Gustav Mahler: Symfónia č. 3Gustav Mahler: Symphony No. 3

[ Autor textu: Jana Majerová ]

„A teraz si ešte predstav také veľké dielo, v ktorom sa sku točne zrkadlí celý svet – človek je, povedal by som, len ná strojom, na ktorom hrá vesmír… V  takých chvíľach si už  nepatrím… Sú to strašlivé pôrodné bolesti, ktoré vytrpí  tvorca takého diela, a skôr než sa to všetko v jeho hlave  usporiada, vystavia a vybúri, musí tomu predchádzať…  pohrúženie v seba, odumretie ostatnému svetu… Moja  symfónia bude niečo, čo svet ešte nepočul! Celá príroda  v nej hovorí a rozpráva také hlboké tajomstvá, aké snáď  tušíme len v snoch! Poviem ti, že aj pre mňa sú niektoré  miesta tak záhadné, že sa mi zdá, akoby neboli ani odo  mňa. Len keby sa mi všetko podarilo tak, ako si to predstavujem…“, zveril Gustav Mahler svoje pocity pri písaní  Symfónie č. 3 d mol v liste opernej speváčke a v tom období aj svojej milenke, Anne Mildenburgovej, v lete 1896.  

Jedno zo skladateľových najrozsiahlejších a  najmonumentálnejších diel vznikalo najmä počas letných divadelných prázdnin v  rokoch 1895 – 1896 (prvé nápady  prišli však už v roku 1892), nakoľko počas sezóny nemal  Mahler ako šéfdirigent Štátneho divadla v Hamburgu na  sústredenú kompozičnú prácu dostatok priestoru. Systém fungovania ako „letného skladateľa“ začal uplatňovať od roku 1893. Tohoročné leto trávil v malebnej dedinke Steibach am Attersee, neďaleko Salzburgu. Miestne  prostredie bolo preňho natoľko inšpiratívne, že si tam na  okraji veľkej lúky na brehu jazera nechal postaviť malý  domček (či skôr chatku), ktorý už o rok neskôr začal používať na skladateľskú prácu. Človek, ktorý mal na starosti stavbu domčeka, neskôr spomínal, že Mahler sa vyjadril, že sa mu ľahšie komponuje, ak môže počuť vodu.  Skladateľský domček bol postavený podľa Mahlerových  inštrukcií veľmi jednoducho a  účelne: v  miestnosti bol  v podstate len stôl, klavír, niekoľko stoličiek a kachle na  drevo. Neodmysliteľnou súčasťou boli okná s nádherným  výhľadom na okolitú scenériu a  neďaleké hory. Okrem  podmanivého prostredia prinášala svoje ovocie v podobe úspešnej skladateľskej práce aj Mahlerova sebakázeň  a  pomoc jeho najbližších v  podobe najrôznejších opatrení. Mahler bol ubytovaný v miestnom hostinci, odkiaľ  zvykol do domčeka prichádzať vždy ráno okolo pol siedmej. Raňajky mu neskôr priniesli. Pokiaľ neboli dvere  domčeka pootvorené, nesmel byť nikým rušený. Dedinčanov požiadali, aby sa k  domčeku príliš nepribližovali  a sedliaci vedeli, že si v jeho blízkosti nemajú brúsiť svoje  kosy. Deťom z dediny boli sľubované sladkosti a hračky,  keď sa pri domčeku nebudú hrať ani kúpať. Odháňa ná z blízkeho okolia bola i hlučná hydina. Popoludní si  Mahler urobil prestávku na obed, prípadne si zdriemol.  Neskôr sa venoval čítaniu, prechádzkam v prírode, debatám s rodinou či priateľmi, alebo svojmu novému športu – jazde na bicykli: „So svojím bicyklom budím všade  obdiv… Dospel som k takému stupňu majstrovstva, že za  sebou nechávam všetky kone“. Čas od času zavítal do neďalekého kúpeľného mestečka Bad Ischl, kde sa stretával  aj s Johannesom Brahmsom. 

