Klusák / Mahler / MartinůKlusák / Mahler / Martinů

[ Zuzana Buchová-Holičková: ]

Kultová Nemocnice na kraji města, Herzov Kulhavý ďábel, Schmidtov Konec srpna v hotelu Ozon *či Schormov *Farářův konec. To je len zlomok filmových aseriálových titulov, ku ktorým vytvoril jedinečnú hudbu Jan Klusák – enfant terrible českej hudby, ako ho označovala v mladíckom období jeho tvorbydobová tlač. Obdivovateľ Stravinského, Hindemitha, Mahlera či Berga spočiatku silne inšpirovaný neoklasicizmom a odolávajúci ideologizujúcim snahám v hudbe. Autor nesmierneho množstva nielen orchestrálnych, ale aj vokálnych, zborových či komorných diel, opier, baletov a scénickej hudby, nehovoriac o množstve hudobno-publicistických textov. Nebránil sa ani občasným hereckým úlohám vo filmoch najlepších režisérov svojej generácie. Na prelome 50. a 60. rokov dochádza v jeho tvorbe k výraznému zlomu. Jeho rebelantská povaha ho nasmerovala k vtedy nežiaducej hudobnej estetike Druhej viedenskej školy,Novej hudby, Darmstadtu, dodekafónie, serializmu. O svetovom dianí sa v tom období vedelo pramálo, oficiálna publicistika tieto smery dehonestovala, v lepšom prípade ignorovala. Zreteľný posun v hudobnej poetike od neoklasicizmu demonštroval v Štyroch malých hlasových cvičeniach na texty Franza Kafku (1960), ktoré oficiálna odborná tlač patrične zhodila. Princípy dodekafónie a serializmu uplatnil v ďalších skladbách, najmä v I. Invencii, Sonáte pre husle adychové nástroje, Obrazoch, II. sláčikovom kvartete a vrcholným spôsobom vo Variáciách na tému Gustava Mahlera (1960 – 62). Základom diela,ktoré znie aj v rovnomennom filmovom dokumente o Mahlerovi z roku 1980, je téma Adagietta zo Symfónie č. 5, jedna z najslávnejších a najintímnejších skladateľových hudobných výpovedí. Prostredníctvom variácií Klusák prepracováva Mahlerovu tému rôznymi spôsobmi – od jemných harmonických obmien až po radikálne experimentálne úpravy, využíva neobvyklé rytmické štruktúry, aby nielen zachytil pôvodný emocionálny náboj, ale zároveň odhalil nové,kontrastné vrstvy. Dielo má introspektívny, priam meditatívny charakter a Klusák v ňom preukázal schopnosť bohato dotvoriť atmosféru a výpoveď filmovéhoobrazu prostredníctvom majstrovskej reinterpretácie hudobnej tradície cez prizmu vlastnej, originálnej hudobnej estetiky.

Hĺbavá atmosféra citovaného Adagietta je prítomná aj v zbierke Päť piesní podľa básní Friedricha Rückerta od Gustava Mahlera. Zbierkaje oceňovaná za svoju poetickú a hudobnú hĺbku, pričom jej komorný charakter a jemná orchestrácia často pripomínajú skôr symfonickú poéziu nežtradičné piesne. Rückert-Lieder tak predstavujú vrchol Mahlerovej piesňovej tvorby a priekopnícky prístup k vokálnej hudbe. Zatienili ich však iné zhudobnené básne romantického básnika Rückerta – Piesne o mŕtvych deíoch, ktoré vznikali v približne rovnakom období.

Väčšina z piesní bola vytvorená počas leta 1901 v Mahlerovom letovisku pri jazere Maiernigg, kam sa utiahol po zhoršení zdravotného stavu. Nespája ich žiadny spoločný motív, môžu sa uvádzať samostatne či v ľubovoľnom poradí a nie sú určené ani pre konkrétny hlas. Komorná inštrumentácia piesní anástrojové zloženie vychádzajú z obsahu textov, ktorých výber odráža skladateľove životné udalosti, zážitky a introspektívne hľadanie ich zmyslu. Zbierka je vlastne Mahlerovou emočnou autobiografiou. Prvá pieseň uvedená v zbierke, Blicke mir nicht in die Lieder! (Nepozeraj na moje piesne), zhudobňuje Mahlerov najobľúbenejší text. Plachý básnik sa v nej snaží ukryť verše pred svojou milou, tak ako si včely chránia svoju prácu v úli, ale sľubuje jej, že „keď bohatémedové plásty vynesú na denné svetlo, vtedy ich ochutnáš skôr ako ktokoľvek iný“. Pieseň Ich atmet’ einen linden Duft! (Vdýchol som jemnú vôňu) je čarovným rozjímaním speváka o večnej láske, keď vdychuje jemnú vôňu z vetvičky lipového kvetu (linden Duft = jemná vôňa; Lindenduft = vôňa lipy). Mahler juopísal svojej priateľke Natálii Bauer-Lechnerovej ako „pocit, ktorý človek cíti v prítomnosti milovanej bytosti, ktorou si je úplne istý bez toho, aby muselvyslovií čo i len jedno slovo“.

O skladbe Ich bin der Welt abhanden gekommen (Stratil som sa svetu) Mahler neskôr napísal: „Je to pocit, ktorý sa derie k perám, ale neprejde cez ne! … To somja!“ Hovorí o rezignácii a zároveň uspokojení z úteku od sveta a jeho starostí a zároveň o túžbe po hlbšom pokoji, ktorý sa zdá byť nedosiahnuteľný. Vstriedmej harmónii sa vynárajú odkazy na jeho rozsiahlejšie diela, najmä na tretiu časť Symfónie č. 4 a dnes už spomínané Adagietto nasledujúcej symfónie.

Um Mitternacht (O polnoci) je ponurou kontempláciou o neistote života podnietenou skladateľovou úzkosťou z jeho zhoršeného zdravotného stavu. Pochmúrnu atmosféru podčiarkujú nízke registre dychových nástrojov v kontraste so srdcervúcou melódiou hoboja d’amore. Záver piesne sa už nesie v znamení nádeje a básnik vkladá svoj život do Božích rúk.

Pieseň Liebst du um Schönheit (Ak miluješ pre krásu) napísal Mahler v lete 1902 ako milostnú pieseň venovanú jeho manželke Alme. Hlboko ju dojalopredovšetkým zhudobnenie posledného verša Liebe mich immer, dich lieb’ ich immer, immerdar (Miluj ma navždy, ja ťa milujem stále, navždy). Ako intímny dar nebola za Mahlerovho života verejne uvedená a orchestrácie sa dočkala až v roku 1910 na objednávku jeho vydavateľa v Lipsku.

Na rozdiel od ambiciózneho Gustava Mahlera napísal Bohuslav Martinů svoju prvú symfóniu až keď mal päťdesiatdva rokov. Vlastne až do jehopríchodu do USA v roku 1941 nič nenaznačovalo, že sa zapíše medzi českých symfonikov. Jeho jediný pokus, symfonická veta z roku 1912, zostala torzom. Počas svojho takmer dvadsaťročného parížskeho pobytu sa venoval tvorbe najrozmanitejších žánrov pre nezvyklé zostavy nástrojov a veľké obsadenia využíval len v krátkych jednočasťových skladbách a operách.

Dlhé otáľanie s písaním symfónií skladateľ neskôr odôvodnil slovami, že sa na taký významný počin necítil byť dostatočne pripravený. Určite k tomu prispela aj skutočnosť, že si uňho nikto symfóniu neobjednal až do roku 1942, keď dostal zákazku od Sergeja Kusevického, ruského dirigenta a mecenáša súčasných skladateľov, na pamiatku jeho zosnulej manželky. Premiéra jeho prvej symfónie v novembri 1942 v podaní Bostonského symfonického orchestra pod vedením Kusevického bola jedným z prvých ohromných úspechov svojho autora na americkom kontinente. Počas pobytu v USA skomponoval Martinů každý rok novú symfóniu.

Symfónia č. 4, H. 305 vznikla na jar v roku 1945 v čase očakávania konca vojny. Je často označovaná ako najradostnejšia zo skladateľových diel tohto žánru. Dielo je nielen oslavou blížiaceho sa mieru, ale aj osobným vyjadrením nádeje, že sa konečne bude môcť vrátiť do Československa, kde už mal prisľúbené miesto profesora skladby na novovzniknutej Akadémii múzických umení v Prahe. Na rozdiel od predchádzajúcej symfónie, plnej smútku za domovom nechal vo Štvrtej symfónii od začiatku priechod radostnému očakávaniu a energickému optimizmu.

Jedinečné charaktery jednotlivých častí klasicky štrukturovaného diela vytvárajú emocionálne bohatú skladbu. Úvodná časť je preniknutá radostnou energioua oslavnou atmosférou. Hudba pôsobí intenzívne a zároveň lyricky, plynie v nepretržitom toku. Rytmické energické scherzo druhej časti s vervou prináša energiu a dynamiku a kontrast zas jemnejší stredný triový úsek. Largo je neobyčajné svojimi kontrastmi nástrojovej faktúry. Protikladom sólových huslí aviolončela prináša hlbokú emocionálnu výpoveď. Záverečná časť Allegro sa začína nástojčivo a dramaticky, no postupne prechádza do materiálu menej hrozivého charakteru a ústi do finálneho výbuchu radosti a optimizmu.

Štvrtá symfónia mala svetovú premiéru 30. novembra 1945 vo Filadelfii pod vedením Eugena Ormandyho. Česká premiéra prišla necelý rok nato, 10. októbra1946, pod taktovkou Rafaela Kubelíka a Česká filharmónia ju prijala s nadšením. Hoci sa nádeje Bohuslava Martinů na návrat do vlasti nenaplnili, Štvrtá symfónia ostáva nesmrteľným symbolom tejto jeho túžby a stala sa najobľúbenejšou a najčastejšie hranou symfóniou skladateľa.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B.Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početnýchzahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

V roku 2023 bol orchester Slovenská filharmónia na turné v Japonsku s klaviristkou O. Scheps a violončelistom T. Sasanumom. Na konci roka absolvoval turné v Južnej Kórei s klaviristom Y. Sunwoom. Vo februári 2024 koncertoval sklaviristom L. Marušićom v Záhrebe a Maribore. V sezóne 2024/2025 realizuje Slovenská filharmónia niekoľko nahrávok z diel F.Schmidta, E. Dohnányiho a J. N. Hummela. Predstavila sa na otváracom koncerte Festivalu Špilberk a opätovne vystúpila na švajčiarskom festivale Murten Classics. K významným zahraničným aktivitám patrili koncerty v Liederhalle Stuttgart, Kolínskejfilharmónii a Dóme sv. Štefana vo Viedni. Slovenská filharmónia vystúpi aj na koncertoch v slovenských mestách (Piešťany, Ružomberok, Nitra) a sezónu ukončí na festivale v Českom Krumlove so svetoznámym huslistom Maximom Vengerovom.