Weber / Hindemith / CherubiniWeber / Hindemith / Cherubini

[ Andrej Šuba: ]
Klavirista, dirigent a skladateľ Carl Maria von Weber sa začiatkom 19. storočia podieľal na formovaní nemeckej romantickej opery, a to nielen prostredníctvom svojich diel, ale aj kapelníckymi a dirigentskými aktivitami. Tie, ako píše Alfred Einstein (1880 – 1952), boli spojené so smelými i trpkými bojmi s meštiakmi, kolegami i rivalmi, publikom aj verejnosťou. Weberove umelecké aktivity vyvrcholili v novozriadenej Nemeckej opere v Drážďanoch (1817 – 1826), kam skladateľ odišiel po pôsobení v Prahe (1813 – 1816), kde sa zapísal do dejín naštudovaním Beethovenovho Fidelia – len krátko po viedenskej premiére opery v roku 1814. Ťažiskovým dielom Carla Mariu von Webera je opera Čarostrelec, ktorej úspešná berlínska premiéra v roku 1821 priniesla do nemeckej opery postavy z ľudového prostredia, prírodné motívy a osudovosť, ktoré skladateľ dokázal charakterizovať prostredníctvom orchestrálnej farebnosti i anticipovaním techniky príznačných motívov, ďalej rozvíjanej Berliozom a Wagnerom. Nasledujúce Weberove opery (Euryantha, Oberon) mali z hľadiska štruktúry i obsahu problematické libretá, ktoré skomplikovali neskoršiu recepciu týchto diel.

Oberon je poslednou skladateľovou dokončenou operou, Troch Pintov dokončil až Gustav Mahler (1860 – 1911). Singspiel skomponoval na libreto anglického dramatika Jamesa Robinsona Planchého (1796 – 1880) podľa epickej básne Christopha Martina Wielanda (1733 – 1813). Dielo, ktorého dej sa odohráva vrozprávkovom kráľovstve víl, vo svete rytierov i v exotickom Oriente, vzniklo na objednávku londýnskeho divadla Covent Garden. Pri tvorbe tém sa Weber inšpiroval cestopisom Arabské denníky (1774) od nemeckého kartografa a matematika Carstena Niebuhra (1733 – 1815) a prácou Essai sur la musique ancienneet moderne (1780) od Jeana-Benjamina de La Borde (1734 – 1794).

Používanie techniky príznačných motívov, ktoré sa objavujú v predohre, považovala kritika v tomto prípade za nemierne. Podľa Berliner allgemeine musikalische Zeitung dokážu takéto odkazy zapôsobiť, keď sa používajú uvážlivo, majú zázračnú schopnosť prepojiť a skomprimovať čas i priestor, ale zázraky, ktoré sa konajú pričasto, strácajú svoje čaro. Premiéra diela sa uskutočnila pod skladateľovou taktovkou 12. apríla 1826, len niekoľko týždňov pred autorovou predčasnou smrťou, ktorú zapríčinila tuberkulóza. Hneď na začiatku predohry, po slávnom Oberonovom volaní lesného rohu, dosahuje Weber farebnosť, akú podľa Alfreda Einsteina nepoznal ani jeden z jeho súčasníkov, dokonca ani Berlioz, ktorý inštrumentačné efekty v skladbe s obdivom zmieňuje vo svojom spise Grand traité d’Instrumentation (1842). Už úvod je tak podľa nemeckého muzikológa dôkazom, že Weberova hudba otvorila brány do novej ríše romantického zvuku.

„Musíme byť vďační za to, že nás vzíah k umeniu postavil na pol cesty medzi vedu a náboženstvo, takže môžeme súčasne využívať výhody racionálneho uvažovania, pokiaľ ide o technické aspekty hudby, i ničím neobmedzeného sveta viery.“ Táto myšlienka pochádza z knihy Skladateľov svet, ktorá vznikla z prednášok, na ktoré Paula Hindemitha v akademickom roku 1949 – 1950 pozvala Harvardova univerzita. Tohto nemeckého skladateľa niektorí zo súčasníkov označovali ako „Bacha 20. storočia“. Dôvodom nebola len Hindemithova záľuba v kontrapunkte, ktorá okrem iného vyústila do vytvorenia zbierky prelúdií a fúg Ludus tonalis, inšpirovanej Temperovaným klavírom či jeho Kammermusiken, ktoré pripomínajú Brandenburské koncerty. Za zmienku v tejto súvislosti stojí aj univerzálnosť skladateľovho talentu a široký záber jeho tvorby. Mimochodom, Hindemithove prednášky a texty o Johannovi Sebastianovi Bachovi (1685 –1750), viedli k prehodnoteniu predstáv o interpretácii diel génia nemeckej barokovej hudby. Paul Hindemith, považovaný za jedného z najvzdelanejších umelcov minulého storočia, bol profesionálnym huslistom (pôsobil ako koncertný majster v orchestri Frankfurtskej opery, aj ako člen Amarovho kvarteta) i violistom, dobre ovládal hru na klavíri i bicích, dokonale poznal všetky orchestrálne nástroje a celý život komponoval s neuveriteľnou ľahkosťou. Na začiatku kariéry komponoval hudbu k filmom, ale tiež tanečnú, jazzovú a kaviarenskú hudbu. V 20. rokoch 20. storočia bol už v nemeckej hudbe vnímaný ako radikál –„enfant terrible“, dráždila ho romantická estetika a k jej expresii, ktorú považoval za vyčerpanú, hľadal „antiromantické“ alternatívy. Jednou z nich bola aj neoštýlovosť, ktorá v jeho tvorbe prevládla po 2. svetovej vojne. Časy vojnovej kataklizmy v skladateľovom živote predchádzalo dramatické obdobie 30. rokov, kedy bola jeho tvorba v Nemecku zakazovaná a uvádzaná ako príklad „Entartete Kunst“, zvrhlého umenia. Aj preto sa Hindemith v roku 1939 usadil v USA, kde vyučoval na Yale University. Napriek tomu, že v roku 1946 získal americké občianstvo, v roku 1953 sa natrvalo vrátil do Európy. Vzťah k európskej hudobnej tradícii nebol pre Hindemitha otázkou módy, cítil sa byť súčasťou línie nemeckej hudby siahajúcej od Bacha k Beethovenovi. Vo svojich dielach využíva „staré formy“ – fúgu, sonátu alebo suitu, ktorým vdýchol nový život aj vďaka originálnemu melodickému a harmonickému jazyku, ktorý však neprekračuje zákonitosti tonality. Táto estetická orientácia a dôraz na remeselnú stránku kompozície mu neskôr priniesli obvinenia z akademizmu.

V štvorčasťových Symfonických metamorfózach na témy Carla Mariu von Webera (1943) Hindemith používa hudobný materiál z menej známych diel nemeckého romantického skladateľa. V prvej (Allegro), tretej (Andantino) a záverečnej časti (Pochod) spracováva prevažne témy zo zbierky All’Ongarese, op. 60 pre klavír štvorručne, z ktorej si skladateľ doma hrával s manželkou. V druhej časti (Moderato), ktorú vďaka exotickému koloritu možno označiť aj ako „chinoiserie“, Hindemith použil hudbu z Weberovej predohry ku hre Turandot. Gozziho spracovanie rozprávky o čínskej princeznej, ktoré neskôr inšpirovalo operu Giacoma Pucciniho (1858 – 1924), ale tiež Feruccia Busoniho (1866 – 1924), bolo v Nemecku známe vďaka adaptácii Friedricha Schillera. Hindemith o prístupe k Weberovmu materiálu napísal, že hudbu zčasti pozmenil a čiastočne dokomponoval, „pričom každému, kto je oboznámený s originálom musí byť zrejmé, že úsilie, ktoré do tejto transformácie vložil bolo väčšie než to, ktoré Weber potreboval na vytvorenie originálu.“ S Weberovou hudbou sa Hindemith začal zaoberať na základe objednávky od choreografa Ruského baletu Léonida Massina (1896 – 1979), ktorý tiež pôsobil v americkom exile. Ten skladateľa požiadal, aby skomponoval dielo, ktoré malo nadviazať na úspech jeho baletu Nobilissima Visione (1938). Hindemith sa však s Messinom vroku 1940 kvôli umeleckým nezhodám rozišiel a kompozícia tak dostala symfonickú podobu až o tri roky neskôr, keď ho o novú skladbu pre orchester požiadal Artur Rodziński (1892 – 1958), vtedajší šéfdirigent Newyorskej filharmónie. Symfonické metamorfózy na témy Carla Mariu von Webera mali premiéru 20. januára1944 v New Yorku. Paul Hindemith skladbu viackrát uviedol ako dirigent aj sám, pamätným sa stal koncert 10. októbra 1948 v Baden Badene, prvé vystúpenie umelca vo vlasti po skončení vojny.

Obdivovali ho Ludwig van Beethoven (1770 – 1827), Hector Berlioz (1803 – 1869) i Robert Schumann (1810 – 1856). Popularita Rekviem c mol Luigiho Cherubiniho bola v jeho dobe porovnateľná s Mozartovým Rekviem. Koncom 19. storočia však toto dielo upadlo do zabudnutia, podobne ako väčšina tvorby Taliana, ktorého Beethoven nazval „najväčším žijúcim skladateľom“. Cherubini sa narodil vo Florencii, kde sa učil u popredného talianskeho skladateľa, Giuseppeho Sartiho. Ako talentovaný operný skladateľ žil istý čas v Londýne, ktorý opustil v roku 1786 a usadil sa v Paríži. V meste sa rýchlo presadil ako autor opier a učiteľ hudby. Medzi jeho najväčšie úspechy patrila Lodoïska, ktorá sa stala modelovým príkladom „opery záchrany“ („opéra a sauvetage“, „Rettungsoper“) a vzorom pre Beethovenovho Fidelia. Cherubiniho kariéru operného skladateľa s kontaktmi na kráľovský dvor prerušili udalosti revolúcie v roku 1789. Jeho vyhliadky nezlepšila ani vláda Napoleona, ktorý nemal rád jeho hudbu. Cherubini sa stal depresívnym a namiesto komponovania sa venoval svojim dlhoročným záľubám, maľovaniu a botanike. V roku 1808, počas pobytu na vidieku, bol požiadaný o napísanie omše pre miestny kostol. Objednávka znamenala návrat k tvorbe, pričom Cherubini sa v nasledujúcich rokoch sústredil na duchovnú hudbu. Písal omše, vznikli tiež dve rekviem. Prvým z nich bolo Rekviem c mol, o ktorom sa Beethoven vyjadril, že keby mal zhudobniť text zádušnej omše, Cherubiniho kompozícia by bola jediným možným vzorom. Beethoven rekviem nikdy neskomponoval, no tento výrok a popularita diela, ktorá presiahla hranice Francúzska, viedli pravdepodobne k tomu, že Cherubiniho hudba znela v roku 1827 na skladateľovom pohrebe.

Rekviem c mol Luigiho Cherubiniho vzniklo pri príležitosti výročia smrti Ľudovíta XVI. Zhudobnenie zádušnej omše pre zbor (bez obvyklých vokálnych sól) a orchester, v ktorej absentuje svetlý zvuk fláut, zaujme dominancia viol i nezávislé vedenie fagotových hlasov, si objednal režim Ľudovíta XVIII., brata popraveného panovníka. Premiéra sa uskutočnila 21. januára 1816 v krypte pod opátstvom St. Denis, kde sú pochovaní francúzski králi. V roku 1834 zakázal parížsky arcibiskup uvádzanie tohto diela kvôli účinkovaniu žien. Cherubini preto skomponoval ďalšie rekviem, určené tentokrát len mužským hlasom. V roku 1823 zaznela pri podobnej príležitosti Messe des morts venovaná pamiatke Márie Antoinetty od Charlesa-Henriho Plantadeho (1764 – 1839).

RALF WEIKERT

Jeden z najskúsenejších operných a koncertných rakúskych dirigentov, ktorý sa zapísal do širokého medzinárodného povedomia. Počas svojej kariéry zastával viaceré dôležité pozície: bol šéfdirigentom Theater Bonn, hlavným dirigentom Mozarteumorchester a Salzburger Landestheater, hudobným riaditeľom Frankfurtskej opery, hudobným riaditeľom Opernhaus Zürich (1983 – 1992) a viedol ako hudobný riaditeľ rakúsky festival Richard Wagner Festival Wels (2004– 2015). Už niekoľko rokov je v slobodnom povolaní, pravidelne vystupuje so Štátnou viedenskou operou a opernými domami v Mníchove, Zürichu, Hamburgu, Drážďanoch, Budapešti, Amsterdame, Helsinkách, Štokholme či Tokiu.

Pochádza z rakúskeho mesta St. Florian, základy svojho hudobného vzdelania nadobudol na Brucknerovom konzervatóriu v Linzi. Štúdiá ukončil na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (H. Swarowsky). V roku 1974 debutoval Weikert vo Viedenskej štátnej opere a o rok neskôr v Hamburskejštátnej opere. Na jeho pôsobenie v Nemeckej opere Berlín v roku 1979 nadviazalo účinkovanie v Bavorskej štátnej opere Mníchov (1981), v Metropolitnej opere vNew Yorku a opere v San Franciscu (1987). Bol hosťom špičkových svetových orchestrov, ako napr. Berlínski filharmonici, Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Symfonický orchester Viedenského rozhlasu, Nový filharmonický orchester v Paríži, Orchester Giuseppe Verdiho v Miláne, Národný symfonickýorchester RAI Turín, English Chamber Orchestra, Scottish Chamber Orchestra, Academy of St. Martin in the Fields, Tonhalle-Orchester Zürich, BBC NationalOrchestra of Wales a ďalšími.

Pod jeho taktovkou bolo realizovaných množstvo LP, CD a rozhlasových i televíznych nahrávok v Európe a USA. Jeho nahrávka Rossiniho Barbiera zo Sevilly s Editou Gruberovou získala „Echo Classic Award 2005“. V roku 2017 vyšla u Böhlau Verlag Wien jeho úspešná kniha Povolanie dirigent.

THOMAS LANG

Rodák zo Stuttgartu študoval na tamojšej Hudobnej vysokej škole, ako aj na Univerzite v Tübingene, kde vyštudoval hudobnú pedagogiku, spev, dirigovanie a muzikológiu. V rokoch 1988–1999 pôsobil ako zbormajster a kapelník v Mestskom divadle v Lübecku.

Nasledoval angažmán zbormajstra v Hessenskom štátnom divadle vo Wiesbadene, v roku 2006 získal rovnakú pozíciu vo Viedenskej štátnej opere. Tam ďalejrozširoval svoj repertoár, ktorý dnes zahŕňa vyše 200 titulov z opernej a koncertnej literatúry. Hosťoval naprieč Európou, v Kórei, Japonsku a USA. V rokoch2006 – 2011 zastával funkciu zbormajstra v rámci festivalu Salzburger Festspiele. Jeho umelecké pôsobenie dokumentuje aj množstvo nahrávok. Pravidelne spolupracuje s uznávanými dirigentmi ako Daniel Barenboim, Bertrand de Billy, Zubin Mehta, Riccardo Muti, Christian Thielemann a Franz Welser-Möst. Je členom umeleckého vedenia Fóra zbormajstrov Nemeckej hudobnej rady a ako hosťujúci profesor zborového dirigovania pôsobí na Universität für Musik unddarstellende Kunst vo Viedni. So Slovenským filharmonickým zborom spolupracuje Thomas Lang pravidelne.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A.Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početnýchzahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

V roku 2023 bol orchester Slovenská filharmónia na turné v Japonsku s klaviristkou O. Scheps a violončelistom T. Sasanumom. Na konci roka absolvoval turné vJužnej Kórei s klaviristom Y. Sunwoom. Vo februári 2024 koncertoval s klaviristom L. Marušićom v Záhrebe a Maribore.

V sezóne 2024/2025 realizuje Slovenská filharmónia niekoľko nahrávok z diel F. Schmidta, E. Dohnányiho a J. N. Hummela. Predstavila sa na otváracom koncerte Festivalu Špilberk a opätovne vystúpila na švajčiarskom festivale Murten Classics. K významným zahraničným aktivitám patrili koncerty v Liederhalle Stuttgart, Kolínskej filharmónii a Dóme sv. Štefana vo Viedni. Slovenská filharmónia vystúpi aj na koncertoch v slovenských mestách (Piešťany, Ružomberok, Nitra) a sezónu ukončí na festivale v Českom Krumlove so svetoznámym huslistom Maximom Vengerovom.

SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR

V roku 1957 bol SFZ začlenený do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Na poste zbormajstrov sa vystriedali viaceré významné osobnosti (J. M.Dobrodinský, Š. Klimo, P. Baxa, P. Procházka, M. Vach, J. Rozehnal, B. Juhaňáková a J. Chabroň). Od sezóny 2023/2024 je zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru Jan Rozehnal. Kultivovanosť prejavu, zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladnáumelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti.

Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr.: Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia čiOrchestre de Paris. Svojimi výkonmi prispel k lesku významných medzinárodných festivalových podujatí (Salzburg, Londýn, Baden-Baden).

SFZ získal medzinárodné ocenenie Oper! Awards 2023 v kategórii Najlepší spevácky zbor za spoluprácu s Berlínskymi filharmonikmi a K. Petrenkom opernej produkcii Piková dáma na Veľkonočnom festivale v Baden-Badene a koncertoch v Berlínskej filharmónii (2022).

V sezóne 2024/2025 SFZ účinkuje v monumentálnej Symfónii č. 8 G. Mahlera v Prahe, Viedni a St. Pöltene. V úvode sezóny uviedol Piesne z Gurre A.Schönberga vo Viedni (P. Popelka). Ďalšie angažmány SFZ priniesli účinkovanie v dramatickej symfónii Romeo a Júlia H. Berlioza na BHS a v Hamburgu (S.Cambreling), Beethovenovu Symfóniu č. 9 v Drážďanoch (A. Manze) a Brucknerovo Te Deum i Mozartovu Korunovačnú omšu vo Viedni. V decembri saSFZ predstavil spoločne s SKO v Paríži a v rámci abonentných koncertov Filharmónie Brno uviedol oratórium Mesiáš G. F. Händla. V apríli 2025 budehosťovať na Veľkonočnom festivale v Salzburgu v novej opernej produkcii Chovanščina M. P. Musorgského (E.-P. Salonen).