikajúci miestny hudobník a kantor Antonín Liehmann. Ten rýchlo diagnostikoval Dvořákove dispozície a odporúčal ho na štúdiá v Prahe.

Ako šestnásťročný sa teda mladý muž ocitol v roku 1857 v neznámom, veľkom svete, odkázaný len na svoj talent. Vzhľadom na to, že rodičia ho odmietli v jeho hudobníckych štúdiách akokoľvek podporovať, Dvořák trpel hmotnou núdzou, putoval z jedného privátu na druhý, väčšinou nemal k dispozícii klavír, izby zdieľal s inými študentmi. Bol však obdarený nezlomnosťou a pevnou vôľou. Už ako 24-ročný napísal svoju prvú symfóniu „Zlonické zvony“, nezabúdal teda na miesto, kde sa jeho púť skladateľa začala. Údajne poslal partitúru na akúsi súťaž do Nemecka. Nikdy ju však nedostal naspäť. Na otázku, čo chce urobiť, Dvořák lakonicky odpovedal: „Nič. Sadnem si a napíšem inú...“ Či je táto historka pravdivá, nie je podložené žiadnymi podkladmi. Ale v každom prípade svedčí o jeho odhodlaní a pevnej vôli.

Svoju prvú symfóniu Dvořák nikdy nepočul. Zmieril sa s tým, že sa stratila. Partitúru objavili až dlho po jeho smrti... Napriek materiálnej núdzi teda Dvořák v Prahe intenzívne komponoval. Nasledovala 2. symfónia, prvé sláčikové kvartetá, piesňový cyklus Cypřiše motivovaný láskou k slečne Čermákovej – Dvořákovej žiačke a prvej láske. Prelomovým dielom, ktorým na seba výraznejšie upozornil, bol hymnus Dědicové Bílé hory (1872). Tento úspech Dvořáka posilnil a motivoval k riešeniu jeho finančnej situácie. Začal sa uchádzať o tvorivé štipendium, ktoré poskytovali z Viedne talentovaným hudobníkom. Jedným z diel, akým sa uchádzal o priazeň komisie, bolo Sláčikové kvinteto č. 2 G dur (1875). Tento rok je v životopise Antonína Dvořáka mimoriadne dôležitý. Kvinteto G dur najskôr prihlásil do súťaže organizovanej pražskou Umeleckou besedou a suverénne zvíťazil. To ho viedlo k tomu, aby partitúru poslal komisii vo Viedni – a opäť triumfoval. Získal štipendium a navyše priazeň Johannesa Brahmsa, ktorý následne odporúčal mladého Čecha do priazne svojho berlínskeho vydavateľa Fritza Simrocka. Kvinteto teda zohralo v kariére Antonína Dvořáka významnú úlohu. Je evidentné, že Dvořák už v ňom prekonal problémy s formou a koncentráciou na detail. Okrem toho, obsadenie kontrabasu celkom jednoznačne napovedá, že Dvořák vnímal toto komorné dielo symfonicky, a preto mu pristane úprava pre komorný orchester.

Igor Javorský

JÁN BOGDAN

Ján Bogdan začal hrať na violončele ako päťročný a krátko nato navštevoval prípravné kurzy na Konzervatóriu v Košiciach u Milana Červenáka. Následne pokračoval v štúdiu na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni a Buchmann-Mehta School of Music, Tel Aviv University v Izraeli v triede Hillela Zoriho. Okrem toho mal možnosť zúčastniť sa na majstrovských kurzoch u špičkových violončelistov ako David Geringas, Ralph Kirshbaum, Amit Peled, Ofer Canetti, Hillel Zori, Daniel Veis, Csaba Onczay, Róbert Nagy, Tamás Varga, Martin Osten a ďalší.

Prvýkrát účinkoval ako sólista so Štátnou filharmóniou Košice, keď mal 12 rokov. Vystúpil tiež s orchestrami ako Filharmónia Bohuslava Martinů, Slovenský komorný orchester, Camerata Jerusalem, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Franz Schmidt Kammerorchester, Štátny komorný orchester Žilina a Targu Mures Symphony Orchestra. Ako orchestrálny hráč spolupracoval s orchestrami Wiener Philharmoniker, Israel Philharmonic Orchestra, Stuttgart Chamber Orchestra a ďalšími. V posledných rokoch bol tiež hosťujúcim prvým violončelistom v Israel Chamber Orchestra. V roku 2021 ako prvý slovenský umelec odohral svoj izraelský sólový debut v sále Charles Bronfman Auditorium (sídlo Izraelskej filharmónie) pod taktovkou Lahava Shaniho, šéfdirigenta Izraelskej, Rotterdamskej a Mníchovskej filharmónie.

Od svojich siedmich rokov získal umelec mnoho ocenení na národných a medzinárodných súťažiach. Za všetky spomeňme dve 1. miesta na Buchmann-Mehta Strings Competition v Izraeli a na medzinárodnej súťaži Wettbewerb für Violoncello v Rakúsku, stal sa laureátom niekoľkých súťaži – medzinárodnej súťaže Talents for Europe, Súťaže Eugena Suchoňa, Súťaže študentov slovenských konzervatórií, súťaže Mladý violončelista Slovenska. Je osemnásobným držiteľom Ocenenia Talent novej Európy a udelenia grantu od CEF a spoločnosti Slovnaft. Od roku 2015 sa sám stal členom poroty medzinárodnej sútaže Talents for Europe a v roku 2022 bol lektorom na medzinárodných majstrovských kurzoch Bassfest.

Ján Bogdan mal možnosť hrať v známych koncertných sálach ako napríklad Musikverein vo Viedni, Wiener Staatsoper a tiež pre významné osobnosti ako holandská kráľovná Beatrix. V oblasti komornej hudby sa zúčastnil na Hotchkiss Chamber Music Program v USA. Koncertoval s umelcami ako Dalibor Karvay, Vitaly Starikov, Sergey Ostrovsky, Hagai Shaham, Hillel Zori, Andryi Viytovych, Garth Knox, Qian Zhou a ďalší. Viackrát sa zúčastnil na letnej akadémií Angelika Prokopp Sommerakademie der Wiener Philharmoniker v Salzburgu. Od roku 2015 je členom Quasars Ensemble.

EWALD DANEL

Ewald Danel študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u K. Österreichera, kurz zborového dirigovania u J. Wierszyłowského a doktorandské štúdium u B. Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. V rokoch 1985 – 2023 bol koncertným majstrom Slovenskej filharmónie, od roku 2001 je umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra.

Ako sólista a dirigent sa predstavil na koncertných pódiách v mnohých krajinách Európy i zámoria (Japonsko, Kórea, Egypt, Panama, Brazília, USA).

Dlhodobá spolupráca ho spája s Hiroshima Symphony Orchestra, Orquestra Sinfônica Municipal de São Paulo, Akita Chamber Orchestra, Tokyo Harmonia Chamber Orchestra; vystupoval s orchestrami Klang Verwaltung München, Orchestra Ensemble Kanazawa, Nagoya Philharmonic Orchestra, Osaka Symphoniker, Sakata Philharmony, PKF-Prague Philharmonia, Orquesta Filarmónica de Málaga, Janáčkova filharmonie Ostrava a ďalšími. V Hiroshima Symphony Orchestra bol v rokoch 2008 – 2014 hlavným hosťujúcim dirigentom. Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od roku 1986, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (na violovom poste), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Je držiteľom Ceny Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha. Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoji v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval spomienkové koncerty Hommage à Bohdal Warchal, cyklus koncertov v chrámoch, koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, koncerty bez potlesku, vznik nových skladieb a ďalšie mimoriadne projekty. Od roku 2004, stého výročia úmrtia A. Dvořáka, viackrát uviedol jeho Biblické piesne v zborovej verzii, zazneli aj na festivale Pohoda 2018 za účasti vyše 250 spevákov. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi ako dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.

SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER

Slovenský komorný orchester vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu Bohdan Warchal (1930 – 2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Od roku 2001 vedie orchester huslista Ewald Danel. Okrem pravidelných koncertov na pôde Slovenskej filharmónie a účinkovania na domácich a zahraničných festivaloch orchester uskutočňuje aj mimoriadne koncertné projekty.

SKO pre slovenské publikum objavil mnohé na Slovensku neuvedené diela svetových autorov. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaní slovenskej hudobnej tvorby, od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat skladieb. Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne si slávnostným koncertom Hommage à Bohdal Warchal pripomína výrazný prínos svojho zakladateľa pre slovenskú hudobnú scénu. V rámci koncertného cyklu Hudba v chrámoch dlhodobou umeleckou spoluprácou podporuje prácu profesionálnych a neprofesionálnych speváckych zborov.

Z ďalšej pozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Katedrále sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. V sezóne 2024/2025 sa orchester predstaví na Svatováclavskom hudobnom festivale v Českej republike, v Stephansdome vo Viedni a vystúpi vo viacerých slovenských mestách (Stupava, Žilina, Piešťany, Banská Bystrica), kde obohatí miestne hudobné podujatia. V sezóne po boku orchestra vystúpia poprední sólisti ako hornista Radek Baborák, huslista Václav Hudeček, violončelista Ján Bogdan, speváci Adriana Kučerová a Pavol Bršlík, klavirista Leo de María, čembalistka Judith Izsák či Moyzesovo kvarteto.