Mahlerova Symfónia č. 3 má šesť častí, ktoré skladateľ  usporiadal do dvoch dielov. Prvý diel pritom tvorí len  samotná prvá časť symfónie, čo samo o  sebe vypovedá  o  autorových veľkoformátových zámeroch. Druhý diel  – o niečo väčšia polovica celej skladby – tvorí zvyšných  päť častí. Okrem veľkého orchestra obsadil Mahler do  tejto symfónie aj niekoľko vokálnych zložiek: altové  sólo, chlapčenský zbor, ženský zbor. Nástroje v  orches tri sú v mnohých prípadoch početnejšie zastúpené, než  je obvyklé – napríklad väčšina drevených dychových  nástrojov je obsadená až po štyroch a klarinetov sa vyžaduje dokonca päť: okrem troch klarinetov in B aj ďalšie  dva vyššie hrajúce klarinety in Es. Nechýba ani Mahle rom veľmi obľúbený anglický roh. Neštandardné je tiež  použitie až ôsmich lesných rohov, dvoch hárf či obsade nie poštového rohu. V bohato zastúpenej skupine bicích  nástrojov nachádzame aj nezvyčajné nástroje ako prút či  šesticu ladených zvonov.  

Definitívna podoba tak rozmerného diela sa rodila po stupne. Niektoré časti Symfónie č. 3 mali dokonca svoju  premiéru skôr, než bola po prvýkrát uvedená ako celok  dňa 9. júna 1902 v  Krefelde pod Mahlerovým vedením  (ktorý bol v tom čase už krátko zosobášený s Almou a pôsobil ako riaditeľ Viedenskej dvorskej opery). Finálna verzia diela neobsahuje programové názvy častí, v procese  komponovania však skladateľ pracoval s  ich viacerými  podobami (vrátane viacerých programových názvov pre  celé dielo). Program tejto symfónie skladateľ v podstate  nikdy neodvolal, no pri jej uvádzaní zakazoval zverejňovať akékoľvek vysvetľujúce texty, ktoré by podľa jeho  obáv mohli viesť k nesprávnemu či neúplnému pochopeniu diela. Mahler tvrdil, že slovne nie je možné obsiahnuť  to, čo obsahuje (nielen) jeho hudba. Ak by to bolo možné,  nič by totiž neskomponoval. Zároveň si bol vedomý toho,  že názor na dielo a jeho vnútorný obsah sa s vývojom človeka (poslucháča) môže meniť, preto nechcel uvádzať  striktne dané programy. Programy svojho času dokonca  považoval za akúsi barličku pre tých, ktorí nedokážu po rozumieť samotnej hudbe: „žiadna hudba nestojí za nič,  ak musíte poslucháčovi najprv povedať, aký zážitok sa za ňou skrýva, respektíve čo v nej má zažiť… Stačí si so sebou  priniesť uši a srdce… Nejaký zvyšok tajomstva vždy zostáva, dokonca aj pre tvorcu.“ Mahlerovo dielo bezpochyby dosahuje najvyšších kvalít ako absolútna hudba, napriek  tomu môžu programové názvy pomôcť nasmerovať poslucháča k poodkrytiu autorových zámerov:  

Prvý diel: 

1. Pan sa prebúdza – Prichádza leto  (Bakchusov sprievod) 

Druhý diel: 

2. Čo mi rozprávajú kvety na lúke 3. Čo mi rozprávajú zvieratá v lese 

4. Čo mi rozpráva človek 

5. Čo mi rozprávajú anjeli 

6. Čo mi rozpráva láska 

Mahlerova Symfónia č. 3 má ambíciu reflektovať celý  svet. Ten je postupne kreovaný od neživej časti prírody,  cez rastliny a živočíchy, až k človeku ako vrcholu stvorenia, a anjelom ako dokonalým bytostiam. Všetko sa zavŕši Mahlerovým pohľadom na lásku. Forma prvej časti  symfónie sa dá označiť ako sonátová s dvoma expozícia mi. Hneď v úvode nastupuje téma pochodového charakteru, interpretovaná ôsmimi lesnými rohmi, ktorá má  behom celej časti dôležitú úlohu. Téma upomína jednak  na starú pieseň Ich hab mich ergeben mit Herz und mit  Hand, jednak na záverečnú tému Symfónie č. 1 Johannesa  Brahmsa. Odkazovanie k ľudovej a zároveň k artificiálnej  hudbe je pre Mahlera typické. Postupne sa v prvej časti  jeho Symfónie č. 3 objavujú ďalšie dva charakteristické tematické komplexy, ktoré sú navzájom veľmi kontrastné:  jeden komplex predstavuje temnotu, nehybnosť neživej  prírody (istý čas Mahler zvažoval iný programový názov  pre túto časť – Čo mi rozprávali skaly), druhý komplex  má charakter zábavnej hudby s prvkami dychovky a vojenskej hudby, ktoré dôverne poznal z detstva v Jihlave.  V  období vzniku diela to bolo považované za neslýcha nú trúfalosť, vložiť do majestátneho symfonického diela  takúto všednú, ba až simplexnú hudbu. Z podivnej, ako by beztvarej masy (pozoruhodné využitie neobvyklých  polôh a zvukových farieb nástrojov za týmto účelom) sa  postupne začína vynárať život.  

Inšpiráciou pre pôvabnú druhú časť bola pre Mahlera  krása zelenej lúky plnej rozkvitnutých kvetov, akú videl  aj z  okna svojho domčeka v Steinbachu. Časť nazývanú  tiež Blumenstück napísal autor veľmi rýchlo a ľahko hneď  v júni 1895, teda na začiatku prvého leta, kedy sa v idylickom prostredí rakúskeho vidieka pustil do náročnej  kompozičnej práce na tomto veľdiele. I  pre samotného skladateľa predstavovala táto časť „to najbezstarostnejšie,  čo som kedy napísal – [je] taká bezstarostná, ako len kvety  môžu byť. Všetko sa kolíše a kýva tým najľahším a najpohyblivejším spôsobom, ako sa kvety na ohybných stonkách  hojdajú vo vetre.“ 

V tretej časti – symfonickom scherze – Mahler po prvý krát v rámci tohto diela využíva hudobný citát zo svojho  piesňového cyklu Chlapcov zázračný roh (Des Knaben  Wunderhorn), čím aj Symfónia č. 3 ukazuje príslušnosť  do akéhosi „nadcyklu“ jeho symfónií nazývaných „Wunderhorn-Symphonien“ (Symfónie č. 1 – 4). K rovnomennej  literárnej zbierke básnicky štylizovaných ľudových pies ní Chlapcov zázračný roh, ktoré zozbierali a medzi rokmi  1806 – 1808 vydali Achim von Arnim a Clemens Brentano, mal Mahler blízko už od detstva a  až do prelomu  19./20. storočia predstavovala hlavný námetový a textový  zdroj pre množstvo jeho skladieb. Mahlerov piesňový  cyklus vznikal postupne, pričom poslednú pieseň napísal v  roku 1901. Základom tretej časti Symfónie č. 3 je  pieseň Ablösung im Sommer (Výmena letných stráží), pô vodne skomponovaná pre spevný hlas a klavír. Scherzo Symfónie č. 3 je však čisto inštrumentálne (podobne ako  scherzo Symfónie č. 2, v  ktorej Mahler cituje pieseň Des  Antonius von Padua Fischpredigt). Motivicko-tematický  materiál krátkej piesne slúži teda ako základ pre vybudovanie rozmerného symfonického scherza bez spevného hlasu a teda aj bez textu. Úseky symfónie, ktoré  vychádzajú z  citovanej piesne, sa nachádzajú výhradne  v scherzových dieloch, v ktorých sa okrem toho vyskytuje  aj nový hudobný materiál. Dve triá sú voči scherzovým  dielom veľmi kontrastné a predstavujú tzv. „Posthorne pisoden“ (Epizódy poštového rohu), v  ktorých zaznieva tento nástroj s prirodzeným ladením akoby z diaľky.  V  piesni Ablösung im Sommer sa spieva o smrti kukučky v prostredí krásnej letnej zelene. Kukučkinu funkciu  zaháňača dlhej chvíle má vystriedať iný vtáčik – milý,  drobný slávik. Ten je stále radostný, dokonca aj keď všetky ostatné vtáky mlčia. Pieseň sa končí čakaním na slávika, ktorý prevezme kukučkinu úlohu. V symfonickom  scherze vyniká množstvo vtáčích motívov vďaka nástrojovej farebnosti – Mahler používa pikolu, klarinet in B,  a tiež akosi piskľavejší klarinet in Es. Prírodné motívy  však postupne prechádzajú prerodom do harmonicky  príkro disonujúcich úsekov. Obe epizódy poštového rohu  predstavujú podľa Hansa Heinricha Eggebrechta ideálny  svet („Gegenwelt“) ako protipól k reálnemu svetu zvierat  s ich vlastnými starosťami, v ktorom je prítomná aj smrť  ako nevyhnutná súčasť kolobehu života. Mnohé otázky  nastolené v tejto časti symfónie, metaforicky prenesené  do sveta zvierat, sa týkajú aj sveta ľudí. Podľa Mahlera je  scherzo „to najšašovskejšie a k tomu opäť najtragickejšie,  čo tu kedy bolo – ako nás len hudba od jedného k druhému v jednom jedinom obrate môže mysticky viesť. Táto  skladba je naozaj ako keby celá príroda strihala úškľabky  a vystrkovala jazyk. Ale je v tom vsunutý tak hrozný panický humor, že sa človeka zmocní skôr zdesenie než smiech.“  O aký typ humoru Mahlerovi išlo, ďalej rozvádza aj H. H.  Eggebrecht: „Humor tohto druhu uchopuje to konečné  ako krehkosť, bláznivosť, utrpenie, márnosť, biedu, aby  sa v ňom [v humore] *, ako kontraste k nekonečnému, dosiahlo to nekonečné… Taký humor sa smeje, ale smeje sa  z celého sveta; posmieva sa, ale z lásky; ironizuje, plačúc;  môže spôsobiť, že sa človeka pritom ,zmocní skôr zdesenie  než smiechʻ … Taký humor je viac ako ,detoxikácia životaʻ,  o ktorej Mahler podľa Bruna Waltera často hovoril, že by  bez nej ,nemohol čeliť tragike ľudskej existencieʻ.“

Nasleduje pokojná, avšak temne ladená štvrtá časť symfónie s altovým sólom na text z knihy v tom čase ešteži júceho Friedricha Nietzscheho Tak vravel Zarathustra.  Mahler tu využíva nezvyčajné polohy nástrojov: vysoké  trombóny, nízke harfy, podobne ako v tzv. „Nachtmusik“  z neskoršej Symfónie č. 7. V atmosfére tajomnej noci je vyslovená snaha človeka o šťastie a nesmrteľnosť. 

Prudko kontrastne pôsobí nasledujúca piata časť, ktorá  ako jediná využíva všetky hudobné telesá obsadené v tejto symfónii. Zároveň súvisí s ďalšou piesňou z Chlapcov ho zázračného rohu – Es sungen drei Engel einen süßen  Gesang (Traja anjeli spievali sladký spev). Ako jediná  pieseň z  tohto cyklu má však opačnú genézu – Mahler  ju najskôr skomponoval ako súčasť 3. symfónie a v  tejto  podobe ju dokončil už 11. augusta 1895. Až neskôr ju pre pracoval do verzie pre spevný hlas a klavír (presný dátum  nie je známy, no predpokladá sa, že to bolo pred rokom  1899). V texte piesne sa hovorí o nebeskej blaženosti a nekonečnej radosti z odpustenia hriechov, z  vykúpenia,  ktorého získanie nie je ničím nedosiahnuteľným. Svet  anjelov tu Mahler prirovnáva k detskému šťastiu a urči tej naivite a nebeská scenéria je vykreslená skôr hravou  formou s  prvkami grotesky než ako vznešené transcendentno. Námetom i hudobne je pieseň Es sungen drei Engel imanentne previazaná aj s inou piesňou z Chlapcovho  zázračného rohu – Das himmlische Leben, ktorú Mahler  pôvodne plánoval zaradiť ako siedmu časť Symfónie č. 3. Napokon sa však stala finálnou časťou Symfónie č. 4.  V piesni Es sungen drei Engel ako súčasti Mahlerovej Symfónie č. 3 plnia zborové telesá aj dôležitú zvukomalebnú funkciu. Hneď v  úvode imituje chlapčenský zbor  zvuk zvonov s textom „bimm-bamm“. Aby sa zvuk detských hlasov čo najviac blížil zvuku skutočných zvonov,  má sa citoslovce bimm (bamm) zaspievať s akcentom, nárazom – tak ako sa udiera do zvonu – a ďalej sa má nechať  znieť len vokál „mm“. V súčinnosti so zvukom ladených  zvonov (neskôr i zvonkohry) je tak vytvorený zaujímavý  hudobný efekt už v úvode tejto symfonickej časti, ktorý  sa v jej ďalšom priebehu niekoľkokrát vráti (neskôr interpretovaný aj ženským zborom).  

Záverečná časť 3. symfónie je opäť čisto inštrumentálna.  Namiesto tradičného allegrového finále, víťazoslávneho  záveru, však Mahler svoje dielo uzatvára pomalou časťou,  čím predznamenáva využitie adagiových finále vo svojich  neskorých dielach. V nanajvýš sugestívnej, vrúcne túžobnej záverečnej apoteóze dospeje všetko blúdenie, hľadanie, dopytovanie sa, celá príroda i ľudstvo k vykúpeniu  zo všetkých útrap všeobjímajúcou láskou, ako objasňuje  Gustav Mahler aj vo svojom liste Anne Mildenburgovej: „… v symfónii ale ide o inú lásku, než sa domnievaš. Motto  k tejto časti znie: ,Otče, pozri na moje rany! Nedopusť, aby  zahynul čo len jediný tvor!ʻ Chápeš teda, o čo sa tu jedná?  Má tým byť vyjadrený vrchol a najvyšší stupeň, z ktorého je  možné vidieť svet. Asi by som túto časť mohol tiež nazvať: ,Čo mi rozpráva Boh!ʻ A to práve v tom zmysle, ak chápeme  Boha len ako ,Láskuʻ.“

Jana Majerová

ESTER PAVLŮ

Mezzosopranistka Ester Pavlů je jednou z najperspektívnejších speváčok mladej generácie, úspechy zaznamenala nielen doma, ale hlavne aj v zahraničí. Je stálym hosťom Opery Národného divadla a Štátnej opery v Prahe, kde v roku 2011 debutovala ako Laura v opere Die drei Pintos Carla Mariu von Webera. Publiku sa tu predstavila už aj ako Donna Elvíra (Don Giovanni), Druhá Dáma (Čarovná flauta), Druhá žienka (Rusalka) či Fenena (Nabucco). Veľkým debutom na doskách Národného divadla bola titulná rola Bizetovej Carmen (2022), ktorú stvárňuje dodnes.

V súčasnej dobe tu vystupuje aj v inscenáciách Švanda dudák (Kráľovná) a Sedliacka česť (Santuzza). Túto sezónu sa v Prahe predstavím ako Cudzia kňažná v Dvořákovej Rusalke pod vedením Tomáša Netopila. Ester Pavlů je absolventkou pražskej Akadémie múzických umení (H. Kaupová). Po ukončení štúdií absolvovala medzinárodné kurzy u osobností ako P. Dvorský, G. Beňačková, E. Randová, B. Nikolova, A. Millo či J. Cura. V sú časnosti ju vedie slovenský barytonista Vladimír Chmel. Na doskách SND debutovala ako Cudzia kňažná, so Slovenskou filharmóniou pred rokom stvárnila Brängenu v koncertnom uvedení 2. dejstva opery Tristan a Isolda Richarda Wagnera. Ako Kráľovná v opere Švanda dudák (J. Weinberger) vystúpila v rakúskom Grazi. V roku 2022 debutovala v Bazileji ako Santuzza a tento rok debutovala v lotyšskej Rige ako Eboli (Don Carlos). Vo Viedni debutovala v Theater an der Wien v postave Ľadovej Kráľovnej. V bulharskej Sofii zas ako Angelina v Rossiniho Popoluške (2019). V divadle Teatro Lirico v Cagliari uviedla Dvořákové Biblické piesne a v roku 2021 mala koncertné turné v USA s piesňovým repertoárom českých autorov (New York, Atlanta, Chicago, Cedar Rapids). Bola nominovaná na cenu International Opera Award, je držiteľkou ceny Anděl (Klasická hudba).

JURAJ VALČUHA

uznávaný najmä pre svoju nenútenú expresívnosť a hlbokú muzikálnosť. Vďaka výbornej technickej vyspelos ti a prirodzenému javiskovému prejavu prinášajú v jeho podaní aj tie najzložitejšie diela strhujúce zážitky. Na základe hlbokého pochopenia skladateľa a partitúry, vybraného vkusu a prirodzene elegantného štýlu je jedným z najvyhľadávanejších dirigentov svojej generácie. Od roku 2022 je hudobným riaditeľom Houston Symphony. V rokoch 2016 – 2022 bol hudobným riaditeľom Teatro di San Carlo v Neapole a prvým hosťujúcim dirigentom Konzerthausorchester Berlin. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom Orchestra Sinfonica Nazionale della RAI Torino.

Vo Valčuhovej kariére bola prelomovou sezóna 2005/2006, kedy debutoval s Orchestra National de France. Nasledovali debuty s Londýnskou filharmóniou, Pittsburgh Symphony, v Taliansku debutoval inscenáciou La Bohème v Teatro Comunale v Bologni. Valčuha často radí do svojich programov i skladby súčasných skladateľov. Dirigoval svetovú premiéru Supplica Christophera Rou sesa, husľový koncert Beautiful Passing Stevena Mac keyho, na festivale Melos-Étos uviedol dielo The Four Sections Steva Reicha. Spolupracovali s ním aj skladatelia Bryce Dessner, Andrew Norman, Luca Francesconi, Anna Thorvaldsdottir, Steven Stucky, Anna Clyne a ďalší. Záväzky v aktuálne sezóne zahŕňajú koncerty s orches trami v Houstne, Pittsburghu, San Franciscu, Chicagu, ale i spoluprácu s Yomiuri Nippon Orchestra v Japonsku. V Európe sa predstaví v Bavorskej štátnej opere, Nemec kej opere v Berlíne, Semperoper v Drážďanoch i v Opera di Roma (Jenůfa).

Juraj Valčuha študoval kompozíciu a dirigovanie v Bratislave, potom na Konzervatóriu v Petrohrade (I. Musin) a neskôr na Conservatoire Supérieur de la Musique v Pa ríži (J. Fürst). Je čerstvým držiteľom Radu Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenska v oblasti kultúry a umenia, ktoré mu udelila prezidentka SR.

JAN ROZEHNAL

Po štúdiách na Konzervatóriu v Kroměříži (hra na flaute) u B. Růžičkovej študoval na JAMU v Brne u O. Trhlíka a L. Mátlu orchestrálne dirigovanie. Štúdium bolo rozší rené dvojročnou stážou v Českej filharmónii. Už počas štúdia v Brne založil a viedol Brniansky zbor Hudobnej mládeže, s ktorým získal viaceré ocenenia na medzinárodných súťažiach. Pôsobil ako asistent L. Mátla v Speváckom združení moravských učiteľov, ktoré neskôr viedol.

V začiatkoch svojej profesionálnej kariéry pôsobil ako dirigent Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach a zbormajster Brnianskeho Filharmonického zboru Beseda brněnská pri Filharmónii Brno. V rokoch 1990 – 2003 bol zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru, s ktorým realizoval mnoho významných domácich aj zahraničných spoluprác. Počas pôsobenia v Slovenskom filharmonickom zbore založil vokálne zoskupenie Ca merata Bratislava, ktorého doménou bolo štýlové predvádzanie starej hudby. Súbor bol ocenený Revue Diapa son a získal aj cenu ministerského predsedu Slovenskej republiky. V rokoch 2004 – 2008 pôsobil ako zbormajster Kühnovho miešaného zboru a Pražského filharmonického zboru.

Od roku 2008 zastával post zbormajstra a dirigenta v nemeckých divadlách v Koblenzi, Frankfurte a Hal berstadte. Od sezóny 2023/2024 je opäť zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru. Na svojom konte má spolupráce s nahrávacími spoločnosťami ako Decca, Deutsche Grammophon, Discovery, Harmonia Mundi, Naxos, NBC či Slovart. Spolupracoval s významnými orchestrami a dirigentmi zvučných mien ako C. Abbado, R. Chailly, Ch. von Dohnányi, K. Masur, Z. Mehta, G. Prêtre či R. Weikert.

MAGDALÉNA ROVŇÁKOVÁ

zakladateľka, dirigentka a manažérka Bratislavského chlapčenského zboru stojí na čele telesa od jeho vzniku v roku 1982. Po absolvovaní Konzervatória v Bratislave (hra na klavíri) študovala zborové dirigovanie na VŠMU, na ktoré nadviazala doktorandským štúdiom (J. Haluzický).

Bratislavský chlapčenský zbor priviedla na významné domáce a zahraničné pódiá (Konzerthaus vo Viedni, Cagnegie Hall v New Yorku, Veľká sála Konzervatória v Moskve, George Weston Hall v Toronte a ďal.). Dirigovala stovky a capella koncertov v katedrálach európskych metropol. Chlapcov pripravovala pre účinkovanie vo Viedenskej štátnej opere a viac ako 30 rokov spolupracuje s operou SND. V roku 1999 založila Súkromnú umelec kú školu, kde sa speváci Bratislavského chlapčenského zboru vzdelávajú v zborovom a sólovom speve. Pôsobí v porotách domácich a medzinárodných súťaží. Je laureátkou Krištáľového krídla, držiteľkou spoločenských ocenení a za prácu s talentovanou mládežou získala ocenenie Slovenka roka.

GABRIEL ROVŇÁK

dirigent Bratislavského chlapčenského zboru a pedagóg Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne. Je tiež autorom, dirigentom a moderátorom najväčšieho celo slovenského hudobno-vzdelávacieho cyklu koncertov „Príbeh hudby“. Absolvoval Konzervatórium v Bratislave (J. Karaba) a JAMU v Brne (J. Zbavitel). V roku 2022 uviedol v rámci projektu „Príbeh hudby“ 18 koncertov v Bratislave, Bytči, Liptovskom Hrádku, Trenčíne a v Košiciach, v spolupráci s Bratislavským chlapčenským zborom, Slovenským národným divadlom, Rozhlasom a televíziou Slovenska, Štátnym komorným orchestrom Žilina a Štátnou filharmóniou Košice. Koncerty videli, aj prostredníctvom priameho prenosu, desaťtisíce mladých ľudí na celom Slovensku. S Bratislavským chlapčenským zborom sa predstavil na koncertných cestách v USA, Švédsku a Nemecku. Spolu s Magdalénou Rovňákovou spolupracuje na príprave a naštudovaní vokálnych a vokálno-inštrumentálnych diel.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdi rigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pa cific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

Na jar vydala Slovenská filharmónia prvé CD so šéfdirigentom D. Raiskinom. Zároveň spolupracovala na vydaní ďalších dvoch CD s huslistom Michailom Počekinom (Hänssler Classic) a violončelistom Tatsuki Sasanu mom (Exton). Sezónu 2022/2023 ukončila so sólistami O. Scheps a T. Sasanumom zahraničným turné v Japonsku. V sezóne 2023/2024 čaká orchester účinkovanie na domácich festivaloch (music festival Piešťany, Allegretto Žilina) i zahraničné koncerty (Murten). Orchester sa na začiatku decembra vrátil z turné v Južnej Kórei, kde so šéfdirigentom D. Raiskinom a klaviristom Y. Sunwoom odohral sériu 6 koncertov. Orchester vo februári absolvoval turné v Chorvátsku a Slovinsku, kde s ním v mestách Maribor a Záhreb odohral koncerty klavírny virtuóz Lovre Marušić.

SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR

je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor československého rozhlasu. Prvé roky ho viedol jeho zakladateľ, dirigent Ladislav Slovák. V roku 1957 bol SFZ začlenený do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Na poste zbormajstrov sa vystriedali viaceré významné osobnosti (J. M. Dobrodinský, Š. Klimo, P. Procházka, M. Vach, J. Rozehnal, B. Juhaňáková, J. Chabroň). Od sezóny 2023/2024 povedie SFZ zbormajster Jan Rozehnal.

Kultivovanosť prejavu, zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti. Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr. Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia či Orchestre de Paris. Jeho bohatá diskografia obsahuje nahrávky pre slovenské i zahraničné televízne a rozhlasové stanice.

SFZ získal medzinárodné ocenenie Oper! Awards 2023 v kategórii Najlepší spevácky zbor za spoluprácu v opernej produkcii Piková dáma s Berlínskymi filharmonikmi a K. Petrenkom na Veľkonočnom festivale v nemeckom Baden-Badene a koncertoch v Berlínskej filharmónii (2022).

V sezóne 2023/2024 SFZ spolupracoval s Filharmóniou Brno (D. Russel Davies) v Čechách aj v rámci BHS. SFZ účinkoval v novej produkcii Le Grand Macabre vo Viedenskej štátnej opere (P. Heras-Casado) pri príležitosti 100. výročia narodenia G. Ligetiho. Participoval v novej opernej produkcii Tannhäuser v Národnom divadle Košice (P. Valentovič). Do konca sezóny sa SFZ predstaví aj na domácich festivaloch v Košiciach (R. Jindra) a Piešťanoch (T. Lang).

BRATISLAVSKÝ CHLAPČENSKÝ ZBOR

pôsobí na slovenskej umeleckej scéne od roku 1982. Jeho zakladateľkou, umeleckou riaditeľkou a dirigentkou je Magdaléna Rovňáková, dirigentom je Gabriel Rovňák. S telesom spolupracujú špičkoví slovenskí pedagógovia – sopranistky Miriam Garajová, Monika Maglayová a kla viristka Dana Hajóssy.

Teleso vzniklo ako Chlapčenský filharmonický zbor, ne skôr sa transformovalo na Súkromnú základnú umeleckú školu špecializovanú na chlapčenský zborový spev, priemerne tu študuje 80 chlapcov vo veku 7 – 28 rokov. Spolupráca so symfonickými orchestrami (Slovenská fil harmónia, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Viedenskí symfonici, Viedenský rozhlasový orchester, Hamburgskí symfonici a ď.) obohatila repertoár telesa o desiatky oratórií, kantát a symfónií (J. S. Bach, L. Bernstein, B. Britten, A. Honegger, G. Mahler, C. Orff, C. Penderecký, M. Ravel, I. Stravinskij, E. Suchoň). Zbor spolupracoval s poprednými svetovými dirigentmi (O. Lenárd, R. Štúr, B. de Billy, J. Conlon, A. Parrot, F. Luisi, R. Muti, J. Tate, E. Villaume a ďalší).

V opere, balete a činohre stvárňujú chlapci pôsobivé detské úlohy. Zbor koncertuje po celom Slovensku, tlieskali mu i poslucháči veľkomiest v Európe, Amerike, Kanade, Japonsku Izraeli či Taiwane. Teleso disponuje širokým repertoárom sakrálnej a profánnej hudby. Viacerí slovenskí skladatelia mu svoje skladby venovali (Ľ. Bernáth, V. Gräffinger, I. Hrušovský, M. Kroupa, P. Martinček, E. Suchoň, I. Zeljenka).

Bratislavský chlapčenský zbor má na svojom konte 7 CD a 6 DVD filmov nakrútených v spolupráci so Slovenskou televíziou a so svetovými filmovými spoločnosťami (Hallmark, Miramax). Zbor za svoju históriu vychoval mnoho sólistov, výborných zborových spevákov a z jeho radov vzišlo doteraz i šesť dirigentov.