Klavírny recitál II – Peter PažickýPiano Recital II – Peter Pažický

[ Jana Majerová: ]
Dramaturgia dnešného večera ponúka zaujímavý pohľad na využitie tradičnej formy klavírnej sonáty v tvorbe skladateľov stredoeurópskej proveniencie, ktorých kompozičný prejav originálnym spôsobom prepája inšpirácie z ľudovej hudby z rôznych regiónov a moderného hudobného jazyka prvej polovice 20.storočia.

Klavírne dielo Leoša Janáčka, jedného z najsvojráznejších skladateľských zjavov nielen v kontexte českej hudby, je čo do rozsahu neveľké, no zaujímaveľmi významné miesto v jeho tvorivom odkaze. Janáček vytvoril vysoko originálny skladateľský jazyk, čerpajúci z bohatej studnice moravského folklóru. Veľmi osobitým inšpiračným žriedlom bolo pozorovanie hovorenej reči v rozmanitých životných situáciách. Intonácie ľudskej reči si zapisoval od roku 1897 až do konca života. Nazýval ich „nápěvky mluvy“ a považoval ich za „okienka do ľudskej duše“. Charakteristické sú aj tzv. „sčasovky“ – svojrázne rytmické figúry na spôsob ostinata, skratkovitosť hudobných myšlienok a prudký kontrast v ich spájaní. Vrcholné skladby pre sólový klavír, medzi ktoré patria cykly Po zarostlém chodníčku, V hmlách a Sonáta 1. X. 1905, napísal medzi rokmi 1900 – 1912.

Niektoré umelecké diela vznikajú ako výsledok dlhodobej systematickej práce, iné ako spontánna reakcia na aktuálne dianie. Janáčkova Sonáta 1. X.1905 patrí k druhým z nich. Skladateľa hlboko zasiahla udalosť, ktorá sa odohrala počas demonštrácií za vznik českej univerzity v Brne, ktoré bolo v tej dobe prevažne nemecké. V rámci nepokojov pri Besednom dome (české spoločenské a kultúrne centrum) zabitý mladý český robotník František Pavlík. Silné emócie vyvolané touto tragédiou pretavil Janáček do jednej z najexpresívnejších diel klavírnej literatúry. Skladba mala pôvodne tri časti, Janáček však tesne pred jej brnianskou premiérou 27. januára 1906 poslednú časť impulzívne spálil. Po nasledujúcom privátnom uvedení diela v Prahe dokonca hodil celý rukopis do Vltavy. Janáčkova Sonáta sa v dvojčasťovej podobe dochovala vďaka jej prvej interpretke Ludmile Tučkovej, ktorá až v roku 1924 oznámila, že opis skladby, dlhé roky považovanej za nenávratne zničenú, našla medzi svojimi materiálmi. Jednotlivé časti Janáčkovej Sonáty majú programové názvy: baladická Predtucha (Con moto) s výrazným rytmickým prvkom a nasledujúca elegická Smrí (Adagio) plná sugestívneho žiaľu. K jej mimoriadne neobyčajnému sonoristickému šatu Jan Jiraský – popredný český klavirista dlhodobo sa venujúci interpretácii diel Leoša Janáčka, dodáva: „Hovorí sa, že u Janáčka sa najviac odlišuje notový zápis a jeho zvuková podoba. Predstavivosí klaviristu musí možnosti klavíra presahovaí, aby z bicieho nástroja vykúzlil spievané príbehy, sladké aj trpké, samozrejme s cimbalovým koloritom a akcentom na predposlednej slabike. V Sonáte 1. X. 1905 aj s orchestrom a opernými ozvukmi. Zvuková vôľa a imaginárna inštrumentácia sú dôležité, pretože klavír je zástupný nástroj, nielen u Janáčka.“

Karol Szymanowski, jeden z najuznávanejších poľských skladateľov, pochádzal z Tymošivky na Ukrajine, kam sa jeho predkovia odsťahovali koncom 18. storočia. Začiatkom 20. storočia odišiel za štúdiom do Varšavy, avšak zásadné podnety pre svoju tvorbu načerpal predovšetkým behom početných zahraničných ciest a dlhodobejších pobytov v európskych kultúrnych centrách (Berlín – stretnutie s Richardom Straussom, Viedeň, Paríž, Taliansko, Londýn – stretnutie s Igorom Stravinským a pod.) a severnej Afrike. Szymanowského tvorba sa zvykne rozčleňovať do troch období. V raných kompozíciách nadviazal na odkaz svojho krajana Fryderyka Chopina, a tiež na Skriabinove skladby a neskororomantické diela Richarda Straussa a Richarda Wagnera.Približne od roku 1914 sa v Szymanowského tvorbe začali objavovať znaky impresionizmu a moderny, ktoré ozvláštňoval elementmi arabskej hudby. Zároveň sa živo zaujímal aj o antickú grécku a rímsku kultúru a umenie. V neskorej tvorbe, prikláňajúcej sa k princípom neoklasicizmu a neofolklorizmu, sa sústredil na znovuoživenie poľského ľudového idiómu na pôde vážnej hudby (napr. cyklus 20 mazúrok, op. 50 pre klavír). Priam fascinovaný bol najmä kultúrou Goralov, predovšetkým podhalanským folklórom z podtatranskej oblasti v okolí Zakopaného. Szymanowski bol činný aj v oblasti umeleckej literatúry ahudobnej publicistiky. Okrem iného je tiež autorom esejí o Stravinskom či o Chopinovi a štúdie Vzdelávacia úloha hudobnej kultúry v spoločnosti (1930), ktorá predstavuje akési skladateľovo krédo v otázkach vzdelávania, kultúry a miesta hudby v spoločnosti. Szymanowski zomrel v rozkvete stredného veku, keď ako 54-ročný podľahol tuberkulóze v sanatóriu vo švajčiarskom Lausanne.

Sonátu pre klavír č. 3, op. 36 skomponoval v roku 1917, počas posledných mesiacov, ktoré mohol stráviť v rodnom sídle v Tymošivke, odkiaľ v októbri toho roku jeho rodina utiekla pred nastupujúcimi boľševikmi. Sonáta je zároveň poslednou klavírnou skladbou patriacou do jeho druhého tvorivého obdobia. Jedná sa o jednočasťové dielo s prvkami sonátového cyklu, pričom možno rozlíšiť oblasť sonátového allegra, pomalú i scherzovú časť a finále, ktoré tvorí fúga, považovaná za azda najmonumentálnejšiu ukážku Szymanowského polyfonického majstrovstva.

Zaradenie fúgy v závere sonáty, smerovanieskladby k finále ako ťažiskovej časti, motivická jednota a tematické prepojenie celého diela, bohaté chromatizmy odkazujú na jednu z hlavných inšpiračných oblastí Szymanowského Klavírnej sonáty č. 3 – tradíciu nemeckej hudby, najmä Beethovena a novoromantikov. V skladbe sa ďalej prelínajú aj prvky francúzskeho impresionizmu (nápaditá zvuková farebnosť, celotónovosť, pentatonika, nerozvedené spoje, trilky, kvartové súzvuky) s expresívnym melodickým štýlom, dynamickými extrémami, polytonalitou i atonalitou.

Maďarský skladateľ Béla Bartók zasvätil veľkú časť svojho života štúdiu ľudovej hudby. Spolu s jeho priateľom Zoltánom Kodályom sú považovaní zaprvých moderných etnomuzikológov. Ľudové piesne začali zbierať už začiatkom 20. storočia. Neskôr Bartók nadviazal spoluprácu aj s Etnografickýmmúzeom v Budapešti a zozbierané ľudové melódie systematicky spracovával, čo napokon vyústilo do vydania publikácie A magyar népdal (Maďarská ľudovápieseň) v roku 1924. Ľudová hudba zároveň tvorí neodmysliteľný inšpiračný zdroj v koncepcii Bartókovho vysoko originálneho kompozičného štýlu.

Sonátu pre klavír, BB 88, Sz. 80 komponoval ako jedno z prvých diel v roku 1926, keď po niekoľkoročnej skladateľskej odmlke opäť načerpal potrebné tvorivé sily. O dôvodoch svojej odmlky píše v liste z 21. júna 1926 adresovanom jeho druhej manželke Ditte, rodáčke z Rimavskej Soboty a výbornej klaviristke: „Doľahol na mňa aj ten neprehľadný zmätok, ktorý o súčasnej hudbe chrlia hudobné časopisy: lineárna, horizontálna, vertikálna, objektívna, neosobná, polyfónna, homofónna, tonálna, polytonálna, atonálna a ďalšie podobné prívlastky; aj keď sa tým všetkým človek nezaoberá, aj tak sa mu z toľkého vytrubovania zakrúti hlava. Vlastne najlepšie je nečítaí nič, len písaí, bez ohľadu na všetky heslá. Pravdaže, celý ten rámus by som si ani nevšimol, keby som nepretržite pracoval. Ale teraz už je dobre: dokážeš si predstavií, ako sa teším, že konečne vznikne niečo nové a navyše také, čo budem môcí aj hraí,samučičký sám […]“. Bartók sa totiž ako renomovaný klavírny virtuóz po znovunájdení tvorivých síl celkom prirodzene začal najskôr venovať tvorbe pre klavír. Okrem Klavírnej sonáty vznikli v tomto období aj klavírne cykly V prírode a Deväť malých klavírnych skladieb, ako aj 1. klavírny koncert a niekoľko skladieb, ktoré neskôr začlenil do svojho rozsiahleho cyklu Mikrokozmos. Zároveň viaceré z týchto klavírnych diel predstavovali akési štúdie nových kompozično-technických, výrazových i zvukových možností, ktoré zúročil v neskorších skladbách. Rok 1926 priniesol ajurčité zmeny v Bartókovom doterajšom skladateľskom štýle: klavír začal oveľa markantnejšie používať ako bicí nástroj, výraznejšie využíva tiež polyfonické prvky a osobitý druh chromatiky ako aj nový systém, ktorý sám nazval „polymodalita“, aktorý čerpá z koloritu „východoeurópskej ľudovej tonality a súčasne umožňuje zužitkovať celú dvanásístupňovú zásobu tónov“ (T. Tallián). Bartók napĺňa tradičný trojčasťový formový rámec vo svojej Klavírnej sonáte jedinečným obsahom v modernom šate. Krajné časti (úvodné Allegro moderato a finále Allegro molto) sršia nespútanou energiou, založenou na odvážnej, až strojovej rytmike s využitím nepravidelného metra. Zároveň sú exemplárnym príkladom ponímania klavíra ako bicieho nástroja. Pomalú strednú časť Sostenuto e pesante považuje Colin Mason za jednu z najmysterióznejších častí „tajuplného Bartóka“, ktorá je skvelou ukážkou Bartókovho unikátneho parlando-rubato štýlu.

Alexander Moyzes, rodák z Kláštora pod Znievom, sa popri Eugenovi Suchoňovi a Jánovi Cikkerovi stal jednou zo zakladateľských osobností slovenskej hudobnej moderny. Jeho kompozičný štýl, podobne ako štýl ďalších slovenských skladateľov, silno ovplyvnilo štúdium u českého skladateľa Vítězslava Nováka, ktorý mladých zverencov nasmeroval k tomu, aby čerpali z podkladov ich domoviny – slovenskej ľudovej hudby. Ako zrelý autor sa AlexanderMoyzes presvedčivo dokázal vyjadrovať v priestore symfonickej, vokálnej, komornej i inštrumentálnej hudby. Intenzívne sa tiež venoval pedagogickej činnosti na Konzervatóriu a neskôr na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. K jeho študentom patrili mnohí z budúcich popredných slovenských skladateľov (Dezider Kardoš, Andrej Očenáš, Tibor Frešo, Jozef Sixta, Juraj Hatrík, Peter a ďalší). V rámci Moyzesovej klavírnej tvorby predstavuje Sonáta emol, op. 2 jedinú sólovú sonátu určenú pre tento nástroj (pre dva klavíry napísal Jazzovú sonátu, op. 14 č. 2). Dielo dostalo svoju definitívnu podobu v roku1942, vznikalo však postupným prepracovávaním starších diel, čo svedčí o Moyzesovej snahe o precíznosť a dokonalosť po stránke kompozično-technickej. Genézu vzniku vysvetľuje Zuzana Čerbová v publikovanej štúdii o tomto diele: „Moyzesova Sonáta prešla postupným prepracovávaním z pôvodných drobných skladieb pre klavír, v literatúre nazývaných 7 klavírnych skladieb, op. 2, z rokov 1926 – 1927 do viacerých cyklov: Suita, op. 5 ( jediná dátumová zmienka 3. 1. 1934), ďalej v roku 1942 nasledovali Štúdie a až nakoniec flnálna forma Sonáty“. Moyzesova Sonáta e mol sa odvíja na pôde rozšírenej tonality. V jej celkovejštruktúre možno badať spoločné prvky s koncepciou Beethovenovej Sonáty As dur, op. 110: kratšia prvá a druhá časť oproti rozmernému finále, v rámci ktorého najskôr prichádza pomalé Adagio, na ktoré nadväzuje monumentálna fúga. Bohatý obsah a expresívna melodika prvej časti Moyzesovej Sonáty e mol – Praeludium výrazne presahujú rámec akejsi „hudby na úvod“, ktorú by jej názov mohol evokovať. Druhá časť – rapsodické Scherzo – s predchádzajúcou časťou Sonáty e mol kontrastuje po výrazovej stránke, i čo sa týka klavírnej faktúry. Záverečná časť Adagio e fuga je skomponovaná vo forme variácií, pričom poslednú – štvrtú variáciu tvorí fúga, ktorá je zároveň mohutným vyústením celého cyklu. Typické znaky autorovho kompozičného štýlu sú naplno prítomné aj v tomto pozoruhodnom klavírnom opuse, čo výstižne vyjadril Ivan Koska vo svojej dizertačnej práci z roku 2015 (Louisiana State University): „Osobitosť Moyzesovho spojenia impresionizmu a polymodality s v zásade romantickou rétorikou, odetou v barokových a klasicistických formách, riadená prísnou organizačnou logikou, je zrejmá z prvého stretnutia so Sonátou“. Moyzesova Sonáta e mol, op. 2 predstavuje reprezentatívne dielo slovenskej klavírnej literatúry a v poslednom čase sa zaslúžene začína tešiť väčšej pozornosti interpretov i muzikológov.

PETER PAŽICKÝ

Študoval na Konzervatóriu v Žiline u Dariny Švárnej a na VŠMU v Bratislave u Mariana Lapšanského. Je dvojnásobným laureátom Súťaže slovenských konzervatórií, Smetanovej súťaže v Hradci Králové a trojnásobným laureátom Chopinovej súťaže v Mariánskych Lázňach. Na interpretačnej súťaži MŠ SR v Banskej Bystrici získal Cenu za najlepšiu interpretáciu sonáty W. A. Mozarta, na II. Medzinárodnej súťaži J. N. Hummela cenu Slovenského hudobného fondu pre najlepšieho slovenského účastníka. Účinkovanie v klavírnom duu s Alešom Solárikom mu prinieslo rad ocenení z viacerých slovenských a medzinárodných súťaží – Medzinárodnej Schubertovej súťaže pre klavírne duá v Jeseníku, Medzinárodnej súťaže Cittá di Marsala v Taliansku či Medzinárodnej súťaže zameranej na hudbu 20. storočia Premio Valentino Bucchi v Ríme.

Peter Pažický spoluúčinkoval s ŠKO Žilina, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, rakúskou Jugendphilharmonie, Pražským komorným orchestrom, Karlovarským symfonickým orchestrom, Slovenským komorným orchestrom a Štátnou filharmóniou Košice. Realizoval nahrávky pre Slovenský rozhlas, Unison Records, Hudobné centrum, Hudobný fond a Pavlik Records, kde nahral CD s kompletným klavírnym dielom Jána Levoslava Bellu.

V jeho repertoári zaberá významné miesto tvorba Fryderyka Chopina. V zahraničí sa okrem európskych krajín predstavil recitálom na EXPO v čínskom Šanghaji. V posledných rokoch absolvoval v spolupráci so sólistami niekoľko koncertných turné po Japonsku. Naštudoval mnoho významných diel slovenských autorov pre koncerty Albrechtiny – združenia propagujúceho známe aj neznáme diela slovenských skladateľov, vystúpil na festivaloch Bratislavské hudobné slávnosti, Nová slovenská hudba a Viva Musica! Pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici a na Konzervatóriu v Bratislave